Hovoríte s tínedžermi o socializme? Možno vám pomôže týchto pár animovaných filmov.

Čo to je socializmus? Aké to bolo, keď bola naša krajina socialistická? Ako vtedy vyzeral svet, čo mu určovalo pravidlá? Prečo ľudia socializmus nechceli a spravili revolúciu, ktorá ho zvrhla? A čo sa potom zmenilo?

Dnešní tínedžeri sa narodili dvadsať rokov po Nežnej revolúcii. Ich rodičia socializmus často zažili len ako deti, veľa si z tej doby nepamätajú. Táto éra odchádza do stratena, do zabudnutia, rozväzujeme s ňou niť. Napriek tomu je nesmierne dôležité sa k nej vracať. Tak ako k druhej svetovej vojne a celému 20. storočiu s jeho titanským súbojom totality a slobody.

Filmy, ktoré ponúkam v dnešnom zozname, sú zväčša staré. Sú to filmy vytvorené režisérmi z oných socialistických čias, sú výkrikom ľudí, ktorí videli defektnosť, zlobu a neľudskosť systému a svojím filmom chceli spoločnosť zmeniť. Niektorí na to doplatili trestom a zákazom činnosti – i toto je dôležité povedať a vysvetliť dnešným deťom. Ideologická diktatúra a sankcionovanie nepohodlných zostanú najväčšou škvrnou socialistického režimu.

Ponúkané animované filmy nie sú vzdelávacie, vysvetľovacie, náučné. Nečakajte od nich, že podajú deťom exaktné vysvetlenia. Sú to filmy metaforické, o socializme rozprávajú cez príbehy, ktoré sa dajú zovšeobecniť. Viac ako inokedy tu treba zdôrazniť, že deti k nim potrebujú komentár. Vysvetlenie sprevádzajúcej dospelej osoby. Často im nebudú zrejmé úplné základné veci. Berte, prosím, tento materiál nie ako prvotný vzdelávací materiál, ale ako doplnok k téme, ktorú s deťmi hlbšie preberiete inými spôsobmi.

ROVNÍ A ROVNEJŠÍ

Jedným zo základných ideologických princípov socializmu bola rovnosť. Všetci ľudia budú bratia, všetci si budú rovní. Každý pracuje podľa svojich schopností a dostáva podľa svojich potrieb. Potreby každého sú rovnocenné, neexistuje vykorisťovanie, ponižovanie, nesloboda či otroctvo.

Myšlienka rovnosti nie je nová, po prvý raz zaznela na Parížskych barikádach, keď sa Francúzi bili o svoju slobodu. A nie je to ani myšlienka zlá. Naopak, rovnosť všetkých ľudí sme nezavrhli, dodnes tvorí súčasť základných zákonov demokratických spoločností.

Otázkou je, ako sa rovnosť v socializme uplatňovala v praxi. Moc už neprechádzala rodovými líniami, nezostávala v kráľovskom rode. O živote v krajine už nerozhodovala buržoázia či vysokopostavená šľachta. Moc mal do rúk zobrať „ľud“. Ako konkrétne? Mal si spomedzi seba v slobodných voľbách vybrať svojich zástupcov. Prax však bola iná ako vznešené idey. Voľby neboli slobodné, voliť sa dala len komunistická strana. A k moci sa často dostávali najsilnejší, najnemorálnejší a najskorumpovanejší jedinci, ktorí idey komunizmu hrubo zneužívali. Hovorili o rovnosti, ale sami pritom boli viac, boli „rovnejší“.

