Denník N

Na víťazstvo Baku a Ankary v Náhornom Karabachu bude dohliadať Moskva. Tá hodila Jerevan cez palubu

Trojstranná dohoda o zastavení bojov, podpísaná prezidentmi Ruska a Azerbajdžanu a premiérom Arménska, by mala ukončiť vyše mesiac trvajúce ťažké boje o Náhorný Karabach. Jej znenie a okolnosti jej vzniku môžu byť rovnako zásadným signálom o fundamentálnych zmenách na Kaukaze a v celom postsovietskom priestore, akým bolo vypuknutie medzietnického násilia v tejto enkláve ešte v druhej polovici 80.rokoch, čo predznamenalo rozpad vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

Podmienky trojstrannej dohody o zastavení bojov o Náhorný Karabach znamenajú jednoznačnú prehru Arménska a jeho masívny ústup zo spornej enklávy v prospech Azerbajdžanu. Dohoda nielenže fixuje v prospech Baku územie, ktoré bolo dobyté do jej podpisu, ale prikazuje Arménom sa stiahnuť aj z ďalších oblastí, ktoré ešte kontrolujú, a ktoré obsadili na prelome 80.a 90.rokov. Azerbajdžan tak získava naspäť pod svoju kontrolu podstatnú časť územia, ktoré bolo jeho súčasťou v čase rozpadu sovietskeho impéria. Je to navyše tá časť, ktorá bola fundamentom historickej ríše Azerov, vrátane mesta Šuša, ešte pred jej obsadením ruským impériom v 19.storočí.

Táto dohoda teda znamená jednoznačné víťazstvo Baku, ku ktorému rozhodujúcou mierou svojou masívnou vojensko-taktickou podporou prispelo Erdoganovo Turecko. Bez nej by takýto úspech azerbajdžanských síl bol nemysliteľný. Na strane druhej k porážke Arménska prispelo Rusko svojou pasivitou, čím de facto hodilo Arménov cez palubu, hoci videlo na bojoch aktívnu účasť Turkov a ich žoldnierov dovezených zo Sýrie. A to môže byť tým zlomovým signálom, ktorý pripomína podobne historický moment z konca 80.rokov. Vtedy vypuknutie násilných ozbrojených nepokojov medzi Azermi a Arménmi v Náhornom Karabachu a neschopnosť centrálnych orgánov tomu zabrániť, odhalilo slabnúcu centrálnu moc v Moskve, čo predznamenalo rozpad Sovietskeho zväzu. Dnes uzatvorená dohoda zase potvrdzuje, že nielen politická, ale hlavne vojenská podpora Turecka, mala zásadný vplyv na zmenu situácie. Aj keď Turecko nie je signatárom dohody, a Kremeľ odmietol okamžite aj vyhlásenia Baku a Ankary o účasti tureckých síl na „mierovom kontingente“, v konečnom dôsledku Rusi len potvrdili výhru aliancie Baku-Ankara. Preto môžeme konštatovať, že ruskí „mierotvorci“ budú v skutočnosti chrániť víťazstvo tejto aliancie na úkor Jerevanu, svojho dlhoročného spojenca. Dokonca Vladimir Putin svojimi vojakmi zabezpečí pre Baku aj koridor spájajúci ho cez výsostné územie Arménska s Nachičevanom, a tým vytvorí aj priame spojenie medzi Azerbajdžanom a Tureckom.

Rusi síce vďaka dohode minimálne na päť rokov majú právo rozmiestniť na území Azerbajdžanu (práve dobytom naspäť od Arménska) svoje vojenské sily, ale tie budú garantovať a strážiť jeho víťazstvo, ktoré dosiahol s tureckou podporou. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako ruský úspech, keďže na bojoch sa Rusko priamo nepodieľalo, ale svojich vojakov aj tak dostáva na toto citlivé územie. Načas je to určite pre Moskvu výhodné, pretože jeho vojaci sa budú snažiť kontrolovať a brzdiť azerbajdžansko-turecké spojenectvo. Lenže kvôli tomu musela Moskva obetovať základné záujmy Jerevanu, vrátane jeho územnej celistvosti na úkor spomínaného koridoru do Nachičevanu.

Keďže Rusko a Arménsko majú dohodu o spojenectve a spoločnej obrane v rámci Dohody o kolektívnej bezpečnosti, tento postup Ruska môže oslabiť význam tohto paktu, pretože záruky Moskvy svojim spojencom sa stávajú dosť otázne. A Vladimir Putin nielenže hodil cez palubu svojho spojenca, Arménsko, ale dohodou o prímerí vlastne musel priznať vplyv Turecka na Kaukaze. To všetko sa isto už v blízkej budúcnosti prejaví nielen na renomé a pozícii Ruska u svojich spojencov, ale nepochybne to posilní vplyv Turecka na ďalšie turkistické republiky postsovietskej Strednej Ázie, vrátane Kazachstanu. A nielen Turecka, ale aj Číny.

