Denník N

Nie je to o štrnganí kľúčmi. Ani nikdy nebolo.

Je to štát, ktorý jeho elity nechceli ,  vznikol  napriek nim, českým vykopnutím z federácie. Nepestovali v ňom patriotizmus, nemal kto obhajovať republikánske cnosti a spravodlivosť, tá akoby nechýbala

 

 

Kde kto u nás cíti  sklamanie z rozdelenej spoločnosti a  zhoršujúcej sa politickej kultúry. Ale priatelia,  November je aj o šanci viesť spor. Nik už nezabezpečuje „jednotu ľudu“ ani to, aby sa súdruhovia občania chovali slušnúčko.  A že tu máme fašistov,  tupohlavých futbalistov, bývalých komunistov… ? Majú  aj inde.  Nenariekajme, lepšie je postaviť sa proti nim. A čo s tým, že konfrontačné a destabilizačné pokusy vyvolávajú – ako svoju poslednú šancu –  politické postavy a postavičky, čo sa obávajú basy? Jasné,  prehrali voľby a masy ich nominantov na všetkých pozíciách sa boja zmeny, niektorí aj spravodlivosti, ktorej kolesá sa pohli. Od  ich agresívnej opozičnej politiky  ale nepomôžu  jalové výzvy na jednotu, na dobro a slušnosť. Slušnosť nestačí…

Výročie 17. novembra  oživuje pekné spomienky. Ale, ako každoročne, aj   infantilné predstavy o tom, že v Novembri bolo vyhraté štrnganím, radosťou na uliciach, tým, že sme sa (konečne) odvážili … ? Každý si pamätá niečo svoje.   Ale takou romantickou  reflexiou  revolúcie sa iba  vyhýbame jej  kritickému zhodnoteniu. Historici zatiaľ mlčia, napokon archívy  boli dlho ukryté a ani teraz nie sú preskúmané. Pravda akoby ani nikomu nechýbala.  Lenže  bez poznania minulosti nevieme správne skladať  puzle  dneška. A v hlavách sa to niektorým ľahko zmotá … ako práve vidíme. Slovensko je zraniteľné všetkými možnými sprisahaneckými poverami, aj to je dôsledok absurdného zlyhania reflexívnej inteligencie. Z okolitých štátov sme jediným, ktorý nemá spracované dejiny zmeny z r. 1989.  Myslíte, že to je jedno? Lenže tretina učiteľov hľadá potom pravdu v Zem a veku (atď.).

Z príležitosti novembra sa prihovorila  pani  prezidentka :  spomenula si na plagáty vo výkladoch a na usmiate tváre ľudí. Píše, že sme sa stali „svedkami aj aktérmi veľkej dejinnej udalosti – pádu totalitného režimu“. Presne trafila  ten trpný rod,  pre ktorý nevidíme skutočne veľkú dejinnú udalosť . Tou nebol  „pád“ čohosi (nastal by aj bez Slovenska), ale aktivity verejnosti, ktorých rezumé bol  zrod  politického národa. A  začiatok budovania štátu.  Preto už nestačí byť iba rozjareným pamätníkom a „svedkom pádu…“. V dôsledku toho, že v Novembri sa na Slovensku zrodil nie iba občan , ale aj politické spoločenstvo (a neskôr štát) prežili sme z okolitých krajín najhlbšiu zmenu.  Nestačí byť raz ročne  rozcítený, v Novembri by sme mali rozmýšľať o svojom štáte, napr. že  čo v ňom zlyháva.

Ropzmýšľať treba napr. o kríze straníckeho systému (a tým, aj politického), ktorý bol u nás napadnutý pandémiou zlodejstva a podvodníctva všetkého druhu. Hovorievame, že mafia ukradla štát. Ale čo pritom robil politický systém?  A naozaj sa všetko začalo až za Fica? Kedy  zanalyzujú svoje zlyhania a obvinia svojich mafiánov demokrati?

Akútnym problémom je aj druhá strana tej istej mince – informačné kanály, tvorcovia mienky  a médiá. Čo sa u nás stalo so žurnalistikou? Kde prišla o dôveru? Rezignujeme na verejnú službu? Ako sme sa dostali do stavu, že časť verejnej mienky formujú oligarchovia,  a druhú nejakí trolovia?