Spoločenský prerod k socializmu a jeho zvrhnutie do totalitného zriadenia v plnej hrôze odhalil už film Zvieracia farma z roku 1954. Bol to film britský a nakrútili ho podľa rovnomennej knižnej predlohy Georgea Orwella. Hoci na prvý pohľad pôsobí ako disneyovská selanka o milých zvieratkách, pravdou je, že ide o film tragický. Zvieratá na farme sa rozhodnú vzoprieť farmárovi, ktorý ich dlhé roky zneužíval a vykorisťoval. Nastolia spoločnosť, v ktorej si budú vládnuť sami. (Analógia k socialistickému prevratu v Rusku v roku 1917, kedy boľševici zvrhli cára a s ním i „vykorisťovateľov“, teda vyššiu, majetnú triedu. Za vykorisťovateľov sa neskôr označovali všetci kapitalisti.) Netrvá však dlho a vládu nad zvieratami si ukoristia prasatá, neštítiace sa použiť žiadne metódy zastrašovania a trestov. Ich vláda sa ukáže ako deštruktívnejšia a ďaleko horšia, ako bola realita za farmárových čias. (Opäť analógia k sovietskym komunistickým lídrom, najmä Stalina, ktorí sa bezostyšne chytili moci a tvrdo trestali a odstraňovali svojich oponentov.)

Tento dlhometrážny film vznikol vo Veľkej Británii ako vôbec prvý dlhometrážny animovaný britský film. Vznikol na objednávku americkej CIA, ktorá v čase nastupujúcej studenej vojny potrebovala v západnej spoločnosti podkopávať autoritu sovietskeho zriadenia. Je však predovšetkým Orwellovou zásluhou, že obraz diktatúry na farme je tak uhrančivo podobný reálnym diktatúram zo života.

Zvieracia farma (Joy Batchelor, John Halas, 1954, podľa predlohy Georga Orwella)

O PRAVDE

V konštatovaní, že všetci sú si rovní, ale niektorí sú rovnejší, je skrytý kľúčový nástroj socialistickej propagandy. Je ňou LOŽ. Niečo iné sa hovorí masám a niečo iné sa deje v zákulisí, vo vysokej politickej hre.

Lož však počas socializmu prenikla z najvyšších politických poschodí až na samú spodnú úroveň spoločenského života, prenikla priamo do domácností. Ľudia museli klamať, aby sa vyhli prenasledovaniu a trestom. Deti nesmeli v škole prezradiť, že chodia do kostola, pretože by sa nedostali na strednú či vysokú školu. Zamestnanci nesmeli povedať, čo si myslia o krokoch vedenia podniku, pretože by skončili ako kuriči. Literáti nesmeli písať, čo si naozaj mysleli, pretože by ich režim zavrel do väzenia. Preto sa klamalo. Klamalo sa tak, že niektorí už klamstvo nerozoznali od pravdy a to bolo pre režim úplne najvýhodnejšie.

K téme pravdy sa v krátkom animovanom filme vyjadril významný český režisér Břetislav Pojar. Na domácej scéne mal počas socializmu výnimočné postavenie a dokonca dlhé roky viedol štátne animačné štúdiu v Prahe, spolupracoval i s kanadskou spoločnosťou National Film Board of Canada a s OSN na ľudskoprávnych témach. Krátky film E spravil práve v Kanade.

V príbehu z parku, v ktorom osadili sochu – obrovské písmeno E, ukazuje Pojar prototypy hrdinov z bežnej socialistickej praxe. Bežných ľudí, ktorí vidia zjavnú pravdu. Jedinca, ktorý má chybu zraku a preto vidí chybnú skutočnosť, avšak keď sa mu dajú správne korekčné prostriedky, je rád, že môže vidieť pravdu. A potom je tu kráľ, predstaviteľ moci. Vidí chybne, má k dispozícii korekčné prostriedky, ale on namiesto korekcie svojho názoru hrubou silou policajtov vytlčie z národa súhlas so svojím nepravdivým pohľadom na svet. Lekára, ktorý videl realitu najtriezvejšie, zviaže do zvieracej kazajky. A papagáj, ktorý vidí pravdu aj po bitke, nám ukazuje, že pod hrozbou obušku radšej dobrovoľne zaklameme.

