Denník N

Ako vplýva na deti to, že sme ich izolovali od kamarátov a posadili za počítače? „Znepokojuje ma, že o dopadoch na deti nerozprávame,“ hovorí psychologička.

Nijaký tínedžer mi nepovedal, že je super byť doma. Mali by sme si uvedomiť, že to veľká vec, ktorá dáva šancu na „znovuzrodenie“ pre naše školstvo. Bola by škoda, keby sme túto príležitosť zmarili, hovorí psychologička Mária Balážová.
Nijaký tínedžer mi nepovedal, že je super byť doma. Mali by sme si uvedomiť, že to veľká vec, ktorá dáva šancu na „znovuzrodenie“ pre naše školstvo. Bola by škoda, keby sme túto príležitosť zmarili, hovorí psychologička Mária Balážová.

Už takmer mesiac sú doma všetci stredoškoláci, minulý týždeň prešli na dištančné vzdelávanie i žiaci 2. stupňa základných škôl. Zrušené sú všetky rozvojové aktivity pre deti bez rozdielu veku – nemôžu do športových klubov, umeleckých či jazykových škôl. Ako na deti pôsobí sociálna izolácia? Ako im môžu pomôcť rodičia? A ako by mala vyzerať dištančná výučba,  aby deti udržali pozornosť?

Chápem, že potrebujeme sploštiť krivku ochorenia, ale znepokojuje ma, že sa nikto nezaoberá tým, aké dopady budú mať opatrenia na deti,“ hovorí psychologička Mária Balážová. Aj ona je jednou zo signatárok výzvy Dajme deťom hlas v čase pandémie, ktorá žiada, aby bolo vzdelávanie i v dnešnej situácií medzi prioritami krajiny.

Deti strávili na jar v sociálnej izolácií bez kamarátov a mimo školy takmer tri mesiace. Dnes sú mnohé opäť doma. Čo robí dlhotrvajúca sociálna izolácia s detskou psychikou?

Deti na Covid ochorejú menej často, takže u nich môžeme hovoriť najmä o nepriamych vplyvoch a ten vidím v troch oblastiach. V prvej môžeme hovoriť o dopadoch na ich duševné a fyzické zdravie,  deti sa menej sa hýbu, prežívajú obavy a úzkosť o blízkych, môžu mať obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti a pod.

Druhá súvisí so situáciou v rodinách, v ktorých sa teraz vyskytuje väčšia miera stresu – deti sú doma s rodičmi, ktorí nie sú vždy podporujúci, často sú fyzicky či emočne vyčerpaní, pracujú z domu a popri tom robia kuchárky, učiteľky či zdravotníčky. A rodinné kontexty sú rôzne – napríklad osobitnou skupinou sú deti zdravotníkov, ktoré sú v ešte väčšom strese, lebo ich mama či otec chodí každý deň do nemocnice.

Treťou oblasťou sú dopady na vzdelávanie. Veľká skupina detí sa u nás v tejto chvíli nevzdeláva prezenčne a tie, ktoré nemajú doma podmienky pre dištančné vzdelávanie, sa neučia vôbec.

Krízové linky ako Linka nezábudka či IPčko hlásia i na Slovensku nárast kontaktov. Poradňa a linka IPčko, ktorá sa zameriava na mladých ľudí hlási o 40% kontaktov viac ako počas prvej vlny, pričom pribúdajú volania o pomoc, v ktorých mladí ľudia uvažujú nad samovraždou. Sú štúdie, ktoré varujú, že by sme pred dopadmi izolácie na deti nemali zatvárať oči?

Na vplyv sociálnej izolácie v dôsledku ohrozenia zdravia sa zameriava veľa štúdií. V Číne, ale aj vo Veľkej Británii či USA už počas prvej vlny pandémie prebehlo veľa výskumov, ktoré potvrdzujú, že sociálna izolácia počas pandémie zhoršuje mentálne zdravie detí.  Systematická štúdia zistila, že sociálna izolácia zvyšuje riziko vzniku depresie. Z tohto výskumu vyplynulo, že na rozvoj depresie vplýva najmä dĺžka trvania karantény. To nám napovedá, že pre deti je extrémne dôležité, aby sociálna izolácia trvala najkratšie ako sa dá. Plošné zatvorenie škôl v celej krajine na neurčitú dobu by malo byť posledné riešenie.

