Život. Mi uteká cez prsty. Alebo… zbohom s Bohom.
Zamyslenie nielen o zbožnosti.
Život. Mi uteká cez prsty.
Poznáte tú závratnú špirálu, akou vnímame vývoj novorodenca. Potom batoliatka. A zrazu… je z neho dospelák.
Potom si chvíľku nahovárame, že ju lásky zastavili. Tú špirálu. Zrazu je znova hmatateľná. U každého v inom čase. U mňa po štyridsiatke. Sa tak roztočila, až jej občas nestíham.
Vlečie ma za sebou. Sem tam myknem opraty. Sem tam mi ich vychytí a kočíruje ona mňa. Zistila som, že život mi uteká. Cez prsty.
Ešte to, ešte ono.
Naraz… si viac, ako inokedy ctím. Kadečo.
Predvčerom. Také obyčajné zbohom.
Odchádzala som z liečebne, kde ležala mama. Rehoľnej sestričke na recepcii som hlesla dovidenia. A za tým… zbohom. Vnímala som únavu, ale zrazu som pocítila takú číru radosť. Z toho… zbohom, akú som hádam ani nikdy. Nech mi PánBožko odpustí.
Vyšla som von. Nadýchla sa vonného večera a ešte aj dnes vo mne rezonuje ten pocit. Malej čistej existenčnej radosti. Naozaj som s Bohom.
ON to vie. Aj bez dlhých rečí a orácií. Sme si. Vzájomne. Blízki.
Moja špirála sa upokojila. Prestala cválať len tak, naverímboha. To obyčajné zbohom ju ustálilo. Na ceste.
Zbohom vôbec nemusí byť rozlúčka.
Zbohom s Bohom je rovnaké, ako všetko v tomto vesmíre. Mínusové i plusové.
Zbohom s Bohom ma vrátilo a vytiahlo do energetického plusu. Bohu vďaka!
