Denník N

November 1989 nie je Víťazný február

Odkaz Novembra 1989 si neuchováme tak, že si v jeden deň roku zarezervujeme jedno námestie, aby nám ho niekto neuchmatol.

Sedemnásteho novembra 1939 zatvorili nacisti v okupovanom protektoráte Čechy a Morava vysoké školy ako reakciu na protifašistickú študentskú demonštráciu, pri ktorej bol zastrelený medik Jan Opletal.

0 50 rokov neskôr, 17. novembra 1989 bola v Prahe na Národnej triede ozbrojenými policajnými silami komunistickou mocou násilne potlačená iná demonštrácia študentov. Tým sa dalo do pohybu celonárodné hnutie odporu proti komunistickému režimu.

V porovnaní s ostatnými komunistickými krajinami strednej Európy začalo u nás toto hnutie relatívne neskôr, ale o to rýchlejšie, len v priebehu necelých troch týždňov došlo k deštrukcii režimu, ktorý viac ako 40 rokov terorizoval obyvateľstvo.

Sedemnásty november sa tak stal sviatkom oslavujúcim boj a víťazstvo nad fašizmom aj komunizmom – Dňom boja za slobodu a demokraciu. O dva dni si pripomenieme už 31. výročie tejto udalosti a tentokrát sa k tomuto sviatku prihlasujú, v jasnom rozpore so spomenutými historickými súvislosťami, ľudia sympatizujúci, či dokonca otvorene podporujúci, fašistický alebo komunistický režim. Skrátka ľudia, ktorí slobodu a demokraciu nenávidia.

Celkom očakávane sa vzápätí ozvali spravodlivo rozhorčené hlasy, že sa jedna o urážku idey Novembra 1989.

Ja si to nemyslím. Nie sme už totiž v režime postavenom na žiadnej ideológii. November 1989 nie je Víťazný február. Komunisti potrebovali strážiť si svoju ideológiu, lebo bola falošná. November 1989 falošný nebol a jeho odkaz si neuchováme tak, že si v jeden deň roku zarezervujeme jedno námestie, aby nám ho niekto neuchmatol.

V tých neskorých novembrových revolučných dňoch, keď sme povstali ako jeden človek, stáli totiž na námestiach nielen ľudia rôznych vekových kategórií a povolaní, ale aj rôznych názorov a presvedčení. A boli tam zaiste aj ľudia vnútorne sympatizujúci so zločineckými režimami, ani o tom ešte vtedy nemuseli vedieť.

To, že sa dnes ku Dňu boja za slobodu a demokraciu hlásia práve oni, celkom priehľadne za účelom potlačenia slobody a rozkladu demokracie, ale nie je urážkou odkazu Novembra 1989. Je to skôr jeho paradoxným dôsledkom.

Získaná sloboda sa totiž stala slobodou pre všetkých. Aj pre tých, s ktorými celým svojím rozumom a srdcom nesúhlasíme. To že takíto ľudia vôbec dostali príležitosť „uchmatnúť odkaz Novembra“ je zlyhaním ponovembrového vývoja, za čo nesieme zodpovednosť my všetci, ktorí demokraciu a slobodu považujeme za najvyššie ľudské hodnoty. A do veľkej miery za to nesú zodpovednosť aj samotní hrdinovia tých dní, muži novembra, ako sa im hovorí.

Veď či nebolo určitým kompromisom s novembrovými ideami už to, že na svoju kandidátku do prvých slobodných volieb pozvali reprezentantov komunistického režimu, proti ktorému bojovali?

A nebolo vypočítavou modifikáciou Novembra to, že keď sa im samým nechcelo ísť do výkonných funkcií, vybrali do tej najvyššej človeka, ktorý demokraciu v ponovembrovej histórii zatiaľ ohrozil najviac?

A nebolo momentálnym pragmatickým umlčaním Novembra 1989, keď sa s cieľom založiť zvrchovane samostatný štát spojili s ľuďmi neskrývane obdivujúcimi fašistický kolaborantský štát?

A či nebolo doslova popretím odkazu Novembra 1989 všeľudové referendum s cieľom uprieť niektoré slobody a práva ľuďom inakšej sexuálnej orientácie? Vtedy som také rozhorčené hlasy mužov novembra nezachytil.

November 1989 nám dal slobodu. Ale dal ju všetkým. Aj tým, ktorí majú o slobode úplne inú predstavu. Ak ju naplnia, nebude to prehra novembrového odkazu, ale naša, celkom súčasná.

 

15. november 2020

Teraz najčítanejšie