Na nože

S nožmi nie som na nože.

Krájam cibuľu, papriku a rajčiny pre obedové lečo. Jasné, aj klobásku! Sledujem svoje ruky, to krájané a nôž. Zaspomínalo mi. Na nože a všetko krájané.

Nos som mala ledva vyše stola. Pozerala som mame pod ruky. Keď krájala sľížiky. Vždy som sa bála, keď tak natenko krájala, aby si neufikla z prsta. Jemné pásy vyschnutého slížikového cesta. Premúčené, aby sa nezlepili. Mamine ruky s istotou šmýkali plochu noža po jej hánkach a presne ako gilotína sekali jemnučké pásiky. Sem tam ich odhrnula hranou dlane. Ponatriasala prstami, aby sa presušili. Rovnako krájala šifľiky Len odsadenie noža od hánok prstov bolo väčšie. Nikdy som nedosiahla jej rýchlosť, šikovnosť a presnosť. Pri krájaní sľížikov či šifľikov.

Nože mojej mladosti boli rôzne. Dlhé, zabíjačkové, so starými drevenými rúčkami. Alumíňijové, s rovnakou dlhou a širokou čepeľou ako rúčka. Malé, s vydratou krájacou hranou, pre bielenie zemiakov či zeleniny. Skladacie, ktoré sme nosili do hory. Aby sme si nimi mohli odrezať a vycifrovať lieskovú paličku. Vždy sme domov doniesli nejakú takú. Postupne sa ich nazbieralo dosť, aby boli do fazule. Ako opora.

Bez dobrého noža sa nedala ani píšťalka urobiť. Ani plťka z borovicovej kôry. Pamätám, ako sa mama hnevala, keď sme na pidlikanie zobrali z kuchyne jej najostrejší nôž.

Nože mojej mladosti boli vždy nabrúsené. Sledovala som otca. Ako ich brúsil. Dôstojne. Bol to obrad. Pozorne, aby sa neporezal. Brúsil, skúšal, prizeral sa im. „Či sa už dosť.“ Bola to vždy jeho robota a vizitka. Aby boli nože dobre nabrúsené.

Keď nôž dožíval, slúžil na vyrezávanie listu /burgyňového/ či buriny v záhrade. Minul sa zodratím. Až po rúčku.

Dnes som krájala cibuľu, papriku, rajčiny a dumala nad technikou každého pádu či tlaku ostrej čepele na krájané. Rada krájam veľkým nožom s vysunutou širokou čepeľou. Širšou ako rúčka. Nederiem si hánky o doštičku. Zo zostavy v drevenom stojane využívam najviac tri. Nože. Aj keď ich je tam vyše dvojnásobok. Človek si obľúbi nejakú zostavu a už ho to nepustí. Krájať inakším nožom? Keď zoberiem do rúk iný nôž, je mi nejako… opačne. Neviem ním pomaly ani chleba odkrojiť.

Dumám nad tým, ako inak krájam cibuľu a trebárs spomínané sľížiky. Aj keď, v dnešnej dobe už veľmi málo. Tie sľížiky. Ako sa nôž ponúka. Robiť gilotínu alebo, aby sa ním pidlikalo ako slákom. Nestačí samotný tlak či pád čepele na hocičo. Jemný plátok slaninky načim naozaj jemne a ostrým nožom. Pidlikať. Aby bol jemný ako list. Klobásku ufikne človek aj „rybičkou.“ Ak si ešte na ňu pamätáte. Mäso a plátky z neho sa najlepšie poddajú širokému ostrému nožu. Tiež mi trvalo, než som sa ich naučila rezať. Pekne „po dlani.“ Nôž pri rezaní kopíroval o pár centimetrov nižšie plochu dlane.

Je to veda! Vedieť odkrojiť. To či onô. Povestné, kto si nevie na chleba zarobiť, nevie ho ani odkrojiť, je stále platné. Len… treba mať po ruke dobrý nôž.

V dnešnej dobe kadejakých krájačov a nožov všelibársjakých tvarov človek nakoniec usúdi, že mať dobrý nôž je predsa len fundament. Dobrej kuchyne i dobrej váry. Vrátane potravín, samozrejme.

To lečo? Bolo dobré. S akurátne pokrájanou zeleninou. Už je po ňom.

Vysvetlivky pre nepamätníkov:
sľížiky = rezance
šifľiky = fliačky
alumíňijové = hliníkové
burgyňa = kŕmna repa
rybička = malý vreckový nožík, skladací, v tvare rybičky

Pozn. Staré a menej používané slová píšem foneticky.