Denník N

Koniec odkazu 17. novembra?

Lebo odkaz 17. novembra 1989 je iný, ako by ho dnes chceli niektorí prezentovať. Je o slobode a demokracii, je o ľudskosti a vzájomnom rešpekte, je o pravde, láske a nádeji. Pretože „pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.“ Ako povedal Václav Havel. A pretože ako spieva Ivan Hoffman: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.“

Minulý rok sme si pripomenuli 30. výročie 17. novembra 1989. Dátum, ktorý navždy ostane jedným z najpamätnejších dní našej národnej histórie. Ktorý je, popri niekoľkých ďalších udalostiach, spätý s tým najlepším, čo sme ako spoločnosť kedy dokázali vyprodukovať. Deň, na ktorý môžeme byť ako Slováci nespochybniteľne hrdí. A toto 30. výročie sme si pripomenuli a uctili dôstojne. Len rok na to však hrozí, že aj takýto deň si dokážeme po 30-tich rokoch historicky dokaličiť. Že si odkaz slobody, demokracie, pravdy, lásky, tolerancie, nádeje a ľudskosti necháme ukradnúť.

Tento deň je pre našu mladú demokratickú republiku z občianskeho hľadiska až niečím posvätným. My Slováci sme národ, ktorý vie byť skutočne a jednotne hrdý len na máloktoré udalosti, osobnosti, miesta či vlastnosti. Hoci sme sa s komunizmom a jeho dôsledkami dodnes nedokázali poriadne vysporiadať, nádejam sa, že práve tento deň by mohol byť pre nás jedným z takýchto jednotiacich prvkov.

Kto sa nám dnes ale k odkazu novembra hlási a kto tu chce bojovať za slobodu a demokraciu?

Pobirmovaný zapálený komunista, ktorý si 30 rokov 17. november nevšimol. Človek s hlasom podobným Ficovi, ktorý zháňal peniaze vlastnou hlavou a popíjal kolu v konšpiračnom byte. Ten, ktorý sa zo záhadných dôvodov, spolu so svojím verným druhom, asi ako posledný na Slovensku ešte zastáva bývalých najvyšších predstaviteľov polície či sudcov, ktorí sú dnes stíhaní pre závažné obvinenia a sedia vo väzbe. Ktorého ľudia ako Marián Kočner nazývali šéfom a ľudia ako Norbert Bödör mu volali na úrad vlády. Ktorého nájom za bývalý byt u daňového podvodníka či hodinky za x-tisíc a mobil za y-tisíc eur nezodpovedajú jeho príjmom. Ktorý šťastne ženatý dokáže robiť spoločnosť nejednej mladej slečne a dobrú spoločnosť nachádza aj v alkohole.

On a jeho verná družina sú pre nás symbolom boja za slobodu a demokraciu?

Alebo ďalšia podarená partia okolo svojho vodcu, ktorá sa rada zdraví známym pozdravom „Na stráž!“ Partia plná hrubých krkov s viac či menej kriminálnou minulosťou. Partia silne tolerujúca inú farbu pleti, napr. „parazitov“ v osadách, ktorí, aj vďaka našej spoločnej zodpovednosti, nemajú žiadnu väčšiu perspektívu na lepší život. Partia tolerujúca iné názory, napr. 2 pravdivé slová na papieri pri rečníckom pulte v parlamente, za ktoré si človek vyslúži fyzické napadnutie a možno aj potrebu policajnej ochrany pre vyhrážky. Partia odvážnych ľudí, pre ktorých je 6 000 000 zavraždených Židov počas holokaustu rozprávka, no keď príde na lámanie chleba, tak oni nevedia, lebo nie sú historici. Tí, pre ktorých sú Zem a vek, Slobodný vysielač či Infovojna mienkotvorné médiá a vatová palička zariadenie na čipovanie. Ktorí liečia neexistujúcu pandémiu, ktorou sa nakazili, vodkou a Bromhexinom. Tí, ktorí by demokraciu povalili pri prvej možnej príležitosti a vysporiadali by sa so všetkými „parazitmi“ a vyznávačmi iných náboženstiev či hodnôt v mene hesla „Za Boha a za národ!“

Toto sú tí hrdinovia boja za slobodu a demokraciu dnešných čias?