Ešte jeden problém a ostatné si nechám na inokedy :  zbastardené vysoké školy. Vraj tam aj tamto sa vydávali nepravé diplomy, ale školy, či ľudia, čo to  páchali, nenesú zodpovednosť.   Kde to začalo? A kam sa zosunuli  naši intelektuáli? Ako to, že tak stratili dôveru a ľudia radšej uveria poverám a hocakým idiotom? Ako to, že o tom úpadku nie sú schopní hovoriť?

……………………

V debate, prečo to na Slovensku ide s tou republikou ako v lete na saniach sa už minulo veľa papiera aj nervov, ale to neznačí, že stačilo. Naopak, debaty o našom budovaní štátu je málo a hlavne – vedie sa odťažito. Priveľa emócií na ochranu tých našich (a špinenie tých druhých), primálo odvahy ku pravde a otvorenosti.

Žijeme v štáte, v ktorom ešte stále prevláda vplyv normalizačných elít, vychýrených kedysi praktickým uplatňovaním pojmu „predposratosť“. Kto z nich  by bol  po Novembri mohol  uvažovať o potrestaní zločincov totality? Možno hŕstka politických väzňov, ale inak…? Je to štát, kde po páde našej Biafry ducha nik nevymietol augiášov chliev. Jeho elity nechceli nič vymetať, nechceli ani štát, ten  vznikol  napriek nim, českým vykopnutím z federácie. Elity tak nepoznali a tým ani nešírili  patriotizmus, ani neobhajovali republikánske cnosti.  A hodnota pravdy, či spravodlivosti? Tá nikomu nechýbala, a to  ani po tzv. reparáte Novembra, ktorým boli  voľby r.1998. Časť víťazov mad Mečiarom sa aj vtedy potajme dohodla s porazenými, podobne, ako po revolúcii. Nebolo im hanba, heslom bolo  zbohatni – a buď pre ľudí „menšie zlo“. Opäť sa kradlo, a popri tom , takto okolo 17.novembra, aj vzletne rečnilo.

Toto druhé zlyhanie demokratov bolo fatálnym a jeho dôsledky nesieme podnes. V diaľke sa už vtedy ohlasovala éra  hnevu  hlúpych a dezorientovaných, v ktorej žijeme dnes.

Pre toto všetko je dnes spoločnosť,  aj každý z nás osobne ,  pred skúškou, v ktorej nám chýbajú smerovníky.   Iste sledujete, ako to odporcovia demokracie  znužívajú, najmä cez zmätky pandémie  COVID-19. A  nie len  u nás . Nie je to  zdanie, oni to myslia naozaj. Postavme sa preto za November nie  ako za romantickú spomienku na štrnganie, ale za November ako jasný politický program.

A keď som spomenul pandémiu, tak radím, aby sme vydržali, že  nám rozkývala  každodenné fungovanie. To nie je to najhoršie, čo sa mohlo stať. To, že  nežijeme  bežný život, rozbíja pravidlá a spoločenské vzťahy. Jednému vadí, že sú školy zavreté, druhému, že sú otvorené, vadí testovanie aj netestovanie…zavretie hraníc aj ich otvorenie. Z logiky situácie je nespokojných veľa ľudí. Ale napriek tej všeobecnej otrávenosti a nahnevanosti nezabudnime, o čo ide  zlodejom a mafiánom, ktorí panikária pre strach zo spravodlivosti. Nikdy na Slovensku nepadali také vplyvné postavy moci –  táto doba je našou veľkou šancou. Povzbudivé su aj iné skúsenosti z  pandémie – napr. že sme preukázali schopnosť vzájomnej  solidarity. Alebo že sa ukázalo, že náš štát nie je až taký neschopný : armáda, polícia, zdravotníci, samospráva… mohli by sme si dopriať aj trochu uspokojenia. Svet Slovensku tlieska za boj s pandémiou. My si tlieskať nemusíme … ale zoberme to už s tou republikou vážne.

Teraz najčítanejšie