Krásna Bratislava

Na Instagrame si rozbehol úspešný projekt beautifulbratislava, v ktorom predstavuješ krásne zákutia nášho hlavného mesta, najmä architektonicky zaujímavé historické budovy. Kedy si s tým začal a ako ti napadlo to začať spracovávať?

Rád by som na túto otázku odpovedal atraktívnejšie, no odpoveď je veľmi prostá – Bratislavu fotografujem už dlho, s príchodom sociálnych sietí som začal niektoré zábery uverejňovať, a keď som začal mať dojem, že by to znieslo samostatný účet, tak som ho vytvoril. Dnes mám široké publikum a veľmi ma teší záujem toľkých ľudí o Bratislavu.

Aký máš vzťah k Bratislave?

Bratislava je moje rodné mesto, vyrástol som tu a práve tu som prežil najkrajšie momenty svojho života – nedám na ňu dopustiť.

Je možné, že tvoj vzťah k výtvarnému umeniu je ovplyvnený tvojou rodinou? Tvoj dedo Miroslav Cipár je uznávaný maliar, grafik a ilustrátor.

Je to možné, no do akej miery, to sa asi nikdy nedozviem. K umeniu mám veľmi blízko, bol som týmto smerom vždy vedený. No vyštudoval som niečo úplne iné a aj sa tým živím.

Na tvojich fotkách podľa mňa vidno, aké relatívne je niekedy to, čo považujeme za pekné. Stačí iný uhol pohľadu a odrazu vidíme budovu, okolo ktorej denne chodíme, v úplne inom svetle.

Samozrejme. Je to o našom nastavení. A funguje to tak nielen v architektúre. Krása je relatívny pojem, môže byť prvoplánová a môže byť skrytá. Žijeme rýchlo a niekedy nemáme čas objavovať a dáme na prvý dojem. A práve to chcem svojimi fotografiami napraviť – poskytujem možnosť pozrieť sa na Bratislavu očami niekoho, kto vidí jej krásu aj tam, kde ju iní nevidia.

Stalo sa ti, že ľudí prekvapilo, že ide o budovu, ktorú dôverne poznajú?

Zrejme najviac reakcií tohto typu bolo práve na internát Družba. Mnohí Bratislavčania, ktorí chodia celý život okolo, ho nikdy nemali dôvod navštíviť a ani netušili, aké krásy skrýva. Takisto prišlo veľa pozitívnych reakcií od bývalých študentov, ktorí uznali, že v čase štúdia nedokázali oceniť kvality Družby. Rovnako tak väčšina netuší, že „Kukurica“ – vojenská ubytovňa Hviezda – skrýva jednu z posledných monumentálnych malieb socialistického realizmu.

Dosť veľkú časť tvojej stránky tvorí architektúra socialistického realizmu, zaznávaná veľkou časťou verejnosti. Ľudia ju považujú za škaredú, betónovú, ohyzdnú. Čím oslovuje teba?

Architektúra, ktorá vznikla na našom území počas trvania totalitného režimu, je jedinečná a malo by sa s ňou narábať citlivejšie. Je svedkom doby, ktorú si pripomínať nechceme, no zároveň je svedkom doby, ktorá vynakladala značné (často až nepredstaviteľné) zdroje na kvalitnú architektúru. Súčasťou stavieb tejto doby je množstvo umenia, ktoré je takisto jedinečné. Niektorým stavbám sa dostalo pamiatkovej ochrany, niektoré to šťastie nemali a už nestoja. Minimálne moje publikum to už začína vidieť inak a to ma teší.

Čím to je, že za bývalého režimu vzniklo toľko architektonicky kvalitných stavieb?

Bývalý režim prezentoval svoju zdanlivú prosperitu aj pomocou architektúry. Stavby museli byť dokonalé až monumentálne – mali byť synonymom dostatku a blahobytu. Architekti mali voľné ruky, k dispozícii boli nové technológie, skoro neobmedzené zdroje, spoločnosť bola svedkom dobývania vesmíru. Všetko toto malo vplyv na architektúru druhej polovice 20. storočia.

Prečo sa dnes podľa teba mnohé architektonické pamiatky ničia? Tento osud stihol PKO a čoskoro podľahne aj Istropolis…

Pevne verím, že Istropolis je poslednou stavbou, ktorú stihne takýto osud. Spoločnosť už dospela, uvedomuje si hodnotu architektonického dedičstva. O mnohé významné stavby sme prišli, no stále je čo ochraňovať a rekonštruovať. Treba sa postarať o to, aby sa prípady ako PKO alebo Istropolis už nikdy neopakovali. Prichádzame tak o dedičstvo, ktoré sa nikdy nevráti.

Svojimi fotkami, popisom a najmä príbehom približuješ bežným ľuďom históriu nášho mesta vizuálne. Istým spôsobom ich vzdelávaš. S akými reakciami sa stretávaš?

Najradšej mám tie reakcie, vďaka ktorým sa dozviem ešte viac. Keď sa ľudia podelia o svoje vlastné príbehy viažuce sa k danej stavbe alebo miestu. Niekedy sú to historické fakty, o ktorých som nemal tušenia, a občas aj intímne spomienky, nanajvýš súkromné. Vážim si, že sa ľudia so mnou delia o svoje spomienky.

