Kristína má pokope fanúšikov vlastného života

Odkiaľ čerpať silu, keď detstvo nebolo ako z rozprávky? Ako si veriť a otvoriť sa životu, keď nie si na svoj pôvod hrdý? Ako s láskou prijať, že žiješ v náhradnej rodine? Ako sa naučiť umeniu dobrého života a robenia skutočných vzťahov?

Podobné otázky si kládli mladí ľudia z náhradných rodín pred rokmi a kladú si ich aj súčasníci.

A aké otázky si kladú súčasní pomáhajúci profesionáli? Podobné, ako sme si kládli v minulosti? Čo má a čo môže pomáhajúci profesionál urobiť, aby mladému človeku s podobnými príbehmi, v hľadaní odpovedí skutočne pomohol?

Odpovedí by mohlo byť mnoho a napriek tomu nevyčerpajú témy, ktoré sa skrývajú v otázkach. Skúsme sa na to pozrieť inou optikou, ponúkam nateraz pohľad z dvoch strán. Začítajte sa do dvojpríbehu, ktorý rozpráva Kristína, ktorá dostala od nás Truhlicu pokladov a Anna, psychologička, ktorá to celé „spís(k)ala“. Keď som čítala ich reflexie, bol to pre mňa aj pohľad „za dvere Návratu“. Pohľad do kuchyne toho, ako „varíme“ profesionálnu pomoc pre tých, ktorých stretávame na našich cestách. Ako citlivo rozširujeme ich pôvodné smutnonáročné príbehy o svetlo, diamanty, netušené či nevidené zdroje. Tiež ako do toho zapájame samotných mladých ľudí, ich náhradných rodičov a ďalšie dôležité osoby z ich života a nakoniec ako sa dívame na „moc rozsudkov a ďalších oficiálnych správ“, ktoré súvisia s odoberaním detí a s ich umiestňovaním do náhradnej starostlivosti. Tento dvojpríbeh je pre mňa opäť potvrdením, že je dobré rozpúšťať túto „moc“! Najviac asi preto, že táto oficiálna, technická a hodnotiaca reč často vytvára hlavnú líniu príbehov, ktoré si mladí ľudia berú zo sebou do života. Je plná zlyhaní a chýb. A čo sa deje potom? Nevšimnú si tie časti, míľniky, udalosti, vety, ktoré im môžu dať viac síl, odhodlania a nádeje veriť, že ich život má zmysel a že sú hodní lásky…

Správa od Kristíny:

Veľmi ma potešilo, čo som si v tejto krabici našla. Odvtedy ako ste povedali, že sú dve možnosti ako si to budem pozerať, či na jeden krát alebo postupne, som vedela, že to kuknem hneď všetko pretože som strašne zvedavý človek a nevedela som od koho všetkého by som si tam odkazy mohla nájsť. Premýšľala som naozaj tuho a vymyslela som len toľko, že to budú ľudia s ktorými som sa spoznala len cez Návrat, či už na spoločných akciách alebo kdekoľvek inde. Zostala som naozaj prekvapená, keď som tam našla odkazy od učiteľov alebo ľudí z dediny. Najviac ma prekvapil pán učiteľ huslí, a tuho som rozmýšľala, kde ste ho vyhrabali :).

Pod slovíčkom odkazy som si predstavila krátke párvetné lístočky. No keď som tam objavila dlhé listy, plné naozaj pekných slov od ľudí, s ktorými som si naozaj niečo prežila a mám s nimi zážitky či už len tie pekné alebo aj menej (v tom mojom rebelant období :)), ostala som naozaj milo prekvapená. Ani v jednom som nenašla ani jedno škaredé slovo alebo sťažnosť. A to ma naozaj prekvapilo, lebo keď sa pozriem na tie rôzne obdobia a na moje niekdajšie naozaj hrozné správanie, sama na seba by som nahádzala ako sa patrí.

Keď som si listy čítala, moja pestúnska mama sedela pri mne a naozaj miestami sme obidve mali slzy na krajíčku.

Som Vám veľmi vďačná, že ste oslovili práve týchto ľudí (ani vo sne by mi nenapadlo, že to budú naozaj až takto mne blízki ľudia). Naozaj mi dobre padlo, keď som si čítala pekné slová od ľudí, ktorí ma dobre poznajú a veľmi dobre poznajú aj moje zlé stránky.

Táto krabica mi ukázala, že aj ľudia o ktorých by som v bežnom živote povedala, že sme si cudzí alebo máme iba profesionálny vzťah, ma vnímali naozaj ako blízku osobu na ktorú mysleli, snažili sa jej pomôcť, keď to potrebovala a aj teraz keď už nie sme v kontakte si na mňa spomenú. Ukázali mi, že aj ja by som sa im mala ozvať častejšie a zaujímať sa, ako sa majú a čo majú nové.

Taktiež vám ďakujem za pekné darčeky od vás z Návratu. Odkazy naozaj padli veľmi dobre a verím, že takéto krabičky sily potešia aj ostatných, ku ktorým sa dostanú.

Tak ako mi to pripomenulo staré časy, tak ma to aj veľmi potešilo a otvorilo oči, že sa o niektorých ľudí môžem viac zaujímať aj ja.

