Denník N

This is gross, man! alebo S umelcami o fanatizme (na Blízkom východe)

Ako niektorí izraelskí intelektuáli odďaľujú koniec apartheidu

Mirek Tóda sa porozprával s izraelským spisovateľom Davidom Grossmanom. Keby na mieste respondenta stál gigant izraelskej literatúry Amos Oz alebo novinár Ari Šavit, rozdiely v odpovediach by boli minimálne – aspoň pokiaľ ide o politické posolstvo. Pozrime sa teda bližšie na to, čo nám umelec hovorí o súčasnej politickej situácii na Blízkom východe.

O Židoch

Nko hneď na začiatku zdôrazňuje rozdiel medzi „sekulárnym“ a „náboženským“ Izraelom.  A spisovateľ ochotne potvrdzuje predsudky o ultraortodoxných židovských komunitách: konajú iracionálne, odmietajú pravidlá, už desaťročia sa správajú ako nepriateľská minorita. Grossman, ktorého v medailóniku predstavujú ako pacifistu, sa sťažuje, že ultraortodoxným veriacim nezáleží na tom, aby Izrael mal silnú armádu.

Chcem veriť, že by Denník N neuverejnil rozhovor s intelektuálom, kde by sa tvrdilo, že rómske komunity sa od vzniku SR správajú voči štátu nepriateľsky, požívajú všetky výhody, ale ignorujú zákony a pravidlá, sabotujú ekonomiku, prípadne majú bláznivé náboženstvo. Škoda, že paralela medzi protirómskymi a protižidovskými predsudkami redakcii uniká.

Náš mainstream bežne kopíruje metódy tzv. liberálnych médií v Izraeli, ktoré rasisticky zobrazujú ultraortodoxné spoločenstvá ako „neprispôsobivé“, nepriateľské k ženám alebo k „modernému“ spôsobu života. Starodávne my verzus oni, ktoré aj u nás prináša konkrétne výsledky. Pred asi desiatimi rokmi sa k nám z Izraela rozšíril hoax, že ultraortodoxný Žid zabil na ulici psa. Stovky komentárov na slovenskom Facebooku vtedy žiadali pre muža bolestivú smrť – od lynču ho zachránilo iba to, že bol v inej krajine. Nenávisť a volanie po násilí spustila myšlienka, že „oni“ ubližujú zvieratám.

Delenie Izraela na „náboženský“ a „sekulárny“ skrýva aj ďalšie problémy. Bežne sa stáva, že ľuďom z ilegálnych izraelských osád plošne prisudzujeme náboženský fanatizmus, zatiaľ čo zvyšok izraelskej spoločnosti je údajne tolerantný, otvorený iným názorom a nevie sa dočkať mieru s arabským svetom. Akoby s projektom výstavby výlučne židovských miest na vojnou dobytých územiach neprišiel „sekulárny“ Šimon Peres. Tak ako ilegálne osady nie sú absolútnym protikladom izraelskej spoločnosti mimo nich, nie sú ani hlboko veriaci absolútnym protikladom neveriacich a nekonajú podľa jediného vzorca bez individuálnych odlišností.

„Sekulárny“ Izrael počas pandémie koronavírusu zintenzívnil demolácie palestínskych domov na okupovaných územiach. „Sekulárny“ Izrael počas pandémie zintenzívnil zatýkanie Palestínčanov a Palestínčaniek na okupovaných územiach. „Sekulárny“ Izrael odignoroval medzinárodné výzvy, aby v rámci preventívnych opatrení proti šíreniu covidu prepustil politických väzňov.

O Araboch

Grossman je rád, že Trump prehral voľby – poukazuje na jeho podobnosť s Netanjahuom. Premiér Netanjahu je podľa Grossmana síce skorumpovaný, manipuluje a straší ľudí a možno skončí vo väzení, ale urobil aj niečo dobré: mierové zmluvy s Bahrajnom a Spojenými arabskými emirátmi.

Chyba prvá: Zmluvy medzi Izraelom a SAE, resp. Bahrajnom nie sú mierové – krajiny neboli vo vojne. Diktátorské režimy v oboch krajinách, podobne ako v Katare, Ománe alebo Saudskej Arábii dvadsať i viac rokov tajne udržiavajú styky s Izraelom, nakupujú izraelské zbrane a bezpečnostné technológie proti vlastným obyvateľom. Diplomatické uznanie Izraela nie je a nikdy nebolo o mieri. Vládnuce rodiny dúfajú, že sa im týmto spôsobom podarí získať súhlas Izraela na nákup modernejších zbraní, resp. že sa vyhnú medzinárodnej kritike a sankciám za hrubé porušovanie ľudských práv a vojnové zločiny (napr. vo vojne v Jemene).

Chyba druhá: Grossman hovorí, že Izrael uzavrel dôležité dohody s „bohatými ľuďmi“ v Zálive. Nuž, pre poriadok, vládca SAE Muhammad bin Zayed je momentálne asi najnenávidenejší tyran v arabskom svete. Ľudia v arabských krajinách ho ani nepoznajú po hlase, lebo sa vyhýba vystúpeniam na verejnosti. Jeho totalitný režim tvrdo trestá – uväznením alebo popravou – akýkoľvek prejav kritiky voči vláde a nepovoľuje existenciu politických strán ani občianskej spoločnosti v akejkoľvek forme. Ak by v SAE bola demokracia a právny štát, skončil by tento „bohatý človek“ pravdepodobne veľmi rýchlo v base (snáď i skôr ako Netanjahu).

Podobne to vyzerá so všetkými ostatnými „mierovými“ zmluvami medzi Izraelom a arabskými krajinami. Uzatvárajú sa väčšinou pod hrubým nátlakom (napr. v Sudáne), resp. s nenávidenými diktátormi a absolutistickými vládcami, ktorých nikto nevolil a ktorí si od vzťahov s Izraelom sľubujú upevnenie vlastnej pozície. Grossman sa tvári, že obyvateľstvo v Bahrajne alebo Emirátoch (alebo aj v Jordánsku či Egypte?) s radosťou víta normalizáciu s Izraelom. Proti vzťahom s Izraelom je pritom podľa prieskumov cca. 80% občanov SAE. Názor verejnosti Grossmana zjavne nezaujíma.

Boli by ste za, alebo proti tomu, aby Vaša krajina uznala Izrael? V priemere takmer 9 z 10 opýtaných v arabských krajinách je proti diplomatických vzťahom s Izraelom
Boli by ste za, alebo proti tomu, aby Vaša krajina uznala Izrael? V priemere takmer 9 z 10 opýtaných v arabských krajinách je proti diplomatickým vzťahom s Izraelom

 

 

 

 

 

 

Chyba tretia: Podľa Grossmana „bohatí“ Arabi vďaka normalizácii konečne prestanú vidieť v Izraeli „malého diabla“ a v USA „veľkého diabla“. Arabská verejnosť mimo Palestíny teda podľa autora vníma americkú zahraničnú politiku alebo izraelské politiky negatívne jednoducho na základe „démonizácie“ a nie z nejakých objektívnych príčin – nie pre útočné vojny, desaťročia okupácií, nie pre masakre, apartheid, čistky alebo podporu diktatúr.

O Palestíne

Hoci si Grossman praje koniec „démonizácie“, sám démozuje Palestínčanov a Palestínčanky. Treba ukončiť okupáciu, inak budú „ešte násilnejší a fanatickejší“ a budú vybuchovať autobusy, varuje.

K bombovým útokom na autobusy dochádzalo počas niekoľkých rokov v druhej intifáde (teda  počas palestínskeho povstania proti izraelskej okupácii), krátko po roku 2000. Nikdy predtým a nikdy po tom. Všetky relevantné palestínske frakcie sa natrvalo zriekli samovražedných útokov, o.i. preto, že väčšina palestínskej spoločnosti odmietala násilie voči nevinným civilistom.