Ako si už spomenul, na svojich potulkách Bratislavou si zablúdil aj na náš internát Družba. Ide o jedinečnú stavbu, v ktorej môžeme na každom kroku obdivovať umenie.

Družba je pre mňa zázrak. Stále sa mi zdá neuveriteľné, že sa v nej zachovali takmer všetky pôvodné prvky. Architektúra a umenie nachádzajúce sa v Družbe a v jej areáli nemajú u nás konkurenciu. Internát je plný mozaík, sôch a tapisérií. Práve to, že nie je v súkromnom vlastníctve, ju zachránilo – nebol dôvod ju búrať alebo prestavať na byty. Pozorne som sledoval viac než rok trvajúci rekonštrukciu jedálne, kde sa nachádza jedna z najväčších a najtypickejších mozaík. Od začiatku až do konca bola dobre ochránená a dnes dominuje vynovenej jedálni. Veľmi oceňujem tento prístup a tlieskam!

Vďaka našej spolupráci si fotografoval aj hlavnú budovu Univerzity Komenského, Filozofickú fakultu UK na Gondovej, novú budovu Právnickej fakulty UK na Vajanského nábreží, Lekársku fakultu UK na Sasinkovej. Chystáme aj ďalšie fotenia. Čo ťa u nás zaujalo?

Počet nehnuteľností, ktorými disponuje UK, je úžasný. Je to zároveň výborná ukážka množstva architektonických štýlov – každá budova je iná a jedinečná. A každá v sebe skrýva nejeden príbeh. Napríklad príbeh lekárskej fakulty budem musieť odprezentovať v dvoch až troch častiach, toľko zaujímavých vecí sa nachádza na jednej fakulte. Zároveň sú to miesta, kam sa väčšina ľudí nikdy nedostane – je to veľmi atraktívne pre širokú verejnosť. Veľmi ma to u vás baví!

Ako je to s ľuďmi? Niekedy ťa sprevádzajúci vezmú aj na skryté a tajné miesta… Nezabudnem na tajnú terasu straníckych funkcionárov na streche Istropolisu.

Pri návštevách mám iba jedno želanie – aby ma, pokiaľ je to možné, sprevádzala osoba, ktorá je služobne najstaršia a má o danej budove/mieste dostatok informácií. Vtedy je to úplne iný zážitok. Musím povedať, že zväčša mám šťastie práve na takýchto ľudí a ešte raz im ďakujem – sú to krásne chvíle.

Čo považuješ za klenoty Bratislavy?

Výborná otázka, na ktorú nemáme dostatok priestoru. Ak by som si mal pre dnešný rozhovor vybrať jeden klenot, je to určite Horský park. Myslím si, že stále nedocenený a pritom taký jedinečný a neopakovateľný. Je iba na skok od centra mesta, a predsa je to tam úplne iný svet. Za vyše 150 rokov sa takmer vôbec nezmenil – je to oáza pokoja v rušnom a rýchlom veľkomeste.

Dostal si sa aj na miesta, ktoré nie sú prístupné verejnosti. Aký je to pocit prechádzať sa v opustených priestoroch, ktoré dýchajú históriou?

Funguje to ako stroj času. Niekedy až tak, že sa mi nechce odísť. Nemusia to byť iba opustené miesta – nedávno som bol v byte v Avione na Americkom námestí, ktorý je zariadený pôvodným nábytkom. Stál som tam rovnako, ako tam kedysi stáli pôvodní majitelia pred takmer 90 rokmi.

Máš sen, kam by si sa chcel ešte dostať?

Samozrejme – aj keď je Bratislava malé mesto, stále je v nej čo objavovať. Veľmi rád by som sa pozrel do komplexu televízie v Mlynskej doline alebo do rafinérie Slovnaft. Na mojom zozname je taktiež Hotel Bôrik. Všetko sú to miesta, kam sa bežne nedostaneme, a rád by som ich priblížil širšiemu publiku.

Môže Bratislava konkurovať iným metropolám? V čom je jedinečná?

Každé mesto má svoje jedinečné prvky a miesta, musí ich však správne identifikovať a vedieť vytiahnuť na svetlo sveta. Ľudia sú unavení z tradičných „sightseeing tours“, potrebujú zmenu a chcú vidieť niečo, čo inde nevideli. A Bratislava o takéto miesta nemá núdzu. Chce to iba prekopať staré zvyky a zaužívané trasy.

Čo by si zaradil na zoznam miest, ktoré treba v Bratislave vidieť, okrem tých opozeraných?

Ako som už spomenul, turisti sú čím ďalej, tým viac unavení z klasických prehliadok. V Bratislave by si mali pozrieť karloveskú zátoku, Petržalku, Horský park, dať si pivo vo Funuse, prejsť sa popri vilách pod Hradom. Teba ich vziať do lamačského krematória – pravdepodobne najlepšej povojnovej stavby u nás. Toto všetko sú miesta, ktoré nikde inde na svete nenájdu.

Lenka Miller

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita.