Denník N

„7 vecí o …“ barónke Margite Czóbelovej (1891 – 1972)

Margita Czóbelová: Autoportrét v domácom interiéri, 1930 – 1935, SNG, inv. číslo O 5030.
Margita Czóbelová: Autoportrét v domácom interiéri, 1930 – 1935, SNG, inv. číslo O 5030.

Barónka, maliarka a ilustrátorka Margita Czóbelová (1891 – 1972) patrí dodnes k lokálnym symbolom strážskych dejín. Jej osud ovplyvnený historickými obdobiami od Rakúsko-uhorskej monarchie, prvej Československej republiky, Slovenského štátu a veľkej časti obdobia socializmu bol bytostne spätý s rodným kaštieľom v Strážkach, ktorý je už takmer 30 rokov vysunutým pracoviskom a stálou expozíciou Slovenskej národnej galérie.
V závere druhej svetovej vojny a po spoločenských zmenách v roku 1948 zachraňovala rodinný majetok, kaštieľ, takmer päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov, rodovú obrazáreň či obrazy svojho známeho strýka, maliara Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919).

Prežila pád vlastnej šľachtickej triedy. Kvôli jej príslušnosti k maďarskej národnosti jej po druhej svetovej vojne zobrali občianstvo. Počas svojho života napriek ťažkým časom a príkoriam, s ktorými sa musela vyrovnať, ostala verná sebe a hodnotám, ktorým verila.
Vďaka jej obetavosti je dnes možné navštevovať kaštieľ a jeho významné výtvarné zbierky. V článku je vybratých sedem zaujímavostí z jej života, ktoré vám predstavia výnimočnú osobnosť Margity Czóbelovej z menej známeho uhla pohľadu.

1/ Schovaná v denníkoch…

Margita Czóbelová: Zápis z denníka z roku 1933, Štátny archív v Levoči, Fond Strážky.

„Noc dobrá, raňajky včas ráno, mesačný svit, čítanie, vstávanie, obliekanie, káva a čokoláda, rohlíky, mama sa prechádza vo vnútri. Po obede odpočinok.“ [4. november, 1933]

Do denníkov si zapisujeme všetko podstatné a intímne, čo sa nám každý deň udialo. Po čase tak obsahujú pre verejnosť „skrytú terapiu“ nášho života. Barónka Margita Czóbelová, podobne ako jej strýko Ladislav Mednyánszky, cítila rovnako silné nutkanie zaznamenávať si jednotlivé udalosti svojho bytia. Svoje poznámky z rokov 1929 – 1972 si niekedy perom, inokedy ceruzou viedla prevažne v maďarskom jazyku. Informácie o jej vnútornom svete a pocitoch, ktoré prežívala sa v denníkoch  strácajú vo veľmi vecných a objektívnych hodnoteniach. Napriek tomu si môžeme na ich základe v celku dôveryhodne vyskladať pestrú mozaiku jej života, ktorý prebiehal v ustálenom rytme. Z ich obsahu vyplýva, že barónka sa okrem starostlivosti o statok či kaštieľ venovala športovaniu (Mama a otec sa predpoludním prechádzajú vonku. Popoludní /nečitateľné/ pohreb. Ja som sa korčuľovala.“ 7. január, 1930), prácam v záhrade, alebo čítaniu kníh („Po raňajkách prechádzka s mamou v lese. Po obede čítanie…“, 5. október, 1931) či písaniu listov. Podľa všetkého sa udržiavala v kondícii nielen športovaním, ale aj turistikou. Svoje šaty si nechávala šiť v Kežmarku, kde navštevovala aj kaderníčku. Zo známej kežmarskej cukrárne jej pravidelne dodávali zákusky. Rovnako si celkom podrobne viedla záznamy o knihách, ktoré prečítala. Takto sa dozvedáme, že in extenso čítala knihy v maďarčine (napr. László Passuth: Örök Hispánia, 1969), nemčine (napr. Paul Gsell: Auguste Rodin – Die Kunst, 1947), francúzštine či angličtine (napr. Mary Elizabeth Braddon: Lady Audley´s secret, 1862). Svojej intelektuálnej záľube sa venovala väčšinou dvakrát denne. Spoločenské aktivity barónky sú zachytené početnými návštevami. V kaštieli ju navštevovala napríklad jej teta spisovateľka Minka Czóbelová (1855 – 1947), alebo další potomkovia známych šľachtických rodov (Pálffyovci, Esterházyovci, Szirmayovci, Csákyovci, Sztárayovci atď.).