Odlišujú sa dopady izolácie na deti podľa veku?

Mladšie deti vo veku 4-10 rokov sú úzkostnejšie a viac prežívajú obavy. Úzkosť sa nemusí u nich prejavovať verbálne, teda nemusia hovoriť, že majú strach, ale môže sa prejavovať v ich správaní. Rodičia si môžu všimnúť, že sú iné, ako ich poznali – nedokážu sa dobre sústrediť, sú podráždenejšie, visia na nich a napríklad pri príchode do škôlky sa nechcú od nich odlúčiť.

Staršie deti zase prežívajú pocity osamelosti, s ktorými sa spája stúpajúca depresivita. Pre vývinové obdobie, v ktorom sa nachádzajú, je veľmi dôležité hľadanie vlastnej identity, snaha zapadnúť a byť prijímaní ľuďmi, ktorí sú pre nich dôležití, väčšinou sú to rovesníci a kamaráti. V súčasnej situácii je táto ich potreba sťažená. Prežívajú osamelosť, no zároveň trávia veľa času na sociálnych médiách. Výsledkom je zvláštny stav, keď sú izolovaní doma a nemôžu interagovať, no svet ide ďalej a informácie o pandémií sa nedajú vypnúť. Jedna zo štúdií upozorňuje i na to, že sa významne znížila spokojnosť so životom u mladých ľudí.

Môžeme hovoriť o odlišnostiach podľa pohlavia?

Dievčatá prežívajú súčasnú situáciu ťažšie. Pre ne je sociálne prijatie oveľa dôležitejšie, viac sa pri riešení problémov spoliehajú na hľadanie pomoci vo svojom okolí. Počas Covid situácie sú tým pádom odrezané od svojho najsilnejšieho „zvládacieho“ mechanizmu a ich mentálne zdravie trpí viac.

Takto by sme mohli pokračovať – deti a situácie sú rôzne – máme deti z marginalizovaných komunít, ktoré nemajú doma podmienky na učenie…

… Dohovor o právach dieťaťa hovorí, že právo na vzdelávanie patrí medzi základné práva detí a my z prvej vlny pandémie vieme, že viac ako 52-tisíc detí sa nevzdelávalo. Spoločnosť to ale nezaujíma, riešime, kedy pôjdeme do reštaurácie alebo ku kaderníčke. Nemalo by byť vzdelávanie detí pre nás dôležitejšie?

Diskusia o tejto téme však neprebieha, nehovoríme o deťoch, ktoré majú špeciálne vzdelávacie potreby a sedieť pred počítačom šesť hodín denne je pre ne nemožné. Nehovoríme o deťoch z rodín, ktoré sú na tom socioekonomicky zle, o deťoch, ktorých rodinná situácia nebola dobrá už pred pandémiou, zažívali doma násilie či zanedbávanie. Pre nich bola škola bezpečným miestom, kde mohli stráviť časť dňa. O tieto deti mám asi najväčšie obavy…

Rozdiely medzi deťmi sa ešte zväčšia. Čo urobíme?

Všetci stredoškoláci na Slovensku sú doma už od 12. 10. a nevedia, kedy sa situácia zmení. Deti na druhom stupni ZŠ zostali doma od minulého týždňa predbežne do konca novembra. Mnohé deti sa lúčil s tým, že sa o mesiac uvidia. Ako toto vplýva na psychiku detí – nevidieť nijaký plán a naopak, mať aspoň náznak časového plánu?

Spôsob ako tieto obmedzenia komunikujeme je problém. Akákoľvek vec, ktorá nemá jasný koniec vyvoláva pocit neistoty. Náš mozog nie je „dizajnovaný“ na neistotu. Potrebujeme istoty, aby sme mohli zažívať pocit bezpečia. Ak sa pýtate, ako by sme mali o tejto téme najlepšie komunikovať s ohľadom na deti, tak odpoveď je, že by sme mali verejne predstaviť niekoľko scenárov, ako budeme postupovať a kedy môžu očakávať návrat do školy. Neznamená to však, že po mesiacoch otvoríme s veľkou slávou školy a povieme – hurá deti, vraciate sa späť. Musíme počítať s tým, že množstvo detí nerobilo počas tej doby nič a pripravovať systém podpory pre školy, učiteľov a najmä deti.

