Aká je naša kultúra dotyku a aká by mohla byť?

Päťročná Darinka sa pri každej snahe o pohladenie svojou náhradnou mamou mykne. Prišla pred vyše rokom, ale stále je ohľadom dotyku veľmi ostražitá. Náhradná mama je trpezlivá a rýchlo porozumela, že svoju prijatú dcérku musí prilákať k dotyku, hladeniu a mojkaniu celkom pomaly. Darinka strávila svoje prvé roky života v zložitom prostredí s rodičmi, ktorí mali vlastné problémy a nedovideli na jej potreby túlenia sa, hladkania či kolísania na rukách. Jej maminku Darinkin plač mimoriadne stresoval a tak jej často dala „výchovnú“. Niekedy boli výchovné na dennom poriadku a niekedy neboli. Darinka nikdy nevedela, ako to s tými rukami u mamy funguje. Niekedy dostala bitku, inokedy nie a výnimočne jej mamina občas pohladila vlásky. Ocko Darinkinej maminke ubližoval, krútil jej rukami a maminka kričala a niekedy búchal maminku do brucha, do chrbta alebo ju ťahal za vlasy a Darinka sa dívala a menila na malú šedú myšku, ktorú by nikto nevidel.

Jurko prišiel do dlhodobej pestúnskej rodiny ako 9-ročný. Najprv žil so svojimi rodičmi, potom v jednej profesionálnej rodine, potom v druhej, potom na chvíľu žil v detskom domove a potom zase v prvej profesionálnej rodine. Vyše roka žil na chvíľu so starkou a potom zase v druhej profesionálnej rodine. V pestúnskej rodine sa s náhradnou mamou zbližoval napodiv rýchlo. Hneď ako sa stretli prvýkrát a boli si ešte cudzí, sa na ňu vrhol a stískal ju až ju to zabolelo. To isté urobil s novým náhradným ocom – skoro ho zvalil, keď sa na neho hodil celý. Teraz má Jurko 12 rokov. Náhradní rodičia povedia, že je to už s tým dotykom lepšie. Prvý rok a pol sa hádzal takmer na každého, kto sa mu prihovoril, niekedy v reštaurácií prišiel k vedľajšiemu stolu a sadol si dospelému na kolená. Každého, kto bol blízko, stískal obrovskou silou. Postupne náhradní rodičia prišli na to, že je v dotyku nenasýtený a jeho nenaplnená zvieracia túžba po hlbokom vzťahu a následne sociálnom kontakte a prijatí ho vedie k používaniu násilných foriem dožadovania sa fyzického kontaktu s inými.

Darinka s Jurkom majú ešte detstvo pred sebou a žijú v nových vzťahoch. V nich majú šancu naučiť sa citlivejšie a ohľaduplnejšie žiť s dotykom: prijímať ho i pýtať si ho. Zároveň majú šancu osvojiť si nové pravidlá spolužitia v hlbokých vzťahoch, ktoré potom môžu preniesť do svojej dospelosti. Och, ako dobre, že majú „nové bezpečné tréningové miesto“, kde sa môžu naučiť budovať si vlastné hranice v súvislosti s ochranou svojho tela, ale zároveň sa učiť rešpektovať hranice iných, učiť sa vnímať svoje telo ako krásne a zároveň ctiť telo toho druhého.

Neera T. Paine, americká certifikovaná masážna terapeutka, ktorá nám v Návrate s ďalšími psychológmi a psychoterapeutmi z USA a Kanady pomohla rozvíjať koncept liečby ranej traumy prostredníctvom vzťahovej väzby a terapie dotykom, hovorí: „Týranie je nebezpečný a ubližujúci dotyk, zneužívanie je nevhodný dotyk a zanedbávanie je absencia dotyku.“  Na margo ťažkej terapeutickej a korektívnej práce so „zasiahnutými“ deťmi, dodáva: „Lepšie je (po)vzbudiť ich aspoň k nejakému dotyku ako k žiadnemu.“

V minulom storočí upozornili na absenciu dotyku a tiež na katastrofický dosah nevhodného dotyku dvaja velikáni: profesor Bruce D. Perry americký psychiater, zakladateľ terapie ranej traumy ako pomoci pre týrané, zanedbávané a zneužívané deti – vo filme Trauma, Brain & Relationship: Helping Children Heal a český psychológ profesor Zdenek Matějček– vo filme Deti bez lásky.

Longitudiálne výskumy v oblasti dopadu psychickej deprivácie (zahrňujúce aj „dotykovú depriváciu“) na život stoviek detí, ktoré vznikli pár kilometrov od nás v Prahe, sú doteraz najjasnejším zrkadlom a mostom v porozumení, aké škody môžu byť páchané na vývine kohokoľvek, kto nevyrastá vo vrúcnom, ohľaduplnom, podnetnom a zmysluplnom prostredí v hlbokom stabilnom vzťahu aspoň s jedným dospelým.

