Denník N

Návrat 50. rokov? Extrémisti a populisti si obľúbili prirovnávanie k zločinom komunizmu

Rudolf Slánsky
Rudolf Slánsky

Viac ako 30 rokov od Nežnej revolúcie bledne aj spomienka národa. Politická kultúra, ktorú vytvárali bývalí členovia strany dnes zľahčuje vykonštruované popravy.

Znalí pred tým varovali už pred dekádami. Ak sa nevysporiadame s vlastnou minulosťou, bude sa neustále vracať a stále príde niekto, kto sa pokúsi históriu prepisovať. V dnešnej dobe, kedy je informačný tok mohutný, na overovanie faktov čas nie je, je problém ešte pálčivejší.

Zatiaľ čo v niektorých iných postkomunistických krajinách prešli trpkou očistou, u nás spravili hrubú čiaru a prezliekli kabáty. V Nemecku sa so zločinmi komunizmu vyrovnávali súdmi s bývalými pohlavármi, sudcami, či silovými zložkami, ktoré sa dopustili zločinov proti ľudskosti. V Česku vládne premiér, ktorý bol agentom ŠtB a na Slovensku bývalí pohraničníci s výsluhovými penziami pravidelne oslavujú svoje hrdinské vraždy zúfalých spoluobčanov pokúšajúcich sa o útek za lepším životom.

Hrubá čiara a zapieranie vlastných zlyhaní je pre Slovákov typická aj v otázkach kolaborácie s fašistami. Zlá črta národa sa tak neustále podpisuje aj pod nálady v politikách súčasnosti. Často sa po dekádach rozporujú aj jasné fakty.

Veľmi rozšíreným sa hlavne po roku 2015 a nástupe proruských dezinformačných praktík stalo prirovnávanie súčasných súdnych sporov a obvinení k procesom z 50. rokov.

V súčasnosti najnechutnejšie zneuctenie obetí komunistického režimu predvádza expremiér Robert Fico a poslanci jeho Smeru-SD spoločne s Marianom Kotlebom a jeho stranou.

Prvý menovaný, bývalý člen strany, ktorý sa o bývalom režime neraz vyjadril pochvalne, prirovnáva k zločinom z 50. rokov problémy svojich známych.

V posledných mesiacoch polícia zatkla a obvinila zo závažných zločinov blízkych partnerov a nominantov vlád Roberta Fica – napríklad Kajetána Kičuru, Norberta Bödora, Tibora Gašpara, Moniku Jankovskú, Petra Hraška, Róberta Krajmera, Ľudovíta Makóa a ďalších. Hoci si vypočuli závažné obvinenia z korupčných zločinov, mafiánskych zločinov a zločinov zneužívania svojich právomocí, podľa Fica ide o vykonštruované procesy na úrovni 50. rokov.

Prirovnávanie dôkazne podložených obvinení v demokratických a verejne kontrolovaných procesoch k temným a brutálnym justičným vraždám nevinných ľudí rád využíva aj najúspešnejší politický podnikateľ neonacistickej scény Marian Kotleba.

Ten k procesom z 50. rokov aj konkrétne tomu s Miladou Horákovou (nedávno bolo 70. výročie jej vraždy) prirovnal súd, kde bol odsúdený zo zločinu podpory a propagácie skupín smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd vo forme rozdávania šekov v sume 1488 sociálne odkázaným rodinám.

Pripomeňme, že číslo 1488 využívajú neonacisti ako spojenie čísel 14 (14 slov Davida Lanea, pravicového teroristu: We must secure the existence of our people and a future for white children) a 88 (8. písmeno v abecede je H, pričom HH je skrátený tvar nacistického pozdravu Heil Hitler!). Je nutné podčiarknuť hrubo cynický podtext týchto darov telesne postihnutým prijímateľom. Nacisti, na ktorých Kotleba odkazuje, a ktorých obdivuje totiž hendikepovanú populáciu vyvražďovali a plánovali úplne vyhladiť.

Proces Kotlebu prirovnal napríklad na “parlamentnelisty” k politickým procesom 50. rokov aj Tomáš Vandas – šíriteľ českej neonacistickej ideológie v politike. Pridal aj cynické odkazy ako “Je suis Kotleba” a označil slovenského premiéra za psychopata, či prezidentku za právničku zo skládky.

Rétorika extrémistom a populistom vychádza. Ich fanúšikovia sú často z radov tej časti populácie, ktorá spomína na komunistický režim prizmou spomienkového sentimentu, alebo naopak z radov mladšej generácie, ktorá o 50. rokoch nič nevie a ochotne preberá vysvetlenia, ktoré im na sociálnych sieťach prezentujú extrémisti.

Úspech tejto dehonestujúcej rétoriky postrehli aj ďalší populisti. Okrem Fica sa po hrane prirovnania vlastných peripetií k politickým procesom komunistov dotkol aj Andrej Babiš, či jeho rekordne krátko slúžiaci minister zdravotníctva Roman Prymula, ktorý po svojom marketingovom zlyhaní, kedy sa v čase vyhlásenia tvrdých protiepidemických opatrení zúčastnil na lobistickom stretnutí v uzavretej reštaurácii sťažuje v početných rozhovoroch na to, že sa proti nemu rozpútala podobná búrka ako voči komunistom za Nežnej revolúcie.

Ide o jasné efekty uvedeného v úvode – v kľúčových štátnych funkciách s veľkým mediálnym priestorom stále stoja ľudia, ktorí zločinnosť komunistického režimu zľahčujú, alebo boli jej súčasťou. A tým nepriamo prepisujú pamäť národov.

50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím komunistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71000 ľudí na súhrnne viac ako 85000 rokov väzenia.

V celom Československu bolo popravených za takzvané protištátne činy 250 ľudí, do 500 ľudí zahynulo na hraniciach pri úteku, do 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch, 8000 väzňov režimu zahynulo v baniach, vo väzniciach a lágroch. 400 tisíc ľudí ušlo alebo bolo vyhnaných z republiky. Mnohé obete režimu boli bez súdu väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch (PTP), im a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu i spoločenskému uplatneniu.

Známe procesy Horákovej, Slánskeho a 11 ďalších sú dodnes aj nahrávkami zdokumentované. Obvinení boli drastickým fyzickým aj psychickým mučením donútení k nezmyselným výpovediam o tom, ako chceli ubližovať štátu. Dobrovoľne tak často len preto, aby už mučenie skončili prijali obvinenia s vedomím, že to znamená ich smrť. Procesy podobne ako aj ich popravy boli slávnostne prezentované v celoštátnych médiách.

Spomeňte si na to, keď budete najbližšie počúvať politika s hodinkami za 20 tisíc eur na ruke a vystupujúceho z limuzíny ako sa stáva obeťou režimu.

 

Tomáš Lemešani, Biztweet.eu

Teraz najčítanejšie