Denník N

Igor Matovič nechce byť premiérom na poštové známky, ale na posvätné ikony do chrámov

Slovensko vo svojej krátkej histórii vystriedalo premiérov, ktorí sa líšili veľkosťou, tvarom, fúzmi alebo odtieňom saka. Tento raz však máme premiéra, ktorý sa do parlamentu dostal aj pomocou horúčkovitého kresťanstva a prísľubu vykúpenia z chápadiel chobotnice. A ináč, počuli ste už o našom záchrancovi a spasiteľovi, Igorovi Matovičovi?

Pre začiatok diskusie je dôležité poukázať na fakt, že premiér a jeho ministri v mnohom odzrkadľujú svojich voličov.

Náš premiér je tradičný slovenský chlap, a teda je typický hlavne svojím zvykom biť sa do pŕs a rozprávať pri tom o svojich grandióznych plánoch, ktoré sa časom buď stratia v kontexte ďalších obrovských rečí, alebo sa ich podarí splniť jedine vtedy, ak ich zaňho splní niekto iný.

Keď správna hlava rodiny vyhlási, že sa ide na výlet, deti zbalí žena, urobí desiatu, nachystá pitný režim a musí myslieť aj na to, ako bude postarané o svojho muža – o toho, kto ten výlet inicioval. Iniciatíva sa totiž nerovná plánovaniu. Obdobne, keď sa u Slováka zbierajú zemiaky, s vrecami chodia deti a hlava rodiny je skôr posmeľovačom ako hybnou silou.

No a takto isto to funguje, keď je pravým slovenským chlapom aj sám premiér – keď sa na Slovensku vyhlási plošné testovanie, premiér sa obráti na samosprávy a očakáva, že s poslušnosťou detí budú rešpektovať jeho želania.

V skutočnosti je však účinnosť týchto opatrení stále nejasná a v niektorých kategóriách dokonca otázna, ak nie priam pochybná. Napriek tomu sa už teraz premiér porovnáva so svetom, hovorí o záchrane a vykúpení, dokonca dodáva, že plošné testovanie už teraz Slovákov odklonilo z cesty do pekla, do ktorého sa strmhalv rútia bratia Česi.

Premiér Igor Matovič svoje činy a svoj vlastný prístup vykladá spôsobom, ako keby on sám nebol iba premiérom, ale zároveň aj akýmsi novodobým ekvivalnetom svätého Rócha (mimochodom, to je katolícky patrón v boji proti morovej nákaze).

Koniec koncov, aj tieto prejavy vlastného presvedčenia o až nadprirodzenom povolaní do záchrany sveta zapadajú do jeho mediálneho obrazu, ktorý sám o sebe tvorí – a to je ten správny muž na tom správnom mieste s tým právnym nasadením, nech nám je Boh svedkom.

Vláda Igora Matoviča sa totiž nestáva etalónom demokracie, na aký sa pôvodne plánovala hrať – pamätáte si ešte kolosálne idey z predvolebného obdobia, keď sme o všetkom mali ako občania rozhodovať v anketách, a v prvom rade bolo dôležité vedieť, aký má názor spoločnosť?

Nepamätáte?

A aj tak dobre.

Teraz sme už ďalej, sme v núdzovom stave, ktorý sa zasa predĺžil – najnovšie o tri mesiace. Vďaka Bohu a Igorovi, že sme mali už dve plošné testovania, pretože ak by sme ich nemali, núdzový stav by trval zrejme už navždy.

Slovenské opatrenia a zatvárania patria k tým najtvrdším v Európe. Ani nie je úplne jasné, prečo niektoré podniky zatvárame, pretože sme nikdy predtým nerobili výskum, či je pri nich vôbec pravdepodobné, že sa tam človek nakazí – to však nie je dôležité, pretože Igorius očakáva vďaku za jeho snahu a ak ho nepotľapkáme po chrbte my, potľapká sa sám na jednej zo svojich tlačoviek – a ako rád.

Totiž, so svätým Igorom a s vôľou Božou sa nediskutuje, iba ak by ste im chceli vzdať chválu.

A ak náhodou v sebe nájdete tú neslýchanú drzosť o niektorom z krokov svätého Igoriusa pochybovať, už pre vás máme aj pomenovanie – ‚kuvik‘ (predtým sa používal výraz ‚múdrosráč‘).

Nakoniec je to predsa len tak, že Igor Matovič sa nikdy netúžil stať naozajstným politikom, netúžil sa stať nástupcom kultivovanej tradície Milana Rastislava Štefánika a ani nechcel byť ikonou vkusnej politiky založenej na diplomacii, akou je napríklad prezidentka Zuzana Čaputová.

Igor Matovič totiž nevyžaduje smerovanie k občianskemu cíteniu.

Igor Matovič predpokladá posvätnú bázeň.

A teda, milé malé Slovensko, nové motto do najbližších troch mesiacov znie takto:

-Modli sa a pracuj (z domu!).

Teraz najčítanejšie