Denník N

Čo sme robili pred sociálnymi sieťami?

Čo myslíte, koľko percent ľudí si reálne prečíta celý článok a bez toho, aby chytilo do rúk telefón? Koľko ľudí vôbec klikne na nadpis a bude chcieť čítať viac ako titulok?

Pozrela som si týždenné štatistiky používania telefónu.

Za týždeň som strávila na sociálnych sieťach 26 hodín a 37 minút. Na aplikácie som za týždeň klikla 755x a prijala 965 hlásení z aplikácií. V tomto týždni som stratila celý deň.

Nedávno som sa zamyslela nad tým, aké by to bolo, keby internetové prepojenie zmizlo z môjho života. Aké by to bolo žiť bez nutkavej potreby každú chvíľu držať v rukách telefón a nezmyselne scrollovať novinky na instagrame. Tak som si vygooglila: Aké aktivity môžu robiť ľudia offline?

Vďaka internetu a sociálnym sieťam máme život zjednodušený. Informácie máme dostupné hneď a v čo najskrátenejšej verzii. Obrali nás však o schopnosť sústrediť sa, byť sám a hľadať hlbšie súvislosti či podrobne si niečo naštudovať.

pexels.com

Mladí ľudia narodení v období medzi rokmi 1995 -2012 sú nazývaní aj i-Gen. Jednou z najväčších a najznepokojujúcejších zmien bolo psychické zdravie i-generácie. „Percento výskytu depresie a samovrážd u tínedžerov vyletelo prudko nahor,“ píše Twengeová, pričom vo väčšine prípadov je príčinou podľa všetkého masívny nárast úzkostných porúch. „Nie je prehnané povedať, že i-generácia stojí na pokraji najhoršej krízy duševného zdravia za posledné desaťročia.“

Zmeny v duševnom zdraví korešpondujú s obdobím, keď začali všetci Američania vlastniť smartfóny. Ako vysvetľuje, črtou i-generácie je to, že vyrástli s iPhonmi a sociálnymi sieťami a nepamätajú si časy pred konštantným prístupom k internetu. (vybrané z NEWPORT, C.: Digitálny minimalizmus. Bratislava: Lindeni, 2019, s. 116-117.)

Už pri prvých formách technológií ako sú rozhlas či telefón upozorňoval M. McLuhan na návykovosť s akou sú telefóny vyrábané. „Telefon je neodolatelným vetřelcem v čase i prostoru. Svojí povahou je telefon intenzívně osobní formou, která ignoruje veškeré nároky na vizuální soukromí.“ (MCLUHAN, M.: Jak rozumět médiím. Odeon: Praha, 1991, s.251-252.)

Originál je z roku 1984, no napriek tomu je vysoko aktuálny do dnešných dní. O rôznych digitálnych nástrojoch hovorí ako o extenzii človeka.

V škole sme mali o tom prednášku v prvom ročníku a pamätám si ako nám prednášajúca povedala: „Mobil je vaša predĺžená ruka. Keď ho nemáte neustále pri sebe, cítite sa ako bez ruky.“

Super Mário, hrubé počítače a hrozba kliknutia na ikonku internetu

Mám 23 rokov a pamätám si všetky digitálne boomy. Do tretieho ročníka na základnej škole som nevlastnila mobilný telefón a moje najväčšie interakcie boli s televízorom a neskôr s počítačovými a mobilným hrami.

Moju úplne prvú závislosť na technológiách mám zapísanú v roztomilom ružovom albume.

zdroj: vlastná galéria

Ako malé dieťa som si vytvorila závislosť na rozprávke, ktorú som chcela neustále pozerať a jej absencia vo mne vyvolávala záchvaty zúrivosti.

Keď som chodila do škôlky, museli sme na VHS nahrávať všetky časti Teletubbies a Tom a Jerry. A to sa pokladám za šťastné dieťa, ktoré sa narodilo vtedy, keď sa len rozbiehal biznis s technológiami.

Pomedzi tieto prvé závislosti som však stále bola dieťa, ktoré malo mimoriadne aktívny život. Hlásila som sa na všetky krúžky v škole, navštevovala ZUŠ, chodila na vystúpenia a nácviky. Takmer každý deň sme s kamarátkami trávili čas vonku.

V treťom ročníku som si za peniaze z prijímania kúpila svoj prvý telefón. Doteraz pokladám túto investíciu ako zbytočnú. Vôbec som ho nepoužívala a často ležal aj týždeň vybitý niekde medzi hračkami.