Výskumy profesora Matějčeka a neskoršie neurobiologické výskumy mozgu špičkových zahraničných vedcov potvrdili aké nezvratné škody v štruktúre mozgu dieťaťa spôsobí absencia vhodného správania dospelého, ktorý sa oň stará. „Zmenené štruktúry“ mozgu znamenajú odlišný vývin, diametrálne vzdialený tomu, čo by nasledovalo, ak by dospelí boli vnímavou a citlivou oporou dieťaťu. Odlišný vývin môže znamenať, že dieťa sa zvyčajne stáva dlhodobým „pacientom“ rôznych špecialistov: lekárov, neurológov, psychiatrov, špeciálnych pedagógov, psychológov a psychoterapeutov a často dlhodobým klientom sociálneho systému – teda má výrazne zhoršenú kvalitu života, menšie šance na skutočné začlenenie a samostatný život v spoločnosti a je v absolútnom riziku ohrozenia psychického zdravia. Teda sa predpokladá, že dlhodobo výrazne zaťaží zdravotnícky a sociálny systém.

Aj tieto exaktné zistenia priniesli do našej krajiny od roku 2005 dôležité zmeny v systéme sociálnoprávnej ochrany detí: napr. aj to, že bábätká a deti do veku 6 rokov nesmú byť po vyňatí z pôvodnej rodiny umiestnené do budovy (detského domova), ale do „individuálnej náruče“ (profesionálnej rodiny). Škoda len, že systém nedokázal ísť v svojom vývoji ďalej a zabezpečiť ďalšie dôležité prvky pre dieťa: stabilitu náhradnej náruče, prípadne vysoko citlivé presuny z jednej náruče do druhej a terapeutické prístupy v náhradnej starostlivosti zohľadňujúce aj nevyhnutnú liečbu „dotykového nedostatku“.

Každoročne je na Slovensku z pôvodnej rodiny vyňatých približne 1000 detí. To predpokladá, že žili v prostredí, kde bol prítomný často nevhodný či nebezpečný dotyk, alebo tam bola absencia dotyku. Všetky tieto deti potrebujú okrem nového miesta na život aj nové prístupy zo strany zodpovedných dospelých obsahujúce terapiu – liečbu emočných zranení a života v toxickom strese.

Dieťa potrebuje okrem vrúcnych slov aj hmatateľný dôkaz, že je prijaté. Nie v podobe hmotných statkov, ale v podobe citlivých fyzických kontaktov. O dotyku sa nedá učiť rozprávaním, dotyku sa učíme skúsenosťami. Dieťa sa (o) dotyku učí najprv cez nás dospelých – preto je dôležité v nás dospelých pestovať kultúru rešpektuplného dotyku k iným.

„To, čo potrebujeme najviac sa počas nášho vnútromaternicového vývinu vyvíja najskôr: dotykový zmysel,“ hovorí tiež Neera T. Paine.

Deti, ktoré prežili v ranom detstve nevhodné alebo žiadne dotyky, nemôžeme nechať napospas ich minulým skúsenostiam. Potrebujeme získať a rozvíjať v nás dospelých tie presvedčenia a zručnosti o význame a robení dotyku, ktoré nám pomôžu lepšie získať a zapojiť deti. Rozvíjať zručnosti, ktoré nám pomôžu nenechať ich myslenie o dotyku zaseknuté v minulosti, zručnosti, ktoré nám ich pomôžu získať pre nové myslenie o dotyku – nie cez prednášky, ale cez nový zážitok s inými dospelými, cez iné sebaskúsenosti, cez prežitie iných pocitov.

Toto je predpokladám výzvou nielen pre ľudí, ktorí sa starajú o deti s ťažkosťami vo fyzickom kontakte (vychovávatelia v centrách pre deti a rodinu, profesionálni rodičia, ale aj pestúni, adoptívni rodičia). Som presvedčená, že táto téma nie je len pre úzku časť dospelých a pre jasne pomenované deti. Vnímam to ako širšiu tému, ako tému, ktorá prevetráva hodnoty nášho človečenstva a vyspelosti. Mohli by sme ju nazvať kultúra dotyku ako takého, resp. kultúra vnímavého a rešpektuplného dotyku k iným ako nevyhnutná podmienka nielen fyzického ale i psychického bezpečia, ktorému sa musíme učiť všetci: malí, veľkí, muži, ženy, laici, profesionáli.

Pretože každý deň sa v ktorejkoľvek časti Slovenska môže narodiť Darinka alebo Jurko. Pretože nikto to za nás neporieši.

Dana Koníček Žilinčíková – trénerka a supervízorka terapie dotykom

Ďalšie zdroje k tejto téme: Niektoré výskumy o význame dotyku. Knihy a články ako Vzťahová väzba alebo Ku koreňom úzkosti, ktoré napísal Ján Hašto. Publikácia Nádej na uzdravenie.