Konec Umělé klovatiny.
Ak nemáte s týmto výrobkom žiadne výrazné asociácie, buďte len radi. Mne sa v týchto novembrových dňoch viackrát vybavil, ako nepríjemná detská spomienka na komunizmus. Prežil som v tom režime svojich prvých 14 rokov, čo je presne o 14 viac ako by som si želal. Za jediný benefit toho obdobia považujem to, že si teraz oveľa viac vážim život. A čo s tým teda má umělá klovatina?
Oficiálne sa jednalo o lepidlo na papier. Bolo snáď v každej domácnosti, v každej kancelárii, lebo vtedajší „trh“ veľa alternatív neponúkal. Lenže umělá klovatina nezlepila nikdy nič. V tej fľaštičke bola tekutina, konzistenciou i farbou podobná medu, ale aj ten med by lepil lepšie!
Raz som už z číreho zúfalstva urobil experiment – skúsil som zlepiť dve čisté kancelárske A4ky. Najprv som jeden list položil na stôl, starostlivo ho ponatieral týmto „lepidlom“, pritlačil naň druhý papier, a nechal niekoľko hodín schnúť. Priam ideálne podmienky. Keď som potom tieto papiere vzal do ruky, „lepidlo“ okamžite popraskalo, vysypalo sa, a papiere sa oddelili.
„NAČO TOTO NIEKTO VYRÁBA?!?“ pýtal som sa.
Socialistické centrálne plánovanie celý trh zaplavilo takýmto nezmyslom. Neefektívnym, frustrujúcim a depresívnym, ako celý ten režim.
Pri každej spomienke na komunizmus ma zaleje obrovská úľava a vďačnosť za slobodu, v ktorej žijeme (dokonca aj počas pandémie).
Včera ma na okamih naštvalo, keď som musel čakať niekoľko sekúnd (!!!), kým sa mi v mobile načíta ďalšia pesnička. Hneď som si však spomenul na časy, kedy dostať sa k dobrej hudbe bol priam zázrak. Dnes už asi nezažijem tú obrovskú eufóriu, keď som ako teenager prvýkrát počul Davovú Psychózu alebo Iron Maiden, obe na kazetách od spolužiaka. Zmenil sa režim, ale aj hudobný priemysel (nosiče), a aj môj vek :-).
Na dobré sa ľahko zvyká, aj preto by som si rád aspoň takto pripomenul 31. výročie Novembra. Počúvať, čítať a tvoriť čo chceme, nám už dnes pripadá ako samozrejmosť, kedysi za to hrozilo väzenie, či „len“ vylúčenie zo štúdia a/alebo zničená kariéra. Tá doba je už našťastie preč, a s ňou aj umělá klovatina – minimálne jej komunistická verzia. Veľmi sa z toho teším. A ďakujem.
Text bol publikovaný aj ako výstup projektu financovaného programom Erasmus+.