2/ Podobnosť s Mednyánszkym…

Margita Czóbelová: Po žatve pod Tatrami, 1925 – 1935, SNG, inv. číslo O 5072.

„Mama má nádchu, prisťahuje sa ku mne do izby. Predpoludním kreslím. [podčiarkol autor článku] Po obede lyžovačka. Mama chvalabohu nemá teplotu.“ [10. december 1931]

„I am hopfully pleased that you appreciated my old fashioned paintings.“ [nedatovaný list]

 Z hľadiska výtvarnej a ľudskej stránky je viditeľný priepastný rozdiel medzi Mednyánszkym a jeho neterou, barónkou Margitou Czóbelovou. Barónka mala len krátkodobé akademické štúdium a väčšinu života ostala tvoriť skôr ako amatérska maliarka. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že v niektorých aspektoch si bola neter so svojim strýkom až priveľmi podobná. Či už išlo o bytostne stelesnenú lásku k prírode, všeobecný široký rozhľad, istú uzavretosť k svojmu okoliu, záľuby v peších túrach, alebo silné nutkanie zaznamenávať si jednotlivé udalosti svojho života do denníkov.

V niektorých prípadoch sa nám môže zdať, že priam kopírovala proces tvorby svojho strýka. Odrazovým výtvarným mostíkom jej bol rodný kaštieľ v Strážkach, ktorý už predtým zachytil v kresbách aj maľbách jej strýko, ďalej Thomas Ender (1793 – 1875), Ferdinand (Nándor) Katona (1864 – 1938) alebo Frida Lohwag Konstantinova (1884 – 1918), ktorá ju pravdepodobne vzdelávala. Vo výtvarnom procese často využívala prípravné kresby do skicárov, ktoré zhotovovala (ako Mednyánszky) priamo vo voľnej prírode. Podobnosť je odzrkadlená aj v obsahovej stránke jej prác. S veľkou obľubou stvárňovala krajinomaľbami svoje okolie a činnosti, ktoré boli pre dané ročné obdobie charakteristické. Takto sa nám naskytá pohľad na farebne svieže diela mapujúce vyberanie zemiakov, kosenie lúk, ale aj typologicky rôzne portrétne štúdie. Prírodné kompozície tvorila len z jednotlivých stromov, čím sa opäť podobala Mednyánszkemu. Melanchóliu, ktorá je tak viditeľná v dielach aj povahe jej strýka, stvárnila aj vo svojej tvorbe. Podobne ako Ladislav Mednyánszky, tak aj barónka Margita Czóbelová reagovala na smrť rodičov sériou obrazov, v ktorých zachytila pre ňu smutnú rodinnú situáciu.

3/ Pozoruhodná ľudská symbióza so služobnou…

Margita Czóbelová: Služobná z kaštieľa, okolo 1940, Archív výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie, Osobný fond L. Mednyánszky.