Už dnes vieme, že sa ešte viac roztvoria nožnice, ktoré sú medzi deťmi. Prehĺbia sa rozdiely medzi deťmi, ktoré majú milujúcu a podporujúcu rodinu, doma majú internet a ich škola vzdeláva dištančne a deťmi, ktoré nemajú doma internet, otec pije a mama chodí do dvoch zamestnaní, aby uživila rodinu. Čo s tým urobíme? Budeme sa len prizerať?

Ako by mala podpora a príprava na návrat do škôl vyzerať?

Dôležité je podporovať nástroje a organizácie, ktoré nám pomôžu ten rozdiel zmazať. Ak očakávame nárast duševných porúch u detí, mali by sme sa sústrediť na rozšírenie služieb pre ne. Vieme, že na Slovensku máme len 46 detských psychiatrov, psychoterapia je len v obmedzenom počte preplácaná poisťovňou, pretože nemáme dostatok poskytovateľov zaradených do siete. To je alarmujúci stav už teraz, nieto ešte pri náraste problémov. Potrebujeme viac psychológov na školách, potrebujeme podporiť asistentov učiteľov, zefektívniť poradenské zariadenia, ktoré sú v sieti ministerstva školstva. Už teraz musíme tieto veci plánovať.

Školy a deti dostali priestor vo vládnom kampaňovom videu. Deti v ňom nás dospelých vyzývajú k zodpovednosti. Odpoveď na to, kedy sa vrátia do škôl, či sa vrátia aspoň niektoré ročníky a kedy budú môcť opäť športovať a rozvíjať umelecké nadanie, zatiaľ nepoznajú.

Deti sme odstrihli nielen od škôl, ale aj od všetkých ďalších aktivít – či už ide o základné umelecké školy, dramatické a tanečné aktivity a šport. Neplávajú či necvičia ani deti, ktoré športovali systematicky, chodili na súťaže. O akom vplyve na tieto deti môžeme hovoriť?

Deti, ktoré rozvíjali niektorú svoju schopnosť na vysokej úrovni, ako napr. športovci, sú ďalšou  rizikovou skupinou. V tejto situácii akoby stratili zmysel, ktorý mal v ich živote protektívnu funkciu, pomáhal im  zvládať stres a bol pre ne zdrojom sebaúcty. Teraz je dôležité snažiť sa nájsť pre ne náhradu. Našťastie sa to v mnohých prípadoch deje a tréneri robia s deťmi online tréningy, kde cvičia a snažia sa aj udržať spoločnú motiváciu, kontakt a emočnú blízkosť, ktorá je kľúčová pre našu reguláciu.

To sa skutočne v 2. vlne deje. Učitelia aj tréneri sú na online vzdelávanie viac pripravení. No pre dieťa to končí tým, že je od ôsmej ráno do druhej popoludní za počítačom v škole a poobede za počítačom v ZUŠ či na tréningu…

Toľko času by deti nemali tráviť za počítačom. Vyučovacie hodiny by sa mali skrátiť, aby namiesto 45 minút trvali možno 30 minút a nemuseli by sme do dištančného režimu prepnúť všetky predmety. Akoby sme si neuvedomovali, že nestačí preklopiť do online všetko to, čo sme robili prezenčne. Mozog úplne inak udržiava pozornosť, keď sme v triede, počujeme spolužiakov a okrem obrazu a zvuku sa zapájajú aj iné zmysly. Ako učiť online – to je najväčšia výzva školstva od jeho vzniku. Doteraz sme riešili aké knihy majú mať deti, aké platy učitelia, ale teraz sme dostali ranu do čela. A buď sa k tej výzve postavíme tvárou a školstvo zmeníme, alebo sa budeme ďalej trápiť.

Je budúcnosť hybridné učenie?

Pôsobíte ako psychologička na strednej škole. Počas septembra ste sa riadili školským semaforom, teraz ste na dištančnom vzdelávaní. Ako ste zvládali september a ako zvládate učenie teraz?

Naši študenti bývajú na internáte, takže v septembri bolo náročnejšie zvládať opatrenia, no myslím, že sa nám to darilo. Mali sme študentov v karanténe, vyhľadávali sme kontakty a testovali. Druhá vec je, ako to na deti vplývalo a ako na ne vplývalo, že idú na neurčito domov.

