Denník N

Skončí sa to úplným Knock-outom alebo Happy Endom ?

Double knock-out rose
Double knock-out rose

Po dlhých rokoch pozvoľnej straty dôvery verejnosti, ktorá prebiehala v tichosti, bez hlučných drám , dostáva teraz Justícia pred očami širokého publika  jednu tvrdú  ranu za druhou.

Skončí sa to úplným knock-outom   alebo happy endom ?

Pôda je horúca a všetci sme presvedčovaní o tom, že málokto pochybuje, že dozrel čas na radikálnu zmenu.

Múdry vladár vie, že bez skutočnej  podpory širokých más žiadnu trvalú zmenu nedosiahne. História je plná takýchto príkladov.

Veci sa dajú lámať cez koleno, valcovať hrubou silou, veď už v starovekom Ríme poznali príslovie „maiori cedo“ – silnejšiemu ustúpim. Lenže takto založené snahy o zmenu sú už od začiatku odsúdené na neúspech. Ten je len otázkou času.

A veci sa nevrátia do starých koľají, tie sa rozbili. Obvykle sa vykoľaja úplne a musí sa začínať od znova budovať.

Na niečom starom, o čom sme, poučení lámaním cez koleno pochopili, že nebolo až také zlé,  a na niečom novom, čo nám bolo síce vnútené silou, ale niečo dobré na tom bolo. Takto sa postupne ujmú  nové pravidlá, mäkko pozvoľna, dostaneme ich do krvi a už sa ich držíme, stanú sa návykom.

Spomeňme si február 1948 – zmeťme všetko staré, zlé, vykorisťovateľské a prehnité, budujme nové svetlé zajtrajšky. Spomeňme november 1989 nové svetlé zajtrajšky z hrôzou odhadzujeme, ako španielsku čižmu. Cez hlboké rany, ktoré spôsobila, naša spoločnosť,  dlhodobo a stonásobne krvácala a (takmer?) vykrvácala.

Najväčšou otvorenou ranou, ktorá sa ani po 30 rokoch nezahojila, naopak zahnisala a opakovane sa otvára, je úpadok morálky a hodnôt.

Vrátila sa naša, na 40 rokov vykoľajená spoločnosť k hodnotám právneho štátu a demokratickým formám vládnutia zabehnutým v demokraciách „západných“ alebo severských krajín Európy ? Ani náhodou.

Trvalé zmeny k lepšiemu je možné jedine naštartovať a potom dbať, aby motor nevyhasol. Ako keď vysadíte novú lesnú  škôlku. A dúfať, že sa ujmú a trvalo zakorenia.

Tak je to aj s reformou Justície.

V súčasnosti sa javí ako jediná schodná cesta – cesta tvrdých reforiem presadených silou moci. Tí čo odvrávajú, sú tí nehodní, ktorých treba zo systému vytesniť. Je prirodzené, že sa reforme bránia, preto ich v najlepšom prípade nebudeme počúvať, v najhoršom ich bude treba potrestať. Veď aj keď sa nepríjemné veci presadia metódou valec, oni sa ujmú, všetko sa poddá a bude dobre.

Lenže nebude.

Takýto pokus s dobrým úmyslom sme tu mali. A sme teda múdrejší a bohatší o skúsenosť, ktorú by sme mohli zúročiť, aby sa to teraz podarilo lepšie. Špeciálny prokurátor, špecializovaný trestný súd. Pri svojom vzniku tvrdo kritizovaná myšlienka, hoci sledovala rovnaký cieľ ako súčasné snahy o reformu. Napriek odporu sa presadila silou moci, bola silná politická vôľa, rovnako ako je aj teraz, táto veta je plášťom z hrubej látky, do ktorej sa pri jej komunikácii pred odbornou aj laickou verejnosťou ministerka halí. Kto by jej mohol oponovať ? Maiori cedo – silnejšiemu ustúpim, vieme.

Ako dopadla špeciálna prokuratúra ?  Aká je situácia na špecializovanom trestnom súde ? Mali by sme si z toho zobrať ponaučenie, síce sa nedalo zabrániť tomu, aby sa myšlienka ich vzniku nepresadila, podarilo sa ich však ochromiť alebo oslabiť dosadením ľudí a zavedením spôsobov, ktoré reprezentovali práve ten hodnotový svet, na potlačenie ktorého špecializovaná prokuratúra a súd vznikli.

Na skutočnú zmenu a reformu totiž treba  získať ľudí. Justícia, to nie je One man show. Sú to desiatky sudcov, súdnych úradníkov, administratívnych a iných pracovníkov, ktorí ju tvoria, aj so svojimi rodinami. Na to nezabúdajme.

Povolanie sudcu, ak je riadne vykonávané, patrí k psychicky aj fyzicky najťažším profesiám. A to bez debaty. A nespočíva to v znalosti sústavne sa meniacich státisícov predpisov. Spočíva v múdrosti, ľudskej hĺbke a porozumeniu podstaty ľudskej povahy, povahy spoločenských vzťahov a úlohy práva v nich.

A porozumeniu  úlohy sudcu, ktorý v prostredí objektívnych prekážok úplného poznania pravdy musí vynášať rozsudky, ktorými významne, aj tými zdanlivo najmenšími, hlboko zarezáva do života druhých ľudí. A za to nesie zodpovednosť nielen pred ľuďmi, ale aj pred sebou samým,  a ak chceme tak aj pred Bohom. A  robí to v podmienkach, kedy skutočne nemá dostatok času na ozaj hlbokú, precíznu úvahu. V niektorých veciach sa jednoducho ani nedá rozhodnúť spravodlivo. Tak to je, ale rozhodnúť treba.