Zaujímavé je, že sa Pojarovi tento film vôbec podarilo nakrútiť. Urobil to mimo Československa, ale i tak to preňho znamenalo veľké nebezpečenstvo. Režim videl v každom možnom kritickom diele svoju kritiku, takéto diela a autorov rád „sťahoval z obehu“. Zjavne preto Pojar nakreslil „moc“ ako kráľa, a nie ako prezidenta, odvolával sa tým na diktatúru nenávidených kráľovských dynastií, buržoáznych panovníkov. Pozrite sa však na jeho poskokov. Podobnosť s členmi socialistických tajných služieb určite nie je náhodná. I takto museli autori maskovať svoju výpoveď, aby im nezlomila krk.

E (Břetislav Pojar, 1981)

O SLOBODE

Režisér, ktorý si svojím animovaným filmom dobrovoľne nechal zlomiť krk, bol legendárny Jiří Trnka, otec českého bábkového filmu, výstavný kus socialistického filmu pre deti (a nielen). Trnka bol silná osobnosť, ktorú štát často velebil, no často sa s ňou dostával do konfliktu. Niekoľkokrát mu – podobne ako mnohým ďalším – cenzúra zakazovala vypovedať, zasahovala do jeho diel, ukladala mu povinnosti voči ideologicky správnemu obsahu. Trnka na sklonku svojho života bojoval s chorobou a v roku 1965 v krátkom filme Ruka vypovedal veľmi otvorenou a frontálnou kritikou o neslobode, ktorá ho dusila.

Harlekýn nechce od života nič, len v pokoji a ústraní žiť svoj malý život, vyrábať hlinené črepníky, pestovať kvety. Jeho život však určuje monumentálna, všadeprítomná Ruka, ktorá ho núti namiesto črepníkov vyrábať busty Ruky. Núti ho poslúchnuť, núti ho podriadiť sa, núti ho prijať ju za svoj idol. Harlekýn sa nepoddá a po dlhom a vyčerpávajúcom boji radšej zahynie. Ruka ho pochová s poctami, aspoň po smrti si ho ako umelca privlastní. Vtedy, keď autor na svoj vzťah k Ruke už nemá vplyv, ho Ruka môže prehlásiť za svojho. Viacerí Trnkovi súčasníci považujú toto dielo za Trnkov autobiografický film. Titul bol dlho zakázaný.

Ruka (Jiří Trnka, 1965)

https://www.youtube.com/watch?v=F-uaW0VqACo

O KARIÉRIZME

Nesloboda, život v lži a nerovnosť mocných pôsobili na spoločnosť tak, že mnohí považovali za najvýhodnejšiu životnú stratégiu prispôsobiť sa a dostať sa „hore“. Lepšie ako živoriť v biede, nemožnosti a neustálom strachu z trestu, je dostať sa k tým, čo o veciach rozhodujú. V spoločnosti sa rozšíril fenomén nezdravého, často neférového a zákerného kariérneho rastu.

Významný ruský režisér animovaných filmov Fjodor Chitruk nakrútil film o vzostupe Byrokrata. Z pozície bezvýznameného človeka stúpa hrdina po rebríčku nahor, až kým sa nestane najmocnejším mužom. Múr, ktorý okolo seba musel vybudovať, sa však stane aj jeho hrobom. Film ukazuje, ako takýto človek odmieta lásku, odmieta voľnosť, odmieta pomôcť ostatným, a to len preto, že tieto „slabosti“ by ho mohli ohroziť v stúpaní.

Čelovek v ramke / Človek v ráme (Fjogor Chitruk, 1966)

https://www.youtube.com/watch?v=ui0DV3jajMo

Chitruk pri stúpaní byrokrata ukazuje svet mocných ako svet mužov. Doslova. Žena sa v obraze objaví ako malé dievča so švihadlom, symbol voľnosti a slobody, a potom ako sekretárka, symbol erotickej túžby či túžby po láske. Svet mocných v socializme nepoznal ženy. Ženám sa na MDŽ odovzdali kvety, povzbudili sa v nakumulovanej úlohe matky, upratovačky, kuchárky, vychovávateľky, pritom vzornej pracovníčky a súdružky. Ale nepustili sa k reálnej moci.

