Denník N

Bol som pohraničník a strieľali po mne

Tento príbeh zo Železnej opony sa ku mne dostal náhodou. Pod blogom o úteku rodiny Šindarovcov sa objavil komentár od bývalého pohraničníka, ktorý spomenul, že pri úteku svojho spolubojovníka z Pohraničnej stráže skoro prišiel o život, keď zbeh vypálil dávku zo samopalu už spoza rakúskej hranice. Poprosil som dotyčného diskutéra, aby svoj príbeh z hranice rozpovedal. Tu je, takmer v pôvodnej podobe.

Marek B. mi tento príbeh rozpovedal e-mailom. Povypytoval som sa ho potom ešte na pár vecí a jeho rozprávanie vám predkladám tak, ako ho podal. Prípad, ku ktorému došlo koncom sedemdesiatych rokov, nemám podložený žiadnymi dokumentmi. Okrem záznamu o založení vyšetrovacieho spisu na strelca z archívu bezpečnostných zložiek. Presne tak pomenovalo oddelenie vojenskej kontrarozviedky 4. znojemskej brigády Pohraničnej stráže objektový zväzok na zbehnutého vojaka – „Strelec“. Dovolil som si do Markovho rozprávania vsunúť len faktické poznámky a opis miesta, kde k zbehnutiu vojaka Pohraničnej stráže došlo.


Narukoval som na vojnu v apríli 1977. Absolvoval som 3-mesačný výcvik v Jemniciach na južnej Morave, potom ma prevelili na pohraničnú rotu Slavonice. Kraj tam je pekný, zvlnený. Mali sme jeden z najdlhších úsekov hranice, niečo cez 12 km. Iné roty mali tak okolo 3-7 km.


Rota SlavoniceTakto vyzerá budova pohraničnej roty Slavonice dnes (zdroj: Google StreetView)

Pohraničná rota Slavonice bola umiestnená asi 600 metrov od hranice s Rakúskom. Hraničné zátarasy a signálna stena viedli vnútrozemím ešte pred budovou roty, takže okolo roty bol „výbežok“ línie signálnej steny. Na priloženej mape je rota označená vlajočkou. Do rakúskej obce Fratres viedla vtedy nepoužívaná cesta.

PS mapa Slavonice


Na rote nás bolo asi 70 a striedali sme sa v ochrane hraníc. Jedna čata mala voľno, ďalšie dve čaty slúžili. Slúžilo sa denne 10 hodín, na rôznych stanovištiach. Niektoré boli aj 5 km od roty a človek tam bol sám, bez buzerácie nadriadených, opustený. Sám vojak v poli. Boli to krásne časy. Ľudia nejako v tej dobe neutekali, za tie 2 roky som zažil možno 5 pokusov. Veľa vecí si už presne nepamätám, je to už viac ako 35 rokov. Ale podstatu, tú si pamätám.


Marek vo svojom rozprávaní spomína aj na to, ako chytili jedného východného Nemca. Jeho dvom komplicom sa podarilo utiecť. Marek ho strážil na polícii v Slavoniciach. Bolo mu ho, chudáka, ľúto. Ten bol psychicky na tom zle, triasol sa ako pred popravou. Asi vedel čo ho čaká doma.


Ja som si plnil svoju službu, prepustiť som ho nemohol, zavreli by mňa. Ani to technicky nebolo možné.


Marek spomenul aj perličku. Keď sa pozriete na tú pohraničiarsku mapu, všimnete si naľavo od slavonickej roty ďalšiu „kapsu“ zátarás. V nej bola obec Maříž. Takmer celá dokola úplne obkolesená drôtenými plotmi. A tu sa podľa Markových slov dialo toto:


Tam za tou dedinou za plotom sme mali stanovište, tam sa strážilo nonstop a tade odchádzali na západ špióni a aj sa tade vracali! Prebiehalo to tak, že došiel veliteľ roty, nahnal nás do maringotky, kázal zatiahnuť závesy, nikto nesmel pozerať z okna a o chvíľu sme počuli ako okolo prešiel GAZ. Škárou som nazízal a videl som tam 3 ľudí. Keď sa o pol hodiny vracali, už boli len dvaja.