Získať si človeka pre niečo, naozaj ho presvedčiť o správnosti určitej cesty, hodnotách, ak s nimi nie je vnútorne stotožnený, je obrovská výzva.  Tomuto procesu hrubá sila nepomôže, naopak, zmarí ho už v zárodku.

Začiatkom práce je totiž snaha o porozumenie, podaná ruka na spoluprácu a ocenenie tých, ktorí hodnoty, ktoré chcem presadzovať aj doteraz reprezentovali, nech boli ich pracovné podmienky akékoľvek.

Akými ľuďmi, s akými charaktermi museli byť sudcovia, ktorí navzdory pomerom, aké panovali ostatné roky v justícii (dlhodobo zanedbávané systematické riadenie, zlepšovanie procesov, pracovných podmienok, kvalitnej prípravy na generačnú obmenu, tlaky na korupčné správanie a iné neduhy medzi kolegami) verne zotrvávali na svojich postoch a nespreneverili sa svojej profesii ?

Pre mňa sú to ľudia s mimoriadne silnými charaktermi a obdivuhodným prístupom. Ale aj hrdí a zasluhujúci si úctu. Nie sú to ovce. Ak sa niekto pod tlakom nezníži ku korupčnému správaniu, stojí si za svojím názorom za každých okolností je to preto, lebo si váži sám seba. A kto si váži sám seba, nebude akceptovať hrubú silu a bezohľadné zaobchádzanie. Ako vedel byť rezistentný voči zlu, môže byť voči ponižujúcemu správaniu. Jednoducho odíde. A ak v ňom podmienky vyvolajú pocit, že je zahnaný do kúta a inú možnosť nemá, len skloniť hlavu, budeme svedkami ďalšej neslušnosti páchanej v mene dobra a prejavu neúcty k tým, ktorí si ju zaslúžia najviac ?

To, ako sa môžu cítiť čestní sudcovia  v súčasnej dobe pod tlakom verejnosti, ktorá sa ich pýta, ako mohli tolerovať a prehliadať korupciu v radoch svojich kolegov, by pani ministerka, ako bývalá kolegyňa štátnej tajomníčky JUDr. Jankovskej na  ministerstve spravodlivosti,  s ktorou tvorili určite menší kolektív, než je  kolektív sudcov,  mala asi vedieť najlepšie pochopiť. Verejne sa k tejto otázke už viackrát vyjadrovala.

Kvalitná justícia sa nedá vybudovať bez kvalitných sudcov, bez skutočných sudcovských osobností.

K tým sa neprepracujeme zo dňa na deň, a určite nie rýchlym náborom uchádzačov s ústretovým znížením odborných kritérií na prijatie.

Téza vykorenenia osôb z ich rodinného zázemia, prostredia v ktorom žili, vyrastali, profesijne pôsobili, ako liek proti korupčnému správaniu alebo rodinkárstvu, je vo všetkých ohľadoch nesprávna. Pripomína mi to rozsadenie spolužiakov, ktorí si spolu rozumeli tak, že počas vyučovania vyrušovali. Na chvíľu to pomohlo, ale trvalo to nevyriešilo nič.

Koho vnímanie justície je totožné s pocitom moci nad životmi a osudmi druhých, a možnosť túto moc speňažiť a postarať sa o svoj blahobyt a o blahobyt svojej rodiny, ten si toto vnímanie ponesie zo sebou hocikde, kde ho ministerkina súdna mapa presunie.

Jeho systém fungovania založený na vzťahoch sa dostane do lepšieho, sofistikovanejšieho modelu, pretože jeho väzby v cudzom prostredí nebudú také transparentné a prehľadné už na prvý pohľad, ako keď pôsobil vo svojom prirodzenom prostredí. Myslieť si, že takýto človek nedokáže byť ovplyvnený pri rozhodovaní len preto, že jeho kontakt žije v Bratislave a jeho presunuli do Košíc, je naivné. A nielen preto, aké je Slovensko malé a po dlhých rokoch praxe takmer každý každého v tej istej branži pozná.

Pôsobenie sudcu v  prostredí, ktoré je jeho prirodzeným zázemím mu môže pomôcť vybudovať si ten správny rešpekt k svojej funkcii, naučiť sa zachovávať si nezávislosť, nekompromisnosť, cvičiť úsilie o objektivitu pri rozhodovaní a nestrannosť, čo nie sú veci, ktoré má človek dané do vienka, musí sa ich naučiť a niekedy ide proti svojej vlastnej prirodzenosti.

Kvalitná justícia musí byť vybudovaná na ľuďoch, ktorí vedia pokušeniam zneužitia moci odolávať a obstoja v akýchkoľvek podmienkach, a nie na tom, že len čo by si mohli nejaké bližšie väzby k prostrediu, kde pôsobia vybudovať, vyženieme ich inde. Napokon ich nebude kam poslať a týmto prístupom im umožníme vybudovať si vzťahy úplne všade.

Korupčné správanie musia sudcovia chcieť odmietnuť sami, musí to patriť do ich ľudskej, hodnotovej výbavy, do ich vnímania samého seba a musí byť súčasťou ich sebaúcty. Inak to proste nejde.

A získať takýchto ľudí, aby sa nimi obsadili množstvá uvoľnených miest, nie je vecou jednej reformy. Najvýraznejší a najsilnejší efekt vo vybudovaní takejto justície majú tí sudcovia, ktorí si zachovali svoju morálnu integritu a vedia byť dobrým sudcovskými príkladom pre nastupujúcu generáciu sudcov.

Slová chvály, ocenenia pre takýchto kolegov nepočujem v rámci debát o reforme takmer vôbec, alebo len veľmi slabučko.

Reforma, ktorá hrubo zasiahne do postavenia tých, ktorí obstáli v ťažkých skúškach môže byť knock- outom Justície, ktorá je momentálne aj tak už na kolenách.

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..