Film poľského režiséra Daniela Szczechuru Fotel je kreslenou groteskou. Zabáva sa na ľudskej túžbe dostať sa medzi vyvolených. V miestnosti plnej uniformných mužov, ktorí prišli na zjazd, sa volí nový člen predsedníctva. Uvoľnila sa totiž jedna stolička. Ľudkovia ako mravce sa dokážu navzájom podkopávať, utláčať, predháňať, blokovať, len aby sa dopredu nedostal niekto iný, ale oni. Až lož (opäť raz) prinesie miesto jednému vyvolenému. Nie priamou cestou voľby spomedzi ostatných kandidátov, ale obídením miestnosti a vojdením zadným vchodom sa jednému z obyčajných podarí premeniť na neobyčajného, totiž člena predsedníctva.

Fotel / Kreslo (Daniel Szczechura, 1963)

O EMIGRÁCII

Socialistický režim ľuďom upieral množstvo slobôd. Slobodu vierovyznania (veriaci občania boli vylúčení z verejných funkcií, upieralo sa im vzdelanie i možnosť realizovať mnohé povolania), slobodný prístup k informáciám (mnohé diela svetovej literatúry a umenia boli zakázané, rozhlasové a televízne informácie z kapitalistických krajín boli šifrované, zakázané), slobodný pohyb (vycestovanie do krajín mimo socialistického bloku bolo veľmi limitované, kontrolované, zakázané), slobodný trh (v socializme sa dlho nedalo vôbec súkromne podnikať, existovali len štátne podniky i sieť obchodov).

Mnoho ľudí túto neslobodu nezvládalo, mnohí sa pokúšali z krajín socialistického bloku ujsť. Voľný prechod hraníc však nebol povolený, hranice obzvlášť dôsledne chránili vojaci a mnohí nešťastne pri pokusoch o útek prišli o život. Mnoho rodín využívalo vycestovanie na dovolenku do menej strážených oblastí (napríklad do Juhoslávie), aby tadiaľ prešli na opačnú stranu barikády.

V Čechách sa práve dostáva do kín koprodukčný nemecko-belgicko-česko-luxemburský dlhometrážny film Fany a pes, ktorý deťom približuje fenomén emigrácie z krajín bývalého socialistického bloku. Dve dobré priateľky sa v lete 1989 rozlúčia ako pred bežnou dovolenkou. Jedna druhej zverí do opatrovania svojho psa – kým sa nevráti späť. Lenže ona ani jej rodina sa z dovolenky v Maďarsku do rodného Lipska už nevrátia. Hlavná hrdinka Fany sa rozhodne, že priateľke psa musí odovzdať. Vydáva sa na cestu, počas ktorej je svedkyňou zlomových udalostí pri páde režimu.

Mimoriadne dôležitý film pre deti do 12 rokov je, žiaľ, pre naše územie zatiaľ nedostupný. Rozhodne ho však dávam do pozornosti, raz sa v slovenskej distribúcii určite objaví, nedajte si ho ujsť. Nateraz posielam link pre tých, čo majú možnosť pozrieť si ho v Českej republike.

Fany a pes (Matthias Bruhn, Ralf Kukula, 2019)

Tému úteku z krajiny sme so spolurežisérom Martinom Snopekom riešili i v našom filme Posledný autobus. Univerzálny príbeh, pôvodne písaný na tému židovských útekov z nacistami okupovaných území, si na festivalovej pôde mnohí vysvetľovali ako podobenstvo krajín za železnou oponou. Mnohým Nemcom, Poliakom, Srbom či Bulharom evokoval práve nelegálne prekračovanie hraníc počas socializmu.