O tomto by nám raz mohol porozprávať nejaký dôstojník. O „vysadení“ československých agentov za Železnú oponu. Ale vráťme sa k nášmu príbehu…


Stalo sa to v zime koncom 70. rokov. Bolo celkom chladno, mrzlo. A ja som mal službu na poplachovke č. 2 alebo 3. Poplachovka bola výjazdová skupina, ktorá chodila na zásah, pokiaľ sa ozval na drôtoch nejaký signál narušenia. Poplachovka č. 1 išla z vnútrozemskej strany plotu so psom a hľadala stopy po narušiteľoch. Ak ich našla, tak išla po stope k hranici. Poplachovka č. 2 a 3 vychádzala rovno na hraničnú čiaru. V skutočnosti to bolo kúsok pred hranicu. Mala prehradiť cestu utekajúcim.

Prípad, ktorý sa stal danej noci, bol ale iný! Naša rota bola umiestnená už za drôtmi a tak bola obohnaná drôtmi. Kvôli tomu, aby nikto nedezertoval. Výjazdy poplachovky bývali krátke, trvalo to asi pol hodiny. A išlo sa odpočívať. Osudnej noci sa ozval signál, naskočili sme do kanád, zobrali zbrane a povedali nám, že signál vyšiel z brány za rotou. Prvé, čo nám napadlo, bolo to, že vyskočilo prepojenie. Taká spojka, ktorá spájala elektrický obvod krídiel brány. Ani sme neštartovali autá, rovno sme utekali k bráne, čo bolo nejakých 30 metrov. Pri bráne sme zistili, že je otvorená! Ešte stále sme nevedeli, čo sa deje, kto to otvoril. Civil to asi nebol, lebo by musel prejsť okolo strážneho roty. Viditeľnosť bola priemerná, slabý snehový poprašok, takže ani stopy nejaké neboli. Tak ostávala klasika: poplachovka č. 1 za ním, poplachovky č. 2 a 3 prehradiť cestu.

My sme už ale vedeli, že to je zbytočné, pretože narušiteľ už je dávno v Rakúsku! Tá cesta do rakúskej obce Fratres bola v tých rokoch nepoužívaná, ale bola. Takže ten človek pekne utiekol po ceste, a kým sme vybehli z roty, podľa mňa už bol v obci Fratres. Priamo na začiatku obce bolo rakúske stanovisko Zollwache (pozn. autora: rakúska colná kontrola), takže im vbehol do rúk. Rakúšania ale nestrážili hranicu tak ako my, takže bolo úplne reálne, že ak by sa im nebol ohlásil, mohol pokračovať do vnútrozemia, kde by ho ale chytili policajti. Vojak v uniforme so samopalom. On to ale neurobil.

Keď už bol na rakúskej strane, tak sa otočil a podľa mňa len tak naverímboha, bez mierenia, vystrelil krátku dávku smerom k rote. Ja som mal to „šťastie“, že som stál v blízkosti dráhy striel a tak mi zabzučali možno meter od hlavy. (Krátka lekcia z boja: vzdialenosť letiacej guľky sa dá odhadnúť podľa zvuku. Krátky ostrý hvizd – veľmi blízko, dlhší hlbší hvizd – ďalej.) Ja som to mal tak nejako medzi.

Už sme vedeli, že to bol niekto z nás. Ako sa ukázalo, bol to strážny roty, ktorý opustil stanovisko a dezertoval. Bol to človek z východného Slovenska. Volal sa Ján G. Bolo z toho veľké haló. Priletelo velenie z brigády zo Znojma, aj z Prahy z hlavnej správy, a stáli sme vonku asi 6 hodín. Len tak naľahko! Košeľa a sako. Nikto nepredpokladal, čo sa stane. Každý si myslel, že to je rutinný výjazd, do pol hodiny sme naspäť. Zaujímavé bolo, že nikto neochorel. Vyšetrovali nás, neviem či všetkých, ale poplachovky určite. Potrestaný nebol nikto, ani len zdegradovaný, nikomu sa nič nestalo. On konal na vlastnú päsť, nikomu nič nepovedal, nezanechal žiadny dopis, nič!


Ako som už spomenul, k tomuto prípadu nemám žiadne dokumenty ani iné zdroje. Nepoznám motív úteku vojaka ani výsledok vyšetrovania prípadu. Podľa neoverených indícií žije zbehnutý vojak v súčasnosti v Nemecku. Príbeh uzatvoríme Markovými slovami.


Nikdy som nebol v strane, ani v ŠtB. Ale nikdy mi ani nenapadlo utiecť. Mal som tu rodinu, blízkych. A keby som utiekol, možno by som ich už nikdy nevidel. A možností som mal nespočet.


Titulný ilustračný obrázok: Wikimedia Commons

Zdroje:

E-mailová komunikácia s Markom B.

Záznam zväzku z Archívu bezpečnostních složek

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie