Kto čaká…
Podvečerno večerný obrázok z chotára.
Počkala ich. Bola asi na dve hrabliská od vrcholov hôr na západnom horizonte. Zornička. Pod ňou ružová šifónová stuha toho, čo ešte pred chvíľou bolo slnečným svetlom. Nad ňou roleta prichádzajúcej noci.
Počkala ich. Nebola sama, ktorá ich čakala. Na posede pod horou čakal šofér auta, zaparkovaného pod kríkmi pri poľnej ceste. Zo päťsto metrov od plota našej záhrady. Čakali. Z jelšinami zarasteného jarku sa blížili dve tmavé siluety. Nevidím dobre v šere. Zájdem teda po ďalekohľad. Jelene! Možno… päť odžitých rokov na parohoch. Pasúc sa prišli až k plotu. Pri plote je mladá tráva. Chutnejšia, ako tá, ktorá sa vysušením, pri prižmúrení oboch očí, podobá lánom zrelého obilia. Dočkali sa. Obaja. Aj Zornička, aj číhajúci na posede. Keď zistila, že sa pasú v bezpečnej zóne, pomaly sadla za obzor. Chvíľku postála na vrchole hory, akoby sa chcela uistiť. A už jej nebolo. Jelene potichu spásali svoju večeru. Chvíľkami zdvihli korunované hlavy a pozerali smerom ku mne a ku chalúpke. Nebáli sa. Mali sme k sebe bližšie. Ako mali k číhajúcemu. Do šera vtekala čoraz väčšia tma. Hviezdy sa začali zviditeľňovať. Od severovýchodu ohnivá čiara. Meteorit? Lietadla vyblikávali svoje trasy. Družice sa stretávali a vzďaľovali na vopred nalinkovaných dráhach.
Auto pod kríkmi bliklo červenou dvojbodkou. Tieň sa motá okolo tlmeného svetla. Dva reflektory si razia cestu späť, k dedine. Rezignoval?
Múdre jelene! Vybrali si bezpečnú, aj keď k ľuďom bližšiu cestu. Na dnešnú pašu. Zornička na to dohliadla.