Všeobecne deťom škola chýba, nestretla som teraz v druhej vlne tínedžera, ktorý by mi povedal niečo iné. Musíme však povedať, že určitej skupine detí tento systém vyhovuje. Ide o deti, pre ktoré sú nároky na život v spoločnosti vysoké, zažívajú stres, keď je hodnotený ich výkon. A teraz, keď sa život zjednodušil, je to pre ne pozitívne.  Pookriali a stres z nich spadol.

Ako sa učí online učiteľovi?

Mať online hodinu je oveľa vyčerpávajúcejšie ako mať ju naživo. Obrazovka vám dáva obmedzené informácie, zatiaľ čo naživo získavate informácie podvedome a aj z neverbálnej komunikácie. V septembri sme si na našej škole vyskúšali aj hybridné učenie. Niektoré deti boli v triede a iné doma či na internáte v karanténe. Tento spôsob sme vyhodnotili ako najťažší. Nikto však nevie, či práve tento spôsob učenia nebude na dlhý čas naša realita.

Je v online priestore najťažšie udržať pozornosť detí? Už pri bežnom spôsobe nášho vyučovania sme deti neviedli vždy k tomu, aby s učiteľom viedli dialóg. Deti sú zvyknuté sedieť a počúvať a pri počítači, ak si vypnú obraz, učiteľ nevie ani vyhodnotiť, či ho vôbec počúvajú?

Presne to je kameň úrazu. Dávno vieme, že naše frontálne vyučovanie, pri ktorom je učiteľ vysielač a dieťa prijímač, nefunguje. Nie je tak efektívne, ako keď pri vyučovaní používame rôzne kanály, keď učíme vizuálne, sluchovo, keď deti majú šancu veci, o ktorých hovoríme, držať v ruke a najmä skúšať si zážitkom to, čo sa učia.

Iste, sú spôsoby, ako vtiahnuť deti aj do online hodiny, kľúčový je faktor motivácie. Problém je, že náš klasický školský systém nepracuje s motiváciou, naopak, systematicky ju ničí, keď cieľom je najmä mať dobrú známku, nie niečomu rozumieť. A teraz, keď máme deti zaujať frontálnym spôsobom cez počítač, čudujeme sa, že takéto vyučovanie ich nezaujíma.

Často je medzi súrodencami len malý rozdiel – jeden či dva roky, no ak je mladší na prvom stupni základnej školy, tak do školy chodí prezenčne. A ak je starší už na druhom stupni, učí sa doma. Ako vnímajú deti tieto rozdiely a ako im to majú rodičia vysvetliť?

Problém je, že nemáme od lídrov a odborníkov jasné odpovede na tieto otázky. Pritom už malé dieťa nám dokáže takúto otázku položiť a my na ňu nevieme odpovedať, lebo sme nedostali vysvetlenie. V takejto chvíli je dôležité byť úprimný a nevymýšľať si. Jednoducho povedať, že neviem naisto, ale myslím si, prečo je to tak. A najmä si treba uvedomiť, že za touto otázkou stojí emócia a potreba nebyť tým, kto zostáva doma, pretože aj pre mňa je dôležité byť s kamarátmi. Rodič by mal osloviť túto potrebu a  potvrdiť dieťaťu, že ju chápe, a že je v poriadku, ako sa cíti. Niekedy je viac, keď nám niekto rozumie, hoci nie je v jeho moci, potrebu nám splniť.

Z 1. vlny vieme, že viac ako 52-tisíc detí sa nevzdelávalo. Spoločnosť to ale nezaujíma. Riešime, kedy pôjdeme do reštaurácie alebo ku kaderníčke. Nehovoríme o deťoch, ktoré majú špeciálne vzdelávacie potreby, o deťoch z rodín, ktoré sú na tom socioekonomicky zle, o deťoch, ktorých rodinná situácia nebola dobrá už pred pandémiou a zažívali doma násilie či zanedbávanie, upozorňuje psychologička Mária Balážová.

Šanca na „znovuzrodenie“ školstva

Pocit, že chcem byť s kamarátmi, v škole či na tréningu a nie sám doma zažíva teraz asi viac detí. Ako s nimi majú rodičia komunikovať, aby im pomohli?

V prvom rade sa musia rodičia postarať o seba. Aj v lietadle si najskôr masku nasadí rodič, až potom ju nasadí dieťaťu. Ďalej je v komunikácii s deťmi dôležité nezľahčovať ich pocity. Ako som spomenula, treba pomenovať ich obavy, hovoriť o tom, prečo sa cítime osamelo, prejaviť pochopenie preto, že im chýbajú kamaráti. Musia cítiť, že je tu niekto, kto im rozumie.

