Nemecká jeseň – reportáže napísané so zápalom a bez hnevu

Do vojnou zničeného Nemecka sa vydal iba ako 24 ročný. Vyslal ho tam švédsky denník Expressen, pre ktorý mal písať sériu reportáží zo spojeneckých okupačných zón. Pôvodne sa predpokladalo, že denník uverejní šesť až desať takýchto textov. Publikovaných ich bolo nakoniec dvanásť a v knižnom vydaní pod názvom Nemecká jeseň sa ich počet zvýšil na štrnásť.

Každá reportážna esej sa venuje inému povojnovému nemeckému fenoménu, pričom v niektorých sa motívy prekrývajú ako prierezové témy. Poetickým štýlom popisuje útrapy obyvateľov jednotlivých nemeckých miest, v jeho obrazoch sú tieto mestá ruinami a väčšina ľudí žije pod povrchom, v chladných a zatuchnutých pivniciach bývalých budov.

V iných reportážach sleduje politickú situáciu povojnového Nemecka, poukazuje na absurdnosť niektorých denacifikačných súdov, na ktorých sa na jednej strane pranieruje konanie tých najmenších rýb bývalého nacistického mora, no na druhej strane sa iní dokážu z viny vykúpiť niekoľkými potvrdeniami od podplatených svedkov. Mnohé veľké ryby dokonca bez hanby preplávali do nových politických strán.

Jeho reportáže sa odohrávajú v kulisách ruín, trosiek a mŕtvych budov, no sú osídlené živými ľuďmi, obyvateľmi s rôznymi osudmi, ktorých však spájajú skoro navlas rovnaké problémy. Hladujúce obyvateľstvo v ruinách, ľudia v preplnených vlakoch, ktorých najväčšie túžby sa zhmotňujú do vreciek zemiakov. Stig Dagerman nerobí rozdiely. Utrpenie reflektuje bez ohľadu na spoločenský a ekonomický status respondentov.

Popisuje útrapy utečencov, presídlencov, preživších z koncentračných táborov, a nie sú mu ľahostajní ani tí, ktorí by podľa víťazov mali trpieť zaslúžene. Do tejto skupiny patria bývalí nacisti, ktorých vníma ako obete cielenej nacistickej indoktrinácie v období ich detstva a dospievania.

Aj v tom tkvie brilantnosť jeho textov. Situácie posudzuje bez hnevu a zaujatosti, hoci nepopiera, že na začiatku svojej služobnej cesty tiež nazeral na Nemcov s istou dávkou vlastných predsudkov. Pod jeho obrat a vytriezvenie sa však podpísal priamy kontakt s útrapami konkrétnych ľudí a ocitnutie sa v podmienkach, ktoré zbavujú živé bytosti ľudskej dôstojnosti.

V úvode tiež priznáva, že ho znepokojovalo, že mnohí Nemci sa ako vinníci necítili. Akoby sa nechceli poučiť z toho pivničného vlhka, tuberkulózy, z nedostatku šatstva, jedla a tepla. No potom pochopil, že v ich biednej situácii to ani nie je veľmi možné. Hlad býva totižto mimoriadne zlým učiteľom.

 „Najprv žrádlo, potom morálka.“

Autor od začiatku teda mení prístup a odmieta koncept kolektívnej viny, pretože ani kolektívny trest nie je podľa neho tým najlepším prejavom spravodlivosti.

„Novinár, ktorý vycúval z jesennej pivnice, mal byť skrátka pokornejší, tvárou v tvár utrpeniu, akokoľvek zaslúženému, mal prejaviť pokoru, pretože zaslúžené utrpenie sa znáša rovnako ťažko ako nezaslúžené, rovnako silno ním trpí žalúdok, hruď a nohy, a na tieto tri nanajvýš konkrétne bolesti by sa napriek drsnému výronu horkosti, aký vyšľahol z dažďa povojnovej nemeckej jesene, nemalo zabúdať“.

Nesúdi preto ani mladé predajné Nemky, detských zlodejov, bývalých členov Hitlerjugend bez budúcnosti, a ani priekupníkov a pašerákov, pretože v Nemecku roku 1946 je bežné riskovať život aj pre jeden zemiak. Jeho cieľom bolo prosto napísať sériu reportáží tak, aby boli objektívne a aby nevnímal a neprezentoval porazené Nemecko iba ako bývalú ríšu vinníkov.

Hoci sa k nám jeho kniha dostáva až po dlhých sedemdesiatich troch rokoch, myslím si, že sa mu jeho zámer podarilo naplniť. Dagermanove texty svojím spôsobom nestratili ani dnes na aktuálnosti, pretože aj mnohí naši súčasní rodáci zápasia s frustráciami, spôsobenými našou minulosťou.

Stig Dagerman: Nemecká jeseň, N Press, Edícia Denníka N, 2020, Preklad: Miroslav Zumrík