Putinovi „miratvorci“ v Náhornom Karabachu preto po prvý raz v postsovietskej histórii nebudú ani tak aktívne presadzovať strategické záujmy Moskvy, ako sa skôr snažiť defenzívne spomaľovať a balancovať  nárast vplyvu susednej regionálnej mocnosti, ktorá mimochodom v tomto priestore bola historicky súperom Ruska.  Inými slovami: konflikt v Náhornom Karabachu v 80.rokov bol jasným prejavom slabnúcej imperiálnej sovietskej moci Moskvy a dnešná dohoda je zase príznakom slabnúceho celkového vojensko-politického a ekonomického vplyvu Moskvy na území, na ktorom dominovala od 19.storočia.

Dozvuky z Kaukazu a európska bezpečnosť

Z pohľadu európskych záujmov a bezpečnosti to však nie je dobrý signál. Takýto vývoj znamená, že mechanizmy doterajšieho, aspoň diplomatického vplyvu EÚ na priestor Kaukazu prostredníctvom OBSE, môžeme hodiť do koša. Nárast sebavedomia a vojensko- geopolitických úspechov Recepa Erdogana, hoci v tomto prípade na úkor Putina, nemôže byť pre Európu ani zo strednodobého hľadiska pozitívne. Je síce zrejmé, že títo dvaja agresívni autokrati nemajú spoločné dlhodobé strategické záujmy a ďalší nárast súperenia medzi nimi v oblasti Kaukazu a Strednej Ázie je neodvratným scenárom, ale pre bezpečnosť Európy to aj tak neprináša žiaden prospech.

Tiež to neznamená, že to napomôže k upokojeniu vzťahov EÚ a Turecka v Stredomorí, ktoré sa vyhrotili kvôli arogantnému postupu Ankary pri prieskume ložísk uhľovodíkov v ekonomických morských zónach Grécka a Cypru, ako aj kvôli zneužívania migračnej vlny, alebo kvôli postupu Turecka v Líbyi. Nehovoriac o nemiestnych výpadoch Erdogana proti francúzskemu prezidentovi Macronovi, čo prispelo k vyprovokovaniu vlny teroristických útokov. Jediný, kto má na Erdoganov režim ešte aký-taký vplyv, sú Spojené štáty. Zmena v Bielom dome určite nebude znamenať oslabenie tlaku Washingtonu, aby sa Ankara ako spojenec v rámci NATO správala oveľa menej vyzývavo a agresívne. Otázne je, či to bude stačiť.

Je pritom zrejmé, že ekonomicko – finančná kríza Turecka sa naďalej veľmi dramaticky prehlbuje. Posledné rýchle zmeny vo vedení centrálnej banky a hlavne na poste ministra financií, ktorý zastával člen Erdoganovho rodinného klanu, systémové problémy tureckej líry a hospodárstva určite nevyriešia. Turecký autokrat zjavne vidí riešenie v tom, že vybalansuje zahraničný obchod a čoraz deficitnejšiu obchodnú bilanciu tým, že získa priamy prístup k lacnejším zdrojom uhľovodíkov, ktorých dovoz výrazne odčerpáva dnes už poriadne zdecimované devízové rezervy. Aj preto Ankara tak masívne podporuje Azerbajdžan, z ktorého dostáva čoraz významnejšie dodávky ropy aj zemného plynu, práve na úkor importu z Ruska. Tento záujem je priamo spojený so spomínaným prieskumom vo vodách východného Stredomoria, ale aj Čierneho mora. A určite stojí aj za angažovanosťou Turecka v Líbyi.

Avšak nedá sa očakávať, žeby tieto Erdoganove dobrodružstvá priniesli nejaký zásadnejší ekonomický efekt a určite nie v krátkodobej perspektíve povedzme troch – piatich rokov. Naopak, tieto vojenské „výlety“ stoja Ankaru určite nemalé finančné zdroje, vrátane tých devízových. Aby Erdoganovo Turecko finančne prežilo bude sa musieť obrátiť o pomoc. Arabské krajiny budú voči nemu veľmi zdržanlivé a jeho jediný významnejší a bonitný spojenec – Katar, už asi nebude môcť prispieť viac, aj keby chcel. Erdogan sa doteraz všemožne vyhýbal pomoci zo strany Medzinárodného menového fondu pretože vie, žeby dostal pre neho nepríjemné podmienky, čo by nevyhnutne viedlo k okamžitej eliminácii jeho agresívnych akcií voči EÚ.

Osud dohody o zastavení bojov v Náhornom Karabachu sa preto netýka len „horúceho“ Kaukazu. To, ako sa bude vyvíjať jej napĺňanie a ako budú ďalej postupovať jej aktéri, vrátane Turecka, nepochybne zasiahne aj bezpečnosť v širšom priestore. Našu Európu nevynímajúc.

 

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.