Veľkou udalosťou bola kúpa počítača. Hrubý, klasický počítač so slabou grafikou sa stal stredobodom záujmu mňa aj mojich sestier. Na videokazete máme natočené ako sa hráme hru Leví kráľ, Detský kútik, Super Mário a ešte jednu, ktorej názov nepoznám. Viem len, že bola na diskete a nápadne pripomínala Super Mária. Rodičia nás vždy varovali: „Neklikaj na ikonku internetu lebo keď to otvoríš, budeme musieť zaplatiť veľké peniaze.“ A tak som sa jej vyhýbala ako konšpirátori relevantným zdrojom informácií.

pexels.com

Hraniu hier som nikdy celkom neprepadla, za čo môžem ďakovať mojej neschopnosti ovládania ich funkcií. Ak som sa aj o to pokúšala, nikdy som nemala dostatok trpezlivosti naučiť sa to a po niekoľkých neúspešných pokusoch nastúpila frustrácia a unudenie z dookola sa opakujúcich problémov v hre.

Puberta – najhoršie obdobie pre nekontrolovateľné používanie technológií

Na prelome najťažších rokov v živote každého mladého človeka, v puberte, prišli do hry nové technológie. Všetci o nich hovorili, všetci ich používali. Začala zlatá éra Pokecu a ICQ.

Pamätám si deň, keď som si založila profil na Pokeci a napísala som niečo na „stenu“. Vzápätí mi došlo niekoľko Rpčiek, z toho väčšina bolo dvojzmyselných až doslova úchylných. Ich významu som vtedy ako dieťa nerozumela a tak som sa nad tým nezamyslela.

pokec.azet.sk

Verím tomu, že doteraz sa deti nad významom takýchto správ nezamýšľajú a práve tento fakt radi zneužívajú vo veľkom pedofili. Ak by vás zaujímala viac táto téma, skvelá redaktorka Kristína Kövešová nedávno riešila zneužívanie detí cez sociálne siete.

Vráťme sa však späť k Pokecu. Boli tam všetci moji kamaráti. Jednoznačne sa stal  v tej dobe hitom. Mala som dovolené byť tam iba raz za deň na hodinu. To mi však nebránilo v tom myslieť celý deň na to, ako sa prihlásim a odpíšem svojim kamarátom či chlapcom, ktorí sa mi v tej dobe páčili. Pokec ma pohltil natoľko, že do denníku, ktorý som si v tej dobe písala pribúdalo čoraz viac zážitkov z konverzácii z RPčiek. Nebola som jediná kto podľahol tomuto fenoménu. Moja staršia sestra sa do istej miery stala závislou na tejto sociálnej sieti a trávila tam takmer všetok voľný čas. Nechcela od počítača odísť ani v deň, keď sme pozerali Krížovú cestu z Vatikánu, čo je v našej rodine zaužívaná tradícia. Jedlo sme jej priniesli k počítaču a ona zatiaľ s radosťou odpisovala chlapcom, ktorých pravé identity nikdy nepoznala.

Pre mňa Pokec znamenal prvú skutočnú závislosť na sociálnych sieťach, ktorú mi však do istej miery regulovali rodičia. Stále som preto chodila aj naďalej medzi kamarátov, na krúžky a ďalšie aktivity mimo online svetu.

Sťahovanie národov na Facebook

Tak ako aj ostatným sociálnym sieťam, Pokecu skončili zlaté časy keď na scénu nastúpil Facebook. Neviem kedy to bolo, pamätám si však moju frustráciu keď nastal veľký odliv všetkých ľudí z Pokecu na Facebook.

Bola som nútená si tam založiť profil, aj keď som nechcela. Na Pokeci som však zostala sama, a tak som premohla môj odpor k zmenám a zaregistrovala som sa. Cítila som sa odhalená, keďže sme sa prihlasovali pod našimi pravými menami. Neuvedomovala som si prečo, ale neprišlo mi správne písať svoje meno a priezvisko, či dátum narodenia na internet. Spravili to však všetci ostatní, tak prečo nie aj ja.

Onedlho sa Facebook stal najlepším kamarátom mňa aj mojich priateľov. Po škole sme vždy chodili k niekomu inému a robili sme si rôzne FB testy, kde nám aplikácia vypočítala kedy budeme mať deti, koľko budeme mať detí a podobné veci. Samozrejme výmenou za osobné údaje zo založených profilov.

facebook.com

Bola to zábava, ktorá nás istým spôsobom zbližovala a sprostredkovala zábavu ako deťom v pubertálnom veku. Všetka táto nespútaná zábava ma čoraz viac pripútavala k sociálnym sieťam. Dovtedy to však bolo možné len na počítači, a tak som sa naďalej socializovala medzi ľuďmi v škole, či na krúžkoch.