Lesné zvieratá čakajú so zbalenými kuframi na autobus, ktorý ich má vyviezť z krajiny. Okrem zajacov, sŕn, medveďov a diviakov sa do autobusu natlačí i postrelený vlk a neskôr ťažko ranená líška. Práve vlky a líšky sú pre poľovníkov najžiadanejší, na nich sa najviac poľuje. Autobus v nočnom lese zastavujú poľovníci. Podobne ako vojaci na hraniciach, i oni majú zákerný čuch na tých, čo v biede a príkorí riskujú život, aby sa pokúsili si ho zachrániť.

Posledný autobus (Martin Snopek, Ivana Laučíková, 2011)

Ak by niekoho zaujímalo, ako presne vyzerali tie hranice, tu je vzdelávacia pomôcka – vizualizácia Berlínskeho múru:

Berlin Wall Animations / Berlínsky múr (Till Nowak, 2011)

O PREVRATE

Prevrat v roku 1989 bol prijatý všeobecným nadšením, no veľmi rýchlo po Nežnej revolúcii v Československu mnohí vytriezveli. Národ a jeho elity nebolo možné vymeniť zo dňa na deň. Stereotypné návyky správania sa nedali len tak opustiť. Ľudia neprestali klamať, kradnúť, neboli zo dňa na deň vzdelaní západnými učencami, a už vôbec sa nestratila chuť mnohých po moci a ovládaní ostatných. Ani ekonomická sila neprišla z hodiny na hodinu, práve naopak, mnoho ľudí s pádom režimu upadlo do chudoby a naopak, mnohí bezcharakterne rozkradli spoločný majetok, aby sa obohatili. S vytriezvením došlo u mnohých i k prehodnoteniu vzťahu k étosu a ideám Novembra 89.

Jedným z najostrejších a najsvojráznejších spoločenských kritikov bol a je režisér Jan Švankmajer, surrealista. Už v roku 1990, teda okamžite po páde socializmu vyšiel s filmom Konec stalinizmu v Čechách. Podáva v ňom priam dokumentaristicky presnú chronológiu socializmu od čias Josifa Visarionova Stalina a v sérii presne mierených symbolov a metafor ukazuje jeho vývoj až po November 1989. Predpovedá, že to, čo sa rodí zo stalinizmu, nemôže byť iné ako nový stalinizmus.

Konec stalinismu v Čechách (Jan Švankmajer, 1990)

Aj na Slovensku máme film, ktorý môžeme k tejto téme priradiť. Film V kocke síce autor komponoval ako otvorenú metaforu o živote človeka, ktorú nemožno spájať výlučne so spoločenskou problematikou revolúcie a porevolučného vývoja, čítanie tejto metafory v medziach socializmu a jeho konca sa však priam ponúka.

Hrdina je uväznený v kocke. Priestor neponúka žiadne životné výzvy, vzťahy, perspektívu, len osamelosť a prázdnotu. Jediným svetlým bodom je otvor v plafóne, ktorým do kocky preniká svetlo. Hrdina v ňom cíti možnosť úniku, možnosť slobody a preto sa k nemu snaží dostať. Vyskúša všetky možnosti, ako s kockou pracovať – ohýba ju, naťahuje, stláča, otáča, no cesta k slobode sa nie a nie priblížiť. Až napokon – plafón spadne. Spraví sa to samo. Hrdina sa ocitne na druhej strane, prejde otvorom. Ale čo tam čaká? Vykúpenie? Sloboda? Čaká tam rovnaká kocka, z akej práve vyliezol, len je v nej viac svetla. Nie, život sa zmenou režimu rozhodne zo dňa na deň zázračne nepremenil. Jeho kontúry zostali rovnaké. V záverečnej scéne filmu nevidíme, čo je nad hrdinovou hlavou. Možno voľná obloha, cez ktorú sa jeho prázdny a osamelý život časom naplní.

V kocke (Michal Struss, 1999)

Tipy na animované filmy pre deti rôznych vekových kategórií podávam na dennej báze na facebookovej stránke Čo pozerať s deťmi.