Barónka postupne strácala všetkých svojich rodinných príslušníkov či blízkych priateľov. Pravdepodobne okolo roku 1916 jej na fronte prvej svetovej vojny zomrel mladší brat Štefan Czóbel (1895 – 1916). V roku 1919 vo Viedni umiera strýko Ladislav Mednyánszky, v roku 1929 v Strážkach na tuberkulózu sestra Marianna Czóbelová (1890 – 1929). Následne prišla o rodičov, kedy v roku 1932 zomrel najprv jej otec Štefan Czóbel (1847 – 1932) a o päť rokov neskôr aj matka Margita „Miri“ Czóbelová rod. Mednyánszka (1858 – 1937). Spoločnosť jej po smrti najbližšej rodiny robila oddaná služobná Žofia Bednárová, ktorej manžel pracoval v kaštieli ako kočiš. Keď nečakane zomrel, Czóbelovci sa ujali vdovy s jej tromi deťmi. Synov dali vyučiť remeslu a dcéru Máriu poslali do cirkevnej školy v Kláštore pod Znievom. Podľa všetkého spájalo Žofiu Bednárovú s Margitou Czóbelovou silné puto, ktoré sa po strate barónkiných najbližších ešte viac spevnilo. Priateľstvo barónky a služobnej ostalo dodnes svedectvom skutočne pozoruhodnej a hlbokej ľudskej symbiózy. Žofia Bednárová totiž neopustila barónku ani po roku 1948, ani keď sa jej podlomilo zdravie. V 60. rokoch 20. storočia v ťažko vykurovateľných priestoroch kaštieľa vážne ochorela. V takom stave mala  možnosť odísť k jej dcére Márii do rodinného domu v Strážkach, kde bol bežný a základný komfort už zabezpečený. Na žiadosť barónky ju však rodina nechala bývať v kaštieli, v ktorom strávila celý svoj život. Keď sa zdravotný stav pani Bednárovej zhoršil, barónka Czóbelová sa o ňu obetavo starala až do jej smrti v roku 1968.

4/ Posledná pamätníčka…

Margita Czóbelová v spoločnosti neznámeho chlapca pri vchode do kaštieľa v Strážkach. Archív SNG.

„Ja sa pamätám ešte aj na starkú [barónkinu matku, pozn. autora]. Keď starká ešte žila a ona odišla do lesa (…) už sa tmilo a jej ešte nebolo (…) vyšla na balkón a tak kričala Babúúú, Babúúú (…) tak ju volala z toho lesa (…) ale dobrí ľudia to boli a boli by dali aj to posledné…“. Spomienky Márie Milistenferovej.

Mária Milistenferová (1921 – 2017) po roku 1968 prevzala starostlivosť o barónku Czóbelovú, čím oplatila jej vrúcnosť pri opatrovaní matky. Zachované spomienky naznačujú hlbokú úctu, ktorú pociťovala k poslednej majiteľke strážskeho kaštieľa. Pani Milistenferová napríklad spomínala, že: „(…) to bolo také stvorenie, to by vám bolo dalo aj to posledné (…) také tenké, chudučké (…)“. S úsmevom na perách potvrdila napríklad, že: „(…) najradšej chodila do lesa (…) chodila si po záhrade a ako už prišlo poobedie, košík na ruku, do lesa (…)“. Na inom mieste opísala ako vyzerala, ako ju vnímala, alebo aké boli najčastejšie návštevy v kaštieli: „(…) bola drobnučké a skromné žieňa. V 30 – tke vážila 30 kg. V kaštieli ju navštevovali mnohí priatelia, napríklad Anton Sztáray z Michaloviec, pani Szirmayová z Kežmarku a pán Csáky z Levoče. Pre seba potrebovala veľmi málo. (…) bola vegetariánka.“ K jej záľubám okrem spomínaného športovania a čítania patrilo aj otužovanie sa v popri parku tečúcej rieke Poprad. „Otužovanie vykonávala (…) na radu lekára, lebo mala reumu. Margita bola uzavretej povahy. (…) Hovorila po maďarsky, nemecky, francúzsky, anglicky a dohovorila sa aj po slovensky“, dodala pani Milistenferová. Margita Czóbelová mala rozhodne povahu filantropa. Milovala prírodu a prechádzky v nej. V mladosti jazdila často na koni („Včasné vstávanie, jazda na koni Roxo o pol ôsmej, raňajky.“ 7. jún, 1933), v zime rada lyžovala a korčuľovala.

5/ Kde končia prašné cesty…

Ladislav Mňačko: Kde končia prašné cesty, Bratislava: Osveta, 1963, 228 s.