Rodičia majú tendenciu deťom uľahčovať problematické situácie, pretože nechcú, aby trpeli, majú tendenciu ponúkať hneď riešenia či bagatelizovať nepríjemne pocity. Povedať dieťaťu, že sa nemá čoho báť, veď o pár týždňov pôjde do školy, znamená bagatelizovať jeho pocity, hoci s dobrým úmyslom. Namiesto toho skúsme troška vydržať i v nepríjemnom pocite. Sme smutní, ale sme v tom spolu a spolu to zvládneme. Deti nezbavíme ťažkostí v živote, potrebujú vedieť, že aj smútok a nepríjemne pocity sa vyskytujú a sú v poriadku.

A ak chceme deťom pomôcť, je dobré vytvoriť si dennú rutinu. Nepozerať doma stále televíziu a správy, pretože dieťa vníma, že to sú pre rodiča dôležité veci. Nájdime si priestor na spoločné trávenie času, zacvičme si s deťmi, poďme spolu na prechádzku, alebo si zahrajme spoločenské hry. Pre mnoho rodín bola jar špeciálny čas, kedy boli všetci spolu doma. Mnohí sme si vtedy uvedomili, ako málo času spolu trávime.

A čo tínedžeri, povedali ste, že trávia veľa času na sociálnych sieťach, kde už správy o tom, čo sa deje, sledujú sami.

V prípade malých deti platí „keep it simple“, teda treba informovať o s ituácii jednoducho, nezaťažovať ich podrobnosťami ako je napr. počet úmrtí. Samozrejme, s tínedžermi, ktorí sú celý deň za počítačom či telefónom, treba otvárať diskusie, zaujímať sa, odkiaľ čerpajú informácie. Na internete narazia na množstvo hoaxov a treba im vysvetľovať, ktoré informácie sú pravdivé a čo sú dôveryhodné zdroje.

Spomenuli ste, že rodičia sa majú v prvom rade postarať sami o seba. Čo to znamená?

Ľudia si často myslia, že stačí, ak pôjdu na polhodinku na prechádzku alebo si zabehať. Náš organizmus však potrebuje prepnúť do režimu pokoja častejšie ako jedenkrát denne. Môžeme sa napríklad každú hodinu postaviť od počítača a na päť minút sa prejsť po miestnosti, natiahnuť sa, urobiť pár cvikov z jógy či dýchacie cvičenie. Je dôležité takto sa regulovať, teda dovoliť organizmu prepnúť sa zo stavu nabudenia do stavu pokoja. Tieto malé ale pravidelné dávky aktivít, ktoré znížia nabudenie organizmu, sú dokonca dôležitejšie ako to, že si raz denne ideme zabehať.

Sú rodičia, ktorí nemôžu robiť homeoffice a doma tak zostávajú samé už 10-ročné deti. Je to v poriadku?

Deti do 12 rokov by sme nemali nechávať dlhú dobu samé doma. To je aj otázka bezpečnosti. Závisí od toho, ako vyspelé je moje dieťa, či je doma bezpečné prostredie, či dieťa vie reagovať v krízových situáciách. V tomto prípade by sme určite mali zvážiť ako môžme dieťaťu zabezpečiť starostlivosť.

Aj vy ste mama, ako prežívajú situáciu vaše deti?

Aj u nás chodí mladší syn do školy a staršia sestra je doma. Má 15 rokov a bývala hejterkou školy, no teraz by sa rada vrátila. A to platí pri všetkých tínedžeroch, s ktorými som mala možnosť hovoriť. Nikto mi nepovedal, že je super byť doma. Mali by sme si uvedomiť, že je to veľká vec, ktorá dáva šancu na „znovuzrodenie“ pre naše školstvo. Deti chcú do školy, vážia si, čo im poskytuje a bola by škoda, keby sme túto príležitosť zmarili. Teraz sa musíme pozrieť na seba, zreformovať systém a vyťažiť zo situácie čo najviac pozitívneho. Kríza býva často podnetom pre pozitívnu zmenu.