Alebo sa núka ďalší demokrat, ctihodný občan a sudca, ktorý v súdnictve narobil poriadky takých rozmerov, že ich len ťažko niekto dokáže u-pra-tať. Známy narkobaróna Bakiho Sadikiho a priateľ Vladimíra Mečiara, demokrata neopísateľných rozmerov, pri ktorom niekto s iným názorom nanajvýš zhorel v aute alebo sa sám zbil kdesi za rakúskymi hranicami. Minister spravodlivosti v pravom slova zmysle a v neposlednom rade prezident Slovenskej republiky, totižto večný víťaz volieb, od ktorého viac percent v parlamentných voľbách dokázalo získať azda len plnotučné mlieko.

Toto je ten bojovník za ľudské práva a slobody hodný nasledovania?

Ďalším esom, ktoré sa údajne napokon protestu nezúčastní je náš bývalý kapitán a milovník výložiek. Stand-upový komik na počkanie, ktorého najvýznamnejší čin v prospech republiky je 30-metrový stožiar. Čelný predstaviteľ antikorupčnej SNS a tichý odchovanec Jána Slotu.

On je tým pravým zosobnením slobody a demokracie?

Alebo tu máme taktiež slušných verných fanúšikov futbalových klubov, ktorí neraz v zápale fandenia omylom vytrhnú nejaké to sedadlo, ktoré potom, čuduj sa svete, letí smerom k niekomu, s kým možno až takí kamaráti nie sú. Prípadne si takto lietajú svetlice, delobuchy, fľašky či rôzne iné predmety. Mimo štadión, vďaka nim či ďalším výtržníkom, občas aj nejaké tie dlažobné kocky, ktoré sa zvyknú vytrhnúť z chodníkov a ciest. A medzi týmito slušnými ľuďmi sa nachádzajú aj tak milujúci a uvedomelí rodičia, že medzi prvé veci, ktoré svoje deti učia, patrí nenávisť, vulgarizmy či fyzické násilie.

Títo sa nám javia ako praví vyznávači slobody a demokracie?

Naozaj tomuto budeme veriť? Že toto sú tí ľudia, ktorým ide o skutočné hodnoty slobody a demokracie? Naozaj sa tomu chceme len prizerať bez vyjadrenia jasného stanoviska? Alebo sa toho dokonca zúčastňovať, alebo sa k tomu hlásiť? Nebláznime…

Naviac v čase, kedy máme zákaz zhromažďovania nad 6 ľudí, a tak je celý tento protest, akokoľvek by bol slušný, zásadným porušením zákona. A teda aj popretím hodnôt, za ktoré sa ide „bojovať“. Lebo v demokratickej krajine tvorí a schvaľuje zákony demokraticky zvolený parlament a vytvorená vláda. A či som túto vládu volil, alebo nie a či sa mi to páči viac, alebo menej, tieto zákony musia platiť pre všetkých rovnako. Pokiaľ teda nie sú reálnym ohrozením slobody a demokracie, čo nie je tento prípad. Áno, ak sú otvorené kostoly, divadlá a kiná, mohlo by sa uvažovať aj o vyššom počte možných zhromaždených ľudí. Alebo naopak, nepovoliť ani v jednom. Pravidlá sa mi páčiť nemusia, ale dodržiavať ich musím. Naviac, tak či onak, určite by to neviedlo k povoleniu akýchkoľvek zhromaždení pre stovky či tisícky ľudí s nekontrolovateľným priebehom.