Doma som však striedala pozeranie seriálov so sociálnymi sieťami. Prestala som rozmýšľať nad tým, čo iné by som mohla robiť, čím sa zabaviť.

Cez internet do reality

Vďaka mojej staršej sestre som sa však dostala k jedinej činnosti, ktorú som vykonávala offline. Čítanie kníh. Začala som čítať Harryho Pottera. S istotou môžem tvrdiť, že tieto knihy mi zmenili život a otvorili celý offline svet naplnený tisíckami príbehov, ktoré na mňa čakali v knihách. Po dočítaní celej série som bola nešťastná, že príbeh nepokračuje a tak som začala googliť.

Narazila som na slovenskú fan stránku Harryho Pottera, kde boli ľudia ako ja. Fanúšici literárneho diela, ktorí sa o ňom chceli rozprávať. Vybudovali online svet, ktorý som vnímala ako môj súkromný únik z reality. Bolo tam všetko čo som potrebovala. Zakázaný les, kde som písala svoje myšlienky, tajomnú komnatu, kde som četovala s ostatnými používateľmi.

pexels.com

Kolónka fan-fiction však nakoniec uspokojila moje očakávania a začala som čítať príbehy napísané ľuďmi našej komunity. Boli to poviedky nielen o Harrym, ale aj ďalšie vymyslené príbehy. Nakoniec som mala v hlave toľko nápadov, že som si ich už ďalej nemohla len predstavovať. Rozhodla som sa začať písať. A táto činnosť ma odvtedy neopustila. Práve naopak, pomohla mi vybudovať vlastnú identitu a zistiť, čo ma baví. Začala som sa hlásiť na literárne súťaže a tešiť sa z vlastnej produktivity.

Nakoniec som sa stretla s členmi tejto komunity v Bratislave a tieto pekné zážitky mám doteraz na fotkách aj v mysli. Vystúpiť z online do offline sveta a zdieľať podobné záujmy bolo niečím novým, vzrušujúcim a obohacujúcim.

Inteligentné telefóny ako hracie automaty

Toto prirovnanie som si prečítala prvýkrát v knihe Digitálny minimalizmus a zároveň aj vysvetlenie k nemu. Všetky tieto drobné čiastkové závislosti ma dostatočne nepripravili na to, čo prišlo s prvými dotykovými telefónmi a internetom v mobile.

Vlna, ktorá zmiatla mladšie aj staršie generácie bola natoľko silná, že pretrváva do dnes. Nakúpili sme si telefóny, ktoré majú v sebe všetko čo potrebujeme. Hlavne zábavu.

Moje prsty sa naučili automaticky preklikávať medzi aplikáciami. Messenger bola prvá z nich, ktorá ma pripútala k displeju. Každý deň, niekoľko hodín neustále som odpisovala kamarátom, ktorých mená si dnes nepamätám. Nepočúvala som ľudí, ktorí boli so mnou v jednej miestnosti, aby som mohla odpísať tým, ktorí boli v mojom mobile.

Prestala som písať a zaujímať sa o veci, ktoré boli okolo mňa. Stačil mi telefón. A potom prišiel instagram. Dlho som si ho nestiahla, no nakoniec ma moje okolie presvedčilo, že mi toho veľa uteká, keď si ho nenainštalujem.

pexels.com

Pamätám si ako som si hovorila: Načo je dobrý Instagram? Podľa opisov mojich kamarátov tam iba dávali fotky a to bolo všetko. Mojim hlavným cieľom prečo som trávila čas na sociálnych sieťach bolo najmä četovanie a tak som tento nový fenomén nechápala.

Dala som mu však šancu a dnes mám na svojom osobnom účte 342 príspevkov. Zo začiatku som sa snažila robiť si dokonalé fotografie. S odfotením ideálnej selfie som sa vedela trápiť aj dve hodiny.

Prečo? Aby som dostala srdiečka na fotografiu. Potrebovala som verejné uznanie lebo moje sebavedomie podkopávali dokonalé fotografie dievčat z môjho okolia, či celebrít. Nedávno som o tom písala do školy vedeckú esej inšpirovanú knihou Virginie Woolfovej.

„Aj silná a inteligentná žena môže byť atakovaná tým, čo je pre ňu citlivá téma a to vzhľad. Kvôli vykonštruovanému mýtu krásy sa ženy začali viac sústrediť na svoj vzhľad ako na to, čo dokážu. Stávajú sa z nich anorektičky, podstupujú drastické diéty, či estetické úpravy, aby sa priblížili ku ideálu krásy vnímaného spoločnosťou.