Zatiaľ sa zdá, že na deti v spoločenskej diskusií akosi zabúdame. Aj vy ste jednou zo signatáriek výzvy Dajme deťom hlas v čase pandémie, ktorá volá potom, aby vzdelávanie bolo pre krajinu prioritou a opatrenia sme prijímali s ohľadom na deti. Zatiaľ však od lídrov i v médiách počúvame viac o tom, kedy pôjdeme na kávu či do reštaurácie.

Mám pocit, že naša slovenská kultúra vníma deti ako bytosti druhej kategórie, niekoho, kto nie je rovný dospelým a nemôže rozhodovať. Pocity a potreby detí akoby neexistovali. V tejto situácii sa špeciálne obávam, že ich hlas ešte viac zanikne. Pre mňa je nepochopiteľné, že v spoločenskom diskurze doteraz prevládala najmä diskusia o svadbách, fitkách a kaviarňach.

Aj pod výzvou Dajme deťom hlas v čase pandémie sú podpísaní študenti a ďalší mladí ľudia rozbehli vlastné petície – jedna volá potom, aby sa na stredné školy vrátili aspoň maturitné ročníky, pretože „dištančné vyučovanie, ako forma prípravy, je vysoko nedostačujúce“...

Stredoškoláci boli prví, ktorí odišli zo škôl a dodnes nevedia, kedy sa vrátia. Pri nich akosi počítame s tým, že to ustoja, no práve tínedžeri znášajú sociálnu izoláciu najťažšie. V petícií rozumne píšu, že chápu epidemiologické opatrenia a ponúkajú triezvy kompromis –prezenčnú výučbu aspoň pre maturitné ročníky. A opäť nedostávajú vysvetlenie, prečo to nie je možné.

Ďalšia študentská petícia upozorňuje na to, o čo študenti prichádzajú vzhľadom na svoju budúcnosť. „Uznávam, nie som ani epidemiologička, ani premiérka, len jedna maturantka, dokopy vlastne nik významný. A asi ním aj zostanem, keď opäť nebudem chodiť do školy,“ hovorí autorka.

Je pochopiteľné, že mladí ľudia majú obavu o svoju budúcnosť. Rovnako ich trápi, že nemôžu zažívať veľa vecí, ktoré mohli zažívať ich rovesníci. Jedna študentka mi napríklad povedala, že najhoršie je, že nebude mať stužkovú, na ktorú sa s kamarátmi tešili. Pamätáte si ako dlho sa celé Slovensko rozprávalo o svadbách? Pritom stužková je rovnako dôležitý spoločenský rituál, ktorým sa uzatvára jedna etapa v našom živote. A práve o tom sú tieto petície a výzvy – upozorňujú nás na to, o čo prichádzajú deti a študenti, pretože si to nevšímame. A volajú potom, aby sme sa ako spoločnosť zamysleli, ako im môžeme pomôcť. Z môjho pohľadu nejde o stužkovú, nejde o to, aby sa nakoniec uskutočnila, ale o to, aby sa deti cítili vypočuté a že je tu niekto kto im rozumie, koho zaujíma ich názor a ich pocity.

MÁRIA BALÁŽOVÁ vyštudovala psychológiu na Prešovskej univerzite a detskej psychológií sa venuje od ukončenia štúdia. Pracovala s deťmi s vývojovými poruchami v špeciálnej škole, pôsobila ako výskumníčka vo VÚDPaP v Bratislave, kde sa zaoberala najmä výskumom používania internetu deťmi a tiež nadanými deťmi. Absolvovala množstvo workshopov a výcvikov v terapeutických a psychodiagnostických metódach, od roku 2017 sa venuje špecializačnemu štúdiu v odbore klinická psychológia. Momentálne pôsobí ako psychologička na strednej škole – LEAF Academy, kde vedie práve predmet zameraný na duševné zdravie a prevenciu u mladých ľudí.

Prečítajte si i blog:

Krajiny Európy dokázali znížiť reprodukčné číslo aj bez zatvárania škôl. Obmedzili to, čo my otvárame.

 

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Nominovaná za tento blog na Novinársku cenu 2018. V roku 2016 som získala cenu za popularizáciu vedy. Som novinárka (pôsobila som v SME, niektoré články tu: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), dnes pracujem v treťom sektore (tiež blog na Nku https://dennikn.sk/autor/wwf-slovensko/). Na blogu chcem prinášať najmä zaujímavé rozhovory a reportáže na témy, ktoré zaujímajú nás rodičov a stáť #NaStraneRodicov.