Na pokojné palestínske protesty na okupovaných územiach odpovedajú izraelské ozbrojené sily smrtiacim násilím. Palestínske hnutie BDS (za bojkot, stiahnutie investícií a sankcie voči Izraelu) vo svojich stanovách žiada používanie výlučne nenásilných foriem protestu. Slová Davida Grossmana však neinformovaného človeka utvrdzujú v ďalšom predsudku – totiž, že Palestínčania a Palestínčanky dokážu a budú v odpovedi na násilie konať len „ešte násilnejšie“ a „ešte fanatickejšie“.

Snahy o vznik spoločného štátu pre Izraelčanov a Palestínčanov, kde by občianske práva nezáviseli od etnickej či náboženskej príslušnosti jednotlivca, pokladá Grossman za utópiu. Žiť spolu nejde. Nenávisť a vzájomná podozrievavosť by vraj mohli vymiznúť možno po pol storočí dobrých vzťahov medzi dvoma štátmi. Inými slovami – dnes a ani po zvyšok nášho života sa nedá urobiť nič. Pochopiteľne, vytvoriť vzájomnú dôveru a podmienky pre dobré spolužitie rôznych skupín obyvateľstva po vojne alebo po ukočení systému apartheidu je zložité – nesmie to ale znamenať, že sa spoľahneme na imaginárne, zázračné vyriešenie problémov o sto rokov.

Grossman – podobne ako iní izraelskí intelektuáli známi v našom priestore – vidí potenciál v tzv. dvojštátnom riešení, teda vo vytvorení dvoch štátov pre dva národy. Je to presne to „riešenie“, ktoré sa už viac ako sedem desaťročí nedá uskutočniť – nie je možné vytvoriť na husto obývanom území s desiatkami etnických skupín dva „etnicky čisté“ štáty.

David Grossman nechápe – alebo sa tvári, že nechápe – čo by tzv. dvojštátne riešenie znamenalo v praxi. Predstavme si, že by k nemu naozaj malo dôjsť. V jednom z prvých krokov by izraelská vláda zbavila  1,5 milióna Palestínčanov a Palestínčaniek na „svojom“ území druhotriedneho občianstva a odsunula by ich do inej krajiny. Takmer milión izraelských občanov by muselo odísť z ilegálnych osád na územie Izraela. Dvojštátne riešenie – akokoľvek je v praxi nerealizovateľné – v sebe od prvej sekundy zahŕňa požiadavku rozsiahlych etnických čistiek. Pre známeho spisovateľa v 21. storočí stále lepšia možnosť ako zrovnoprávnenie všetkých ľudí na územiach ovládaných Izraelom.

Mám obavu, že Grossmanova podpora vzniku dvoch štátov nepramení z nevedomosti ani z nedostatku záujmu.

Najhoršou nočnou morou tzv. liberálnych sionistov je skutočnosť, že palestínske rodiny majú deti. Každé palestínske dieťa je pre izraelský apartheid existenčnou hrozbou.

Amos Oz presadzoval dvojštátne riešenie preto, lebo vedel, že Palestínčanov, resp. nežidovských Arabov je napriek etnickým čistkám dnes na územiach pod kontrolou Izraela viac ako izraelských Židov. Oz chcel, aby si Izrael udržal nad nimi vládu (prostredníctvom apartheidu).

V knihe Země zaslíbená novinára Ariho Šavita, rovnako prívrženca dvoch štátov, je viacero problematických častí. Šavit o.i. opakovane spomína Palestínčanov v jednej vete s nacistami, napr. podľa neho Ben Gurion nariadil etnické čistky, „aby sionistické hnutí neprohrálo válku v roce 1948 a Židé nestratili Palestinu a neskončili v nějakém palestinském Babím Jaru“ – str. 443. Takto vidí budúcnosť Palestínčanov:

A jelikož počet Palestinců neustále vzrůstá a za pár let překoná počet Izraelců židovského původu, budou mít k dispozici skutečnou mocenskou základnu. Tento vnitřní kruh deseti milionů Palestinců ohrožuje samotnou existenci Izraele. (str. 440)

Liberálno-sionistickí intelektuáli šíria najnebezpečnejšie démonické obrazy Palestínčanov a Palestínčaniek práve preto, že ich skrývajú za túžbu po „nemožnom“ mieri. Tieto názory nesmieme normalizovať.

 

Teraz najčítanejšie