Keď v roku 1961 známy slovenský prozaik, básnik a spisovateľ Ladislav Mňačko (1919 – 1994) začal písať svoje reportáže z východného Slovenska, tak navštívil aj strážsky kaštieľ. Prvé dojmy o dnešnej kultúrnej pamiatke opísal vo svojej knihe Kde končia prašné cesty nasledovne: „Starý, ošarpaný s viditeľnými zvyškami slohu, ktorému sa hovorí spišská renesancia, dožíva svoje dni uprostred štátom chráneného – azda preto tak zanedbaného – parku. Zvláštny drevený plot, chrániaci kaštieľ pred zvedavými očami votrelcov, sa rozpadáva, sklá na niektorých oblokoch kaštieľa sú vybité a badať na nich, že ich už roky nikto neumýval.“ Ladislav Mňačko si nechal vo svojej poviedke miesto aj pre barónku Czóbelovú. Na jednej strane ju stvárnil ako človeka s mimoriadnym interesom a so znalosťou literatúry a umenia. Na strane druhej ako psychicky nevyrovnanú osobu, ktorá žila v slonovinovej veži vlastných myšlienok. Jeho interpretácia vychádzala z dobového pohľadu na šľachtu. Bývalá dlhoročná riaditeľka Slovenskej národnej galérie – Kaštieľ Strážky Mária Šelepová vyvrátila Mňačkové tézy: „Nebola to samozrejme pravda. Margita Czóbelová bola vždy vo vynikajúcej psychickej kondícii (…) Pýtala som sa pána Chalupeckého [slovenský historik a archivár, pozn. autora], ktorý ju v 60. rokoch pravidelne navštevoval, v akom psychickom rozpoložení ju nachádzal. Povedal, že vždy bola absolútne nad vecou. Žila si vo svete, ktorý mala rada – príroda a maľovanie. Bola vyrovnaná a určite nie nešťastná.“ Pravdou však ostalo, že po vydaní Mňačkovej knihy ostala barónka Czóbelová veľmi sklamaná.

6/ Ilustrovala práce Hansa Christiana Andersena či Cécile Tormayovej…

Margita Czóbelová: Biele pávy, 1916, SNG, inv. číslo K 11042.

Knihy od nepamäti zohrávali dôležitú úlohu v živote každého človeka. Z estetickej stránky sú ich dôležitou súčasťou ilustrácie, ktoré dodávajú jednotlivým príbehom ich dušu. Medzi prvé výtvarné práce, ktorým sa Margita Czóbelová aktívne venovala, boli práve ilustrácie. Inšpirácie mala takpovediac „pod nosom“, nakoľko veľmi aktívne využívala obsahovo bohaté fondy knižnice kaštieľa v Strážkach. Impulzom jej boli napríklad secesné obálky a grafické vizualizácie vydania básní Sándora Petőfiho (1823 – 1849), alebo Line and Form od Waltera Cranea (1845 – 1915). V zbierkových fondoch SNG sa zachovali početné návrhy ilustrácií k prácam dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena (1805 – 1875), ktoré na začiatku svojej výtvarnej činnosti vytvorila Margita Czóbelová. Patrí k nim napríklad ilustrácia Biele pávy, ktorú barónka vyhotovila v dvoch verziách. V secesnej vizualizácii vytvorila sieť kriviek stromov a foriem bielych pávov, medzi ktorými pasívne stojí postava mladej ženy v červených šatách a o strom opretý chlapec s píšťalkou v rukách. Na výstave v Budapešti v roku 1922 sa opäť vrátila k Andersenovi ilustráciami Dievčatko so zápalkami, Infantkine narodeniny, alebo Princezná na hrášku. V rovnakom roku vyšla útla anglickým jazykom písaná knižočka Stonecrope, ktorú napísala známa maďarská spisovateľka, politička a kontroverzná osobnosť Cécile Tormay (1875 – 1937). V nej nachádzame osem ilustrácií, ktoré pre Tormayouvú vypracovala Margita Czóbelová. Menovite išlo o Nobody could follow her now, She knelt down beside the rickety bed, The whole day long in the Mountains a ďalšie. Barónka Czóbelová vystupovala ako talentovaná ilustrátorka, nakoľko podľa záznamov dr. Marianniovej získala za svoje knižné ilustrácie aj štátnu cenu.

