O vôňach a vďačnosti
Čuch je fascinujúci. Je to náš najstarší zmysel a tiež jediný zo zmyslov, ktorý má priame spojenie s predným mozgom. Čuch má zároveň neuveriteľnú schopnosť vrátiť nás v spomienkach na akékoľvek miesto a umožňuje nám cestovať v čase. Vône sa k našim spomienkám pripútavajú priamo, bez toho aby sme ich vedome registrovali.
Asfaltový chodník po daždi pred našim panelákom. Skáčeme na ňom so susedami gumu, len čo skončil letný dážď. Kysnutý makovník čerstvo vytiahnutý z rúry u starkej. Moje milované frézie k narodeninám od ocina. Vôňa krehkých žltých jabĺk u starkých v pivnici, ktoré mi roky balili celú jeseň „do Bratislavy”. Pitralon, voda po holení mojich starých otcov. Alebo voňavka „Konvalinka”, ktorú používali pri veľkonočnej oblievačke. Vôňa popadaných jesenných listov. Dusná letná lúka na ktorej sme s kamarátkami trhali kvety pre svoje mamy. Mrazivé zimné ráno v ktorom škrabem z predného skla na aute námrazu. Vôňa práve narodeného dieťaťa, ktorej som sa nevedela nabažiť. Vôňa spotených detských vláskov po tuhom spánku. Vôňa dreveného domu. Vôňa pôdy v lese, kam ma starký brával na huby. Vôňa Baltiku na pláži v Gdansku. Vôňa zrelých marhúľ v košíku. Vyprážaný rezeň na nedeľný obed, ktorý cez okno robil chúťky pol sídlisku. Vôňa sauny. Aviváž, ktorú používala moja mama.
Pred niekoľkými dňami som zdola svojho tričkového komína vytiahla jedno, ktoré som dlho nemala na sebe. Už počas toho, ako som sa do neho obliekala mi nabiehali spomienky. Premohli ma emócie a chvíľku som rozmýšľala, či si tú vôňu ešte predsalen neuchovám pekne ukrytú v skrini. Takto voňalo len prádlo, ktoré prala mamina. Spomenula som si na jej byt, ktorý je už domovom niekoho iného. Napadlo mi, aké by to bolo, keby mama bola zdravá. Napadlo mi, aká je to vzácnosť, keď vám jedno opraté a dlho nenosené tričko prinesie spomienky na milovaných ľudí a drahé chvíle. Napadlo mi, ako veľmi mi chýba. Bol to moment, kedy som sa na pár sekúnd úplne zastavila. Krátky a intenzívny okamžik. Vôňa, emócie a spomienky mnou len tak prešli.
Vlastne som si pri tom uvedomila aj to ako veľmi potrebujeme občas len tak dýchať a cítiť. Nič viac. Zastaviť sa, dýchať, vnímať vône a prežívať emócie. A spomínať. Pripomínať si šťastné chvíle.
Preto som vyrobila pohár, do ktorého aspoň raz týždenne hádžeme celá rodina papieriky, na ktoré napíšeme za čo sme vďační. Núti nás to k reflexii a obracia pozornosť k dobrým veciam. Skúste si to aj vy. Prežívať autenticky svoje emócie, myslieť pozitívne a byť vďačným. Je to ťažšie, než to na prvý pohľad vyzerá.
