Môj život s Klimom

Tento článok píšem na barovej stoličke.

Všetci sme sa stretli s barovými stoličkami, prinajmenšom vo filmoch, sedia na nich hrdinovia, často do hlbokej noci, a to je veľmi štýlové. Kto sa však nad barovou stoličkou zamyslel ako nad reálnym kusom nábytku, možno pojal isté podozrenie, že doma by ho to dlho nebavilo.

Dva týždne, stále neviem.

Je pravda, že niekedy radšej zostanem stáť.

Bar a vysoké stoličky nie sú v tomto byte preto, že je to štýlové, ale preto, že normálne by sa sem asi už nevošli.

Presťahovala som sa aj so svojou rastlinkou, ktorá stále pozostáva z jediného lístka. Napadlo mi, či sa v menšom byte cíti väčšia.

Možno teraz už vôbec nevyrastie, bude mať pocit, že niet kam.

To je ale prehnané.

Zo svojho miesta dočiahnem na veľa vecí, môžem si urobiť čaj