Denník N

E. Metaxas: Bonhoeffer — kazateľ, špión a martýr (Čitateľský denník 50/2020)

„‚V súčasnosti čelíme desivému nebezpečenstvu, že popri túžbe po autorite Vodcu alebo istého úradu zabudneme na skutočnosť, že každý človek stojí osamote tvárou v tvár poslednej autorite a že ktokoľvek, kto násilne siahne na svojho blížneho, porušuje večné zákony a berie na svoje plecia nadľudskú autoritu, ktorej váha ho napokon zlomí.

Večný zákon jednotlivca stojaceho pred Božou tvárou sa pomstí každému, kto ho napadne alebo pokriví. Vodca teda poukazuje na svoj úrad, no Vodca spolu s úradom poukazujú na samotnú konečnú autoritu, popri ktorej hrá autorita štátu či Ríše až druhé husle. Vodcovia či úrady, ktoré zo seba robia bohov, sa vysmievajú Bohu a človeku, ktorý stojí sám v jeho prítomnosti, a musia byť zničení.‘

Od Hitlerovho víťazstva neuplynulo ani 48 hodín a Bonhoeffer už svojím prejavom jasne definoval bojovú líniu.“

Minulý víkend sme si so Zuzkou pozreli naše najobľúbenejšie dobrodružstvo Indianu Jonesa — Poslednú krížovú výpravu. Chceli sme tak dokončiť rozpozeranú sériu a zároveň vzdať hold Sirovi Connerymu. Okrem záverečných nástrah (a razítkovania v benátskej knižnici, samozrejme) som sa najviac tešil na scénu stretnutia s Hitlerom. Na čo som ale za tie roky úplne zabudol, boli zábery na masové pálenie kníh v tejto berlínskej odbočke, akási predzvesť Schindlerovho zoznamu, ktorý Spielberg natočil štyri roky na to. Pri sledovaní ináč vtipného filmu ma doslova zamrazilo — aj preto, že posledné dva týždne som bol ponorený práve do príbehu Tretej ríše a jej pádu, do ktorého bol zamontovaný aj istý Dietrich Bonhoeffer.

Narodil sa v roku 1906 do nemeckej aristokratickej rodiny s rozsiahlym rodokmeňom plným vedcov, štátnikov a teológov — a práve poslednú z menovaných ciest si vybral aj mladý Dietrich. Detstvo plné kultúry a výletov na pozadí prvej veľkej vojny tak plynulo prešlo do štúdia na (nielen) nemeckých univerzitách. Aktuálne tam dominovala historicko-kritická liberálna teológia, ktorej však oponoval Karol Barth a neskôr aj samotný Bonhoeffer, jeho nasledovateľ. Dôraz na témy ako milosť, hriech, kríž, realita zázrakov, Biblia ako naozajstné Slovo Božie a Kristus ako osobný Spasiteľ ho tak dostávalo do sporov — treba však podotknúť, že intelektuálnych a úctivých — s mnohými jeho profesormi.

Po skončení štúdia dosť cestoval, bol farárom v Barcelone, dostal sa do Londýna i Ríma. Vatikán bol preňho veľmi silným zážitkom, pretože aj keď ako protestant nesúhlasil s katolíckou teológiou, uvidel tam niečo, čo ovplyvnilo jeho ďalšie životné smerovanie i uvažovanie. Počas omše slávenej v Bazilike sv. Petra na Kvetnú nedeľu v roku 1924 si hľadiac na zástup kardinálov uvedomil toto:

„Univerzálnosť cirkvi som pochopil ohromne účinným spôsobom. Členovia náboženských rádov — belosi, černosi, aziati — všetci boli zahalení do rovnakého kňažského rúcha a zjednotení pod jednou cirkvou. Pripadalo mi to skutočne dokonalé.“

Ako člen národnej nemeckej evanjelickej cirkvi tento univerzálny rozmer kresťanstva nikdy nevnímal, malo to veľký dopad na jeho život, dielo i smrť. Ale tá bola ďaleko — najprv ešte cestoval do Ameriky (kde ho nadchli černošské spirituály i prebudenecké kresťanstvo v ostrom kontraste s liberálnou teológiou Unionského seminára), plánoval návštevu Ghándího v Indii, postupne začal spisovať svoju Etiku a rozvíjať pojem Lacná milosť.

V Nemecku sa však medzitým začali diať divné veci — k moci sa dostali národní socialisti na čele s malým fúzkatým Rakúšanom, a postupne sa ich šialenstvo zmocňovalo celej krajiny. Bonhoeffer to najprv začal vnímať na cirkevnej rovine, spolu s rovnako zmýšľajúcimi duchovnými založili Vyznávajúcu cirkev, ktorá mala byť oponentom Nemeckým kresťanom oháňajúcim sa árijským Ježišom. Potom však prišli zákony čoraz viac obmedzujúce židov, Mníchovská dohoda, útok na Poľsko. Keď sa už začalo šepkať o koncentračných táboroch, Bonhoeffer sa rozhodol pridať k Abwehru. Pridať k spiknutiu, ktorým cieľom bolo jediné — zabiť Adolfa Hitlera.

Ako sa k niečomu takému mohol odhodlať teológ, kresťan uznávajúci vrchnosť ako danú od Boha a pokladajúci vraždu za hriech? Prečítajte si túto knihu.

Tak či onak, Dietricha obvinia z finančných machinácií a putuje do väzenia Tegel. V skutočnosti je rád, že mu neprišli na závažnejší „zločin“ — na to, že spolu s priateľmi prepašoval do Švajčiarska siedmych židov. Z väzenia píše listy svojej snúbenici, skamaráti sa s dozorcami i spoluväzňami, slúži ako farár. Všetko naznačuje tomu, že čoskoro ho prepustia na slobodu — všetky nádeje však zruší neúspech operácie Valkýra, keď masívny stôl zachráni Hitlerov život počas bombového atentátu. Sprisahanie je prezradené, Bonhoeffer vie, že ho čaká smrť. Gestapo ho popravilo 9. apríla 1945 — pár dní pred tým, než Hitler spáchal samovraždu.

Nemám vo zvyku klepať takto rozsiahle zápisky, ale Bonhoefferov životopis ma úplne nadchol. Je síce napísaný podrobne, ale až na zopár suchších dobových dokumentov je veľmi dynamický a pohlcujúci. Rozvíja strašne veľa rôznych tém — napríklad aj to, ako rôzni Vodcovia zneužívali, a zneužívajú, kresťanskú masku na ovládnutie más a ospravedlnenie hrozných zločinov. A dokonale tak popierajú všetko, čo evanjelium znamená.

Videli ste posledný film Terrenca Malicka A Hidden Life? Tak presne takýto pocit vo mne zanechala kniha o kazateľovi, špiónovi a martýrovi. Smútok, úžas, vďačnosť i nádej.

„Ledva sa stihol domodliť záverečnú modlitbu a otvorili sa dvere. Do miestnosti vošli dvaja zlovestne vyzerajúci muži v civilnom oblečení a povedali:
‚Väzeň Bonhoeffer. Pripravte sa, idete s nami.‘ Slová ‚poďte s nami‘ pre väzňa mohli znamenať len jedno — popravisko.
Rozlúčili sme sa ním — odtiahol ma nabok — „Nadišiel koniec,‘ povedal. ‚Pre mňa začiatok života.‘“

E. Metaxas: Bonhoeffer — kazateľ, špión a martýr
Porta Libri, 2020
568 strán
*
95 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky
môžete sledovať  tu.

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, comicsoch, kultúre, Bardejove a tak podobne.