Dve obete korony, ktoré v štatistikách chýbajú
V súvislosti s pandémiou korona vírusu nielen politici často používajú prirovnania ako „najhoršia kríza od vojny”, „najväčšia výzva, akej ľudstvo čelilo”, a podobne. Už sme si na tieto silné slová zvykli. Naša pozornosť nie je nijak vyrušená, keď si ich niekde po x-tý krát prečítame či vypočujeme. Lenže je potrebné hovoriť to znovu, možno inými slovami: aj tu u nás, doma, v strednej Európe zomierajú tisíce ľudí.
Nielen naši starí rodičia, ale aj strýkovia, sestry, relatívne mladí ľudia, ktorí mohli ďalej žiť. Zomierajú, hoci sa snažili dodržiavať všetky opatrenia. Na pomenovanie a pochopenie tejto krízy stačí jedno dobre známe slovo a tým slovom je smrť.
Akosi na to zabúdame.
A preto sa stalo, že spolu s tými našimi blízkymi, ktorých život covid-19 ukončil, v nás zomrelo ešte niečo. V mysliach a srdciach mnohých ľudí na Slovensku zrejme dávnejšie zahynulo “my” a vládu nad ich myšlienkami, slovami aj činmi prevzalo “ja”. Síce pripúšťajú, že táto pandémia po sebe zanecháva mŕtvoly. Ale nestačí to. Vládne “ja”. Ja musím ísť na plošné testovanie, nedobrovoľne, lebo bez potvrdenie o negatívnom výsledku ma možno nevpustia do fabriky či do obchodu. Ja musím teraz riešiť, kto sa mi postará o dieťa, lebo vláda zavrela školy. Ja viem oveľa lepšie, čo by sa malo robiť a nie títo komedianti! Všetko sa mení zo dňa na deň, kto to má sledovať? Ja vám na to se…m!
Tento víkend ukázal, že epidémia “ja vírusu” ešte nie je taká hrozná, ako sa niekedy na sociálnych sieťach či doma pri kuchynskom stole zdá. Ale jeho reprodukčné číslo je vysoké a niekedy strácam nádej, že sme schopní tento do seba zahľadený trend zvrátiť.
Druhou obeťou uplynulých ôsmych mesiacov je súdnosť. Premiér urobil od volieb mnoho chýb, povedal a napísal nemálo nedospelých, nedomyslených aj zákerných viet a to, ako sa neraz správa, je popretím významu slova “premiér.” Pre veľa voličov akoby predsedom vlády dávno prestal byť. Je už len Matovič. (Niektorí mu už ani na meno nevedia prísť, majú pre neho len nadávky.) Prejavuje sa to tak, aj u viacerých inteligentných ľudí, že nie je nič, čo by Matovičovi dokázali pripísať k dobru. Dobre to vidieť v týchto dňoch. Uplynulé týždne bol plný internet a plné krčmy katastrofických scenárov. Ako sa to plošné testovanie nedá zrealizovať, že nás Matovič vedie do záhuby a podobne.
Teraz, tesne pred koncom tohto obrovského branného cvičenia, sa ukazuje, že to dopadlo dobre. Vlastne, dopadlo to nad očakávanie. Lenže mnohí, ktorí predtým bili na poplach, sú teraz ticho. Alebo (právom) chvália zdravotníkov, dobrovoľníkov, samosprávy, armádu. No vláda ani jej predseda sa uznania od nich nedočkajú. Neprešiel ani rok, a sme tam, kde sme boli počas vlád Mečiara a Fica: čiernobiele videnie, kmeňová mentalita, neschopnosť priznať si, že sme sa mýlili a ten, kto nás tak strašne irituje, spravil niečo dobre.
A opäť: myslím si, že táto strata súdnosti súvisí s tým, že sme zabudli, o čo pri tejto kríze ide: o ľudské životy. Odvrátiť smrť. A nie o to vyhrať v nejakej diskusii či napísať najšťavnatejší komentár či status o tejto vláde a jej predsedovi.
Píšem tieto riadky krátko potom, ako som si prečítal najnovší komentár Martina M. Šimečku, ktorého si veľmi vážim a mám ho rád. Ale asi nikdy som nečítal od neho niečo, čo by ma vyslovene sklamalo a urazilo zároveň. V článku píše, že milióny ľudí na Slovensku vyjadrilo poslušnosť vodcovi Matovičovi tým, že mu cez víkend poslušne nastavili nosy. Vodca, führer? Milióny nastavili nosy z poslušnosti a nie preto, lebo si uvedomujú svoju zodpovednosť za zdravie druhých? Neviem, kde na to číslo Milan prišiel a stále neviem uveriť, že je autorom článku. No je pre mňa smutnou ukážkou straty súdnosti, o ktorej som písal vyššie. A písať o miliónoch Slovákov a Sloveniek ako o stáde, ktoré sa nedobrovoľne podrobilo vodcovi, má tiež málo spoločné s racionálnou debatou, na absenciu ktorej Milan v článku upozorňuje.