Fenomén strachu zo starnutia, pribratia, či iných prirodzených procesov nazvali Železná panna. Obal tohto mučiacieho nástroja zo stredovekého Nemecka zobrazoval krásnu a usmievajúcu sa ženu, zatiaľ, čo obeť, ktorú uzavreli dnu do nástroja pomaly zomrela od hladu alebo ju zabili klince, ktoré boli vo vnútri tejto železnej panny. Táto desivá metafora je veľmi výstižná ku dnešnej podobe ženy, ktorá sa snaží napodobniť mýtus krásy. Navonok krásna a šťastná, no vo vnútri pomaly umiera.“ (WOLFOVÁ, N.: Mýtus krásy. Ako sú obrazy krásy zneužívané proti ženám. Bratislava : Aspekt, 2000, s. 20.)

Načo si fotíš každé jedlo?

Ako aktívna používateľka instagramu som sa zamyslela nad tým ako často si fotím niečo len preto, aby som to mohla dať na instagram. Toto nie je blog o nejakej fascinujúcej premene mojej osobnosti a zaručenému návodu ako sa oslobodiť. Je to o realite mnohých z nás.

Môj život sa natoľko upol na sociálne siete, že s nimi prakticky žijem na dennej báze niekoľko hodín. Tento fakt si už uvedomujem nejaké tri – štyri roky, a preto sa snažím stále žiť v realite. Je to však čoraz ťažšie, keďže s týmto problémom nebojujem sama.

pexels.com

Moja osobná vzbura proti sociálnym médiám je poznačená snahou o ich obmedzenie používania, vymazania appiek, vypnutia telefónu a ďalších neúspešných pokusov. Všetko však skončilo rovnako. Neviditeľná sila sietí ma opäť pritiahla k ich neobmedzenému používaniu.

Impulzívne používanie telefónu je natoľko návykové, že som sa dostala do bodu, kedy som začala rozmýšľať nad tým, čo robili ľudia keď nemali sociálne siete. Táto myšlienka ma naplno zasiahla, keď som zostala kvôli korone doma a zrazu som mala omnoho viac času ako predtým.

Prvý mesiac som trávila tým, že som pozerala nespočetné množstvo seriálov. Potom som sa nakopla a začala cvičiť. Osvojila som si základy jogy a začala ju praktizovať na dennej báze. Vrátila som sa späť k písaniu príbehov.

pexels.com

Začala som vo veľkom pestovať kvety a zistila som, že sa mi to extrémne páči. Kúpila som si knihu o bylinkách a učím sa ako najlepšie ich spracovať, aby mali pre mňa úžitok.

Keď som na chvíľu odložila telefón, zistila som, že je milión vecí, ktoré ma napĺňajú radosťou a môžem ich robiť namiesto toho, aby som neuroticky chytala každých 5 minút telefón do ruky.

Napriek tomuto všetkému som stále závislá najmä od instagramu. Viem, že slovo závislý sa používa pre ľudí, ktorí užívajú omamné látky, no internet je droga, ktorá nás tiež pripravuje o veľkú časť života. O tú, kde žijeme v realite a objavujeme možnosti offline sveta.

Vypnime sa

Nedávno som si odinštalovala aplikáciu facebooku z telefónu. Cítila som, že mi chýba kliknutie na ikonku, no po niekoľkých impulzívnych kliknutiach na miesto, kde predtým bola som zistila, že mi jej obsah nechýba.

Možno sa dám na teóriu digitálneho minimalizmu v praxi, neviem. Ako hovorím, tento blog nie je o zázračnom vymanení od hracích automatov v našich vreckách. Je to o uvedomení a snahe spraviť aspoň malý pokrok späť k normálnemu životu.

Začala som však robiť toto: hľadám možnosti ako tráviť svoj čas plnohodnotne (cvičením, hľadaním rôznych koníčkov), keď idem po meste alebo do prírody nechám mobil v taške, či vo vrecku. Keď som s ľuďmi, minimalizujem svoj kontakt s telefónom. Čítam knihy a snažím sa robiť na veciach, ktoré ma bavia aj keď sa mi občas nechce.

Myslím, že je to najmenej čo môžeme pre seba urobiť. Stráviť kvalitný čas so svojimi blízkymi bez pozeranie do telefónu alebo notebooku.

Čím viac sme spojení cez digitálne technológie, tým viac sme sami.

 

Teraz najčítanejšie