7/ Barónka s pomocou blízkych rafinovane schovala obrazy…

Viktor Szemzö: Expozícia v kaštieli v Strážkach, vežička. SNG.

Počas druhej svetovej vojny bol najväčšou oporou barónky Czóbelovej michalovský gróf Anton Sztáray. Pred príchodom frontu prišiel do strážskeho kaštieľa, aby odviedol barónku na jeho panstvo do Michaloviec. Margita Czóbelová však zo strachu o drancovanie kaštieľa ponuku odmietla. Bola si vedomá toho, že len svojou krehkou prítomnosťou ochráni strážsky majetok. Pred príchodom frontu jej kežmarský staviteľ Anton Makovička poradil, aby väčšinu obrazov svojho strýka Mednyánszkeho vybrala z rámov a aj podrámov a stočené ako koberce ukryla v priestoroch kaštieľa. Píše o tom napríklad vo svojich denníkoch, kde uvádza, že v období medzi 17. – 23. decembrom 1944 schovávala  obrazy v kaštieli. Bývalá služobná  v Strážkach Žofia Bednárová spomínala, že: „(…) keď sa blížil ruský front, vyrezali sme obrazy z rámov, (…) zrolovali sme ich a uložili do plechových odkvapových rúr a nakoniec schovali do jám pod stupne schodov. Zvyšok malieb sme dali do ďalších dier v komíne.“ Otázkou zostáva, čo následne urobili s rámami, ktoré by prezradili prítomnosť obrazov. Diela ostali aj po roku 1945 ukryté. Kaštieľ po druhej svetovej vojne začal chátrať a posledná majiteľka, barónka Czóbelová, nemala dostatok síl ani prostriedkov na jeho obnovenie. Po jej smrti v roku 1972 prešiel kaštieľ do správy SNG. Následná niekoľkoročná rekonštrukcia a pamiatkový výskum odhalili „tajné“ skrýše kaštieľa. Obrazy postupne previezli do reštaurátorských ateliérov a viac ako dekádu ich reštaurovali.

Zostavené s použitím zdrojov:

BEŇOVÁ, Katarína: Zberateľstvo Mednyánszkeho diel na Slovensku. In: MARKÓJA, Csilla (ed.): Ladislav Mednyánszky (1852–1919). Bratislava : Slovenská národná galéria, 2004, s. 254–264.

BEŇOVÁ, Katarína: Barónka Margita Czóbelová, život a dielo v Strážkach. In: BEŇOVÁ, Katarína (ed.): Barónka. Osudy Margity Czóbelovej (1891–1972) medzi Mednyánszkym a Robbe-Grilletom. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2011, s. 9–41.

ČAVOJSKÁ, Jana: Nepriazeň osudu ju nezastavila. Pani barónka neprestala maľovať. In: Plus 7 dní, 30. 9. 2018, online dostupné na: https://plus7dni.pluska.sk/historia/nepriazen-osudu-ju-nezastavila-pani-baronka-neprestala-malovat.

SZABÓ, Ivan: Poludnica z parku, alebo v čom sa Mňačko mýlil. In: Slovenské pohľady, 4, 2014, č. 2, s. 40 – 49.

ŠELEPOVÁ, Mária: Strážky od roku 1919 do súčasnosti. In: KOLLÁROVÁ, Zuzana a kol.: Spišská Belá. Prešov: UNIVERSUM, 2006, s. 389 – 401.

ŠELEPOVÁ, Mária: Obyčajne neobyčajný život. In: BEŇOVÁ, Katarína (ed.): Barónka. Osudy Margity Czóbelovej (1891–1972) medzi Mednyánszkym a Robbe-Grilletom. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2011, s. 47 – 57.

Spomienky Márie Milistenferovej (Strážky, jún 2011)

Teraz najčítanejšie

Lukáš Lisý

Aktívny človek, ktorý sa raduje z maličkostí, miluje tanec, smiech, prechádzky v prírode či v horách... nepohrdne ale ani dobrou knihou, hudbou alebo veselou spoločnosťou ;)