Správa od Anny:

„Bola to tvorba mojej prvej Truhlice pokladov pre NAJdúšikov, resp. pre NAJdúšku! A bola to dobrodružná cesta. Išlo nám o vytvorenie „symbolického miesta, priestoru – krabice“, kde bude mať Kristína pokope všetkých ľudí, ktorí sú pre ňu dôležití a prežili s ňou významné obdobie jej života. Podľa mňa, mať okolo seba ľudí, ktorí sú pre nás dôležití, je skvelý pocit. Ale mať okolo seba ľudí, pre ktorých sme dôležitý my, je dar.

Tak sme sa podujali na takéto „virtuálne združenie – fan klub Kristíninho života“ a spolu s ním aj na detektívnu cestu. Cestu hľadania a nachádzania spomienok, zážitkov, fotiek, vtipných aj smutných príhod, rôznych vekovo neohraničených pováh a názorov, ktoré obsahujú jednoduché a možno krátkotrvajúce momenty, ktorých dôležitosť ale pretrváva dodnes. Vydali sme sa na cestu, na konci ktorej boli poklady v truhlici. Svetlo, nádej, úsmev, posilnenie, dôvera a prepojenie. Prepojenie so zdrojmi vo svojom okolí a prostredníctvom nich uvedomenie si toho najväčšieho zdroja – vo svojom vnútri.

Vnímam obrovský zmysel tejto práce a preto som sa na ňu aj podujala. A ako každý deň v Návrate, dalo mi to viac než som čakala. Nie len po profesijnej stránke – truhlička sa dá vnímať ako akákoľvek iná metodika terapeutickej práce s klientom, môžete ju spraviť a ďalej nad ňou nepremýšľať. Alebo si túto cestu a jej zmysel môžete nechať pomaly rozkvitnúť v rukách, ako jedinečnú ružu, ktorá vám poskytne nádherný pohľad za cenu trpezlivosti naň počkať.

Počas tvorenia truhlice som sa s Kristínou a jej pestúnskou mamou preniesla do rôznych období. Obdobie, kedy sa hľadali, obdobie kedy jedna druhú nachádzali, obdobia náročnejšie i tie radostnejšie. Počúvala som o Kristíne od rôznych pre ňu významných ľudí, od jej nevlastnej sestry, profesionálnej mamy, cez učiteľa hudby, pána farára, starostku obce až po kolegov pestúnskej mamy či známeho mestského fotografa. Počas niekoľko týždennej „detektívnej“ práce som sa stretla so širokým spektrom vnímania tej istej osoby. Znova som si uvedomila tú krásu plynutia času, rastu a dozrievania osobnosti, ktorá našla lásku, prijatie, bezpečie a priestor na sebaobjavenie a sebarealizáciu. Na objavovanie jej osobitostí a vášní, ktorá dostala a prijala aj priestor rebelovať – a sama na to obdobie teraz s úsmevom spomína. V odkazoch, listoch a spomienkach od rôznych ľudí z jej života som objavila bytosť, ktorá bola nie len prijatá, ale (aj práve vďaka tomu mohla byť) sama prijímajúca. A presne túto osobu teraz čaká ďalšia cesta životom a na nej všelijaké nové zážitky a skúsenosti :).

Návrat jej na jej ceste ponúkol ešte iný zdroj – objavené, zvýraznené a vyleštené diamanty, ktoré sme si všimli a pozdvihli z jej predchádzajúceho života – z obdobia pred tým ako sa našli so svojou pestúnskou mamou. Našli jedna druhú, aby mohli nájsť samé seba. Niekomu, kto by opomenul hĺbku tohto vzácneho vzťahu by sa mohlo zdať, že nejakí dobrí ľudia (pestúni) zachránia najdúšika. Ale čo ak NAJdúšik zachráni ich, lebo im naplní život?

PS: A čo ak NAJdúšikovia zachraňujú tak trochu aj nás profesionálov či laikov okolo nich? Pomáhajú nám otvoriť oči a vidieť ich nie ako obete, ale ako tých, ktorí si v náročných životných situáciách poradili so životom a znova a znova sa doň s novou nádejou vrhajú.

A to nás, profesionálov i laikov, môže vrátiť k podstatnému:

1. život každého jedného je výnimočný a v každej chvíli v ňom môžeme stretnúť zdroj životnej nádeje a niekedy ani netušíme akým zdrojom nádeje pre niekoho sme!
2. smutnonáročné udalosti detstva nie sú nikdy jedinými udalosťami detstva, v každom detstve boli aj „diamanty“ a ak ich nie je vidieť, treba dolovať a/lebo zažať lampu!

Metodika tvorby a odovzdávania Truhlice pokladov pre NAJdúšikov ako cielená psychosociálna podpora pre mladých ľudí z náhradných rodín, je postavená na odborných konceptoch Terapie životného príbehu a naratívnej terapie a rozširuje spektrum podpornej a terapeutickej práce so životnými príbehmi, ktoré v Návrate rozvíjame od roku 2004.

Napísala Dana Koníček Žilinčíková, terapeutka spolu s Kristínou a Annou.