Tým určite nechcem povedať, že nemáme právo demokraticky vyjadriť svoj nesúhlas s touto vládou. Sám mám mnoho výhrad. Ale sú mnohé iné legitímne nástroje, ktoré aj súčasná situácia umožňuje. Sú tu petície, otvorené listy, sociálne siete, mailová komunikácia, pracovné stretnutia… Alebo aj symbolické prejavy ako napr. zapálená sviečka v okne. Tá v podaní usmievavého traktoristu s jamkami na lícach a jeho verných, všetko bývalých vysokopostavených členov Smeru a blízkych spolupracovníkov istého R. F. dlhé roky, síce tiež vôbec neznie úprimne a kriví odkaz 17. novembra, ale ak už to musí byť, stále lepšie ako protest – zhromaždenie.

Buďme, prosím, rozumní. Nenechajme sa oklamať a stiahnuť vytĺkačmi politického kapitálu, agresormi a provokatérmi, nenechajme si vziať odkaz pokojného a tak silného 17. novembra 1989, nevystavujme sa riziku nakazenia alebo nakazenia iných nami (nemusíme vedieť, že sme infekční), nevystavujme seba a druhých riziku ujmy na majetku, zdraví či živote, ak sa zhromaždenie zvrhne, čo vôbec nie je nepravdepodobné.

Vážim si ľudsky každého človeka a každému prajem len to najlepšie. Áno, aj tým, ktorých som vyššie spomínal. A plne rozumiem alebo sa snažím rozumieť všetkým tým, ktorí sú súčasnou situáciou deprimovaní a finančne zruinovaní a možno sa aj právom hnevajú. Ktorí nemajú dostatočnú pomoc od štátu, aby mohli slušne alebo vôbec fungovať. Táto situácia je však spôsobená pandémiou, nie vládou. Hoci vláda by mohla určite robiť a najmä komunikovať veci aj lepšie, zdá sa, že Slovensko patrí medzi tie úspešnejšie príbehy boja s pandémiou a jej dopadmi. A keby aj akú krivdu vláda, premiér alebo nejaký minister spôsobili, ostaňme ľuďmi, zachovajme chladnú hlavu a rozvahu.

Súčasná politická a spoločenská situácia je veľmi turbulentná a vypätá, náš parlament je plný populistov, korupčníkov, fašistov, podvodníkov a klamárov, morálne zdecimovaných osôb, ale zároveň je tam veľa slušných a šikovných ľudí. Hoci, žiaľ, hlas rozumu, zdá sa, až tak často odtiaľ nekričí. Nenechajme sa tým ale znechutiť, nenechajme sa do tohto nezmyselného boja vtiahnuť, držme si nadhľad pri sociálnych sieťach, držme si odstup od konšpiračných teórií. Nenechajme si zobrať ľudskosť a spolupatričnosť. Nenechajme si vziať ani pokriviť obraz o slobode a demokracii.

Lebo odkaz 17. novembra 1989 je iný, ako by ho dnes chceli niektorí prezentovať. Je o slobode a demokracii, je o ľudskosti a vzájomnom rešpekte, je o pravde, láske a nádeji. Pretože „pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.“ Ako povedal Václav Havel. A pretože ako spieva Ivan Hoffman: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.“

Lepšie časy, verím, prídu, možno aj lepšia vláda, resp. politická reprezentácia. Ktorá je, mimochodom, odrazom našej voľby a, skôr žiaľ, do istej miery aj zrkadlom spoločnosti. Ale nech to je a bude akokoľvek, dobre či zle, ľudskosť a spolupatričnosť nám nikto vziať nemôže, okrem nás samých… Zmena spoločnosti začína u každého z nás, v našich osobných každodenných malých rozhodnutiach. Najefektívnejšie dokážem meniť seba, to závisí len odo mňa. A tak môžem meniť aj svoje okolie a spoločnosť.

A tak môže žiť pravý odkaz novembra ´89 ešte veľmi dlho.

Teraz najčítanejšie