Bežal som so stromom… Bežal som pre stromy… Deň veteránov…pieta…
Teda dnes je Deň červených makov a aj keď som to začal písať zdĺhavo (viac v samotnom texte), skúsim to skrátiť, dať to ako inšpiráciu pre iných. Teda dôležité je povedať, že začalo to počúvaním piesne od Pink Floyd (viac v texte) a postupne to vyústilo do dvoch vysadených stromčekov na vojenskom cintoríne v Petržalke – v priestore bývalej poľnej nemocnice, krátkym filmom Miesto pre život – 100 rokov a piesňou Džungľoraj – pieseň k storočnici Petržalky. (a remixom piesne).
Vymyslel som pri druhom sadením stromčeku 26.4. 2020 i hru s prvkami geocaching, kde sa vlastne pomocou súradníc „hráč“ (bežec, chodec (rodinka, priatelia) dostanú na miesto štartu.
Odtiaľ zoberú kamienok po trase (podľa súradníc GPS), a prenesú to k stromu, kde je cieľ. Ten cieľ, strom, si môžu i sami určiť (vysadiť) a určiť miesto pre iných hráčov.
Ten kamienok skrášli to miesto a iní ho môžu skrášliť tiež (neskôr).
Prenáša sa tak viac kamienkov, ktoré môžu byť omaľované) a môže sa nasadiť takto i viac stromov a získať možno viac priateľstiev a hlavne stromov – ktoré môžu pomôcť zadržiavať vodu v pôde, môžu riešiť i klimatickú zmenu na lokálnej úrovni (pri globálom myslení…).
To je okrem vnímania krásy, zážitkov, tá najväčšia výhoda. Preto si myslím, že hra by sa mohla „duplikovať“ po celom Slovensku. To je podľa mňa tá pravá kultúra… Tú je dobré pestovať, rozvíjať, odovzdávať ďalej…
Myslím si, ako hovorím i v tom krátkom filme, zdravá spoločnosť má niečo spoločné so zdravým lesom. Je rôznorodý, silný, životaschopný…
No a ako píšem v nadpise, dnes som nebežal s kamienkom od Vojenského cintorína, pri príležitosti 102. výročia konca prvej svetovej vojny (Deň červených makov, podpis mieru v Paríži…). Dnes som bežal (náhodou) so stromom….
Trvalo mi to po hrádzi v Petržalke „cez štyri mosty“ až domov asi jednu hodinu, dvanásť minúť a tridsaťtri sekúnd (1,12,33). Asi desať km…
Dôležité je pri tej hre, že si môže zvlášť mladý človek uvedomiť v rámci tej identity, ktorú si tu tvorí, že kade beží (či chodí).
Samotný štart má v sebe miesta, ktoré sa spájajú s prvou svetovou vojnou (331 pochovaných vojakov z celého sveta). Potom tu je bunker ako spomienka na chuť brániť sa pred Hitlerom o 20 rokov neskôr. A potom je tu i pamätník „železnej opony“ (spomienka na ďalšiu prežitú totalitu).
A teda, vždy hrozí ďalšia totalita, ľudia sú nepoučiteľní, ovládaní emóciami: strachom, túžbou, mamonom… Motivovaní pozitívne i negatívne. Ak majú slobodu, môžu sa rozhodovať, môžu naberať skúsenosti…a teda ako som tak bežal, premýšľal som, že žijeme trochu zvláštne časy a netreba sa vlastne báť, len si k dôvere treba veci preverovať, žiadať dôkazy, argumenty…
A teda, ak sme si vlastne za posledné roky zvykli na niečo, čo by sa dalo prirovnať k narkóze, je to potom ťažšie. Nie, nemusíme to volať metaforou, že sme ako „uvarené žaby“, že postupne nám vodu prihrievali a nie sme už „zaspatí“ schopní z hrnca vyskočiť, môžeme to jednoducho brať tak, že ten internet, ktorý nám život programuje, ktorý nám dáva „rozvrh“, mení i vnímanie času i priestoru. Naozaj mení to i sústredenie, neschopnosť čítať dlhšie texty (napr. tento), povrchné hodnotenie. Čítanie titulkov a hesiel…domýšľanie, nálepkovanie, predsudky…logá, obrazy, symboly, ako smer „kompasu poznávania“…
Bola i také pesnička od Tublatanky a tam sa spievalo: „V narkóze bezbolestných hodín“. A v inej ich piesni bolo i riešenie: „Vyhoď starý televízor, rozbi staré rádio, v novinách nech vyjde správa, že ďalší väzeň utiekol…“.
Áno, tv, masové média tak veľa toho zmenili, že si to vlastne málokedy uvedomujeme. Sme v narkóze. A ja si to uvedomujem, lebo dostať dnes deti od mobilu, od školy s dištančným vzdelávaním, von do priestoru, aby to reálne spoznávali, reálne si niečo – s inými prioritami – spolu naplánovali a došli k cieľu, nie je taká samozrejmosť. Je to fakt úspech…Uvidím, čo sa podarí dnes…je výročie dňa veteránov….
(Väčšina fotiek je z tej cesty so stromom – sú to miesta, kde sa stali ľudské tragédie, miesta koncentračných táborov druhej svetovje vojny v Petržalke – súčasť „tretej ríše“. Tu je podmienka hry, spraviť si cestou k cieľu . s tým kamienkom i foto (ako dôkaz cesty)). (Hra je vlastne venovaná nášmu tohtoročnému hosťovi, ktorému sme vonovali nasadené stromy: historik Ivan Kamenec. Ak sa podarí hrať ju na celom Slovensku, bude to najväčí úspech… Vopred vďaka:-)).
Teda, kto sa bojí napríklad toho „čipovania“, vážne môže položiť otázky iným, ako to je, alebo i sebe, že čo sa vlastne dáva na „misky váh“? Kritické myslenie. Asertivita…. Občiansky postoj. A čo prípadne má znamenať výraz: „lockdown“? Prečo je najpopulárnejšie slovo na celom svete v rámci roka 2020? Možno si máme na neho postupne zvykať. Postupne sa bude stmievať, oheň krbe chladnúť…? Kto vie? Odpovie:-)
Veľa svetových kultúr predsa taký „neuvedomelý“ život prirovnávali k snu, tvrdili, že je tu „závoj klamu“. Sú rozprávky, kde čert ponúkne peniaze, obdarovaný je šťastný a potom sa to rozplynie a je nešťastie… Alebo, kto prežil operáciu v nemocnici, vie ako funguje anestézia. Postupne sa ponára do slastného spánku… Je dobré skúsiť žiť svoje sny:-)
Potom mi ešte napadli myšlienky na proces jogy, kde sa tiež dostáva do nejakého stavu ten, kto to praktizuje. My, v určitom stave „nevzdelania“ tieto stavy môžeme i závidieť, túžime po tom …a pritom dôvod, prečo to tento cvičiaci robí je možno práve preto, aby zaujal…Nič viac. Teda možno pýcha…
Alebo si spomeňme na iné kultúry, kde skúmali proces, keď sa vedomie, pozornosť zameriava na určité veci, fenomény. Niekto nad tým uvažuje, vedome to chce kontrolovať, iný do toho padne, túži, chce viac, a viac, dostane ho to…nešťastie v živote…
A teda naozaj východisko sa mi zdá práve v tom kresťanstve, tak som uvažoval, ako som tak bežal, kde neponúkajú nejakú možnosť dostať sa zo stavu nedokonalosti, práve naopak, predpokladajú túto nemožnosť a ponúkajú pochopenie, milosť, porozumenie, lásku…milosrdnosť.
A teda veľa sa hovorí o prvej svetovej vojne, že to bol zlom v niečom. Niekto hovorí dokonca, že nastal prudký obrat k nihilizmu, k ateizmu. Vojna bola strašná a víťazi vlastne v tom mieri nemysleli na porazených, akoby nemali stav „ľudskosti“ a teda začali kopať základy zákopov na druhú svetovú vojnu, keďže krivda, frustrácia ostala niekde hlboko v podvedomí, v nevedomí….
Obdobie po vojne bolo charakteristické nielen epidémiou chrípky, ktorá zabila 50 miliónov obyvateľov (viac ako samotná vojna, ktorá „rozdelila“ rodiny, zabila mužov – vojakov, spravila siroty skoro v každej rodine…), ale i nástupom vlny revolúcií, túžby meniť svet, hľadať ľahké riešenia, vinníkov…ideológie, surrealizmus, …hororové filmy, moderna v umení….
No a smerom k dnešku, čo vidíme? Ako to cítime? Tešíme sa, keď víťaz volieb sa nemusí baviť s porazenými? Keď má ústavnú väčšinu a v rámci demokracie sa nemusí baviť s iným, nemusí hľadať konštruktívne riešenia, keď to jednoducho „valcuje“ ústava – neústava? Možno to nie je až tak dobrá cesta i keď uznávam, môže tá bláznivá jazda robiť niekomu dobre, rýchlosť sa zvyšuje…a kto bude včas brzdiť?
Teda bežal som, uvažoval, a teraz píšem. Toto je výsledok behu a úvah. Dopisujem to, čo som začal, kým deti dokrájali cibuľu a zemiaky k obedu…Dovaril som obed, zjedli sme, čo sme mali a už som sa i vrátil z cesty na úrad MČ Petržalka kde mi dali nejaké darčeky pre ďalších bežcov, deti.. Nebolo toho veľa, ale sú to pekné veci a teším sa i z knižiek k storočnici Petržalky od Ľ. Kačírka, poslanca a etnológa.
A posledná fotka ukazuje príčinu tej náhody. Bol som pre balíček, dobierka, na poštu a teda knižka hoc krásna, bola väčšia i ťažšia ako som si myslel, že bude.. Ale už som ju neniesol domov, bežal som i s ňou. Dcére dám k Vianociam. Volá sa Strom. Majú to v LIC, a odporúčam. Tuší to získalo i ocenenie za ilustrácie a je možnosť získať i časopis Slniečko , predplatné…akcia… A pozrite si prípadne i film The Wall, to tu podľa mňa žijeme…
(A mám tu ešte ten úvod, k záveru, kto chce, môže si prečítať príhodu, s piesňou Combortaby Numb. Spomínal som si takto cestou, ako som sa sem dostal prvý krát a bežal so slúchadlami na ušiach. Hrali mi v slučke len dve piesne od Pink Floyd, nejak sa mi to vtedy pokazilo.
Už som to tu pred rokmi písal, jedna z nich bola skladba, legenda, Comfortaby Numb a ako som tak bežal popri vojakoch, ktorý tu v maskáčoch tiež tým behom na Beh vďaky, deň vojnových veteránov – vzdávali určitú pietu, úctu. Potom som nad touto zvláštnou chvíľou premýšľal, spomínal na tie krásne gitarové sóla, ktoré sa niesli priestorom môjho vedomia a vravím si, že to je z filmu The Wall a tuším tam tiež išlo o vojakov prvej svetovej vojny. Tiež také prilby…)
A vlastne, keď si uvedomíme ,ako tam tých 331 vojakov ležalo pochovaných a bez veľkej pozornosti skoro tých sto rokov, možno i ten čas môže pripomínať i čas pod nejakou „narkózou“. Strata pamäte, poznanie súvislosti, pieta, nás vlastne niečo stála… A je to taký dosť i horor, tých sto rokov…
Dalo nám to viac zákonov, koncepcia ľudských práv, možnosť žiadať ich dodržiavanie (nielen inde, ale i doma – u našej vlády (…u každej i ďalšej – hoc najdemokratickejšej vlády – takej s najlepšími úmyslami…)).
Nebojme sa. Stratiť môžmeme len ten život v „narkóze“.
Poďme von, do priestoru, vnímajm čas reálne, vnímajme rytmus dychu, tela…pohyb mrakov, spev vtákov…rast stromov…:-)
Pozn.:
A ešte, som si teraz spomenul, ako tu robím korektúry, ako som tak bežal, počúval som rádio a hlásili, v rádiu dávali, že výskum izolácie u detí v rámci koronakrízy ukázal, vplyv „virtuálneho života“ keď sa pozoruje strata čitateľských návykov, regres (návrat plienok u detí, neschopnosť držať príbor…sme „ZOON POLITIKON“ (človek spoločenský, spoločenské zviera- učenie – Aristoteles…). Že vlastne i o tých zmenách, ktoré žijeme, je tento text. Zvláštna doba, na ktorú si zvykáme….
A tiež v rádiu dávali, v správach, že náš premiér uvažuje nad „komunitným testovaním“, že to by mohlo pomôcť naštartovať napr. športové futbalové kluby..teda teší ma, že tú myšleinku som tu písal pred pár týždňami. :-) (To len na okraj, spomínal som možnosti komunitného života, že to je cesta:-)…
Úvodná fotka – odraz v mláke – je zrekonštruovaná maľba na Romanovej ulici v Petržalke s názvom: Mier.
(Manželka mi večer vraví, že znova tu na tom vojenskom cintoríne (Petržalka – Kopčany) bola klásť vence i naša pani prezidentka a vravela, že zistila, že práve tu jej leží pradedo. Teda, keďže sme rovnaký ročník narodenia, myslím si, že to je pradedo, Môj dedo sa narodil vlastne v roku, kedy sa Petržalke pripojila k ČSR a teda malo by to byť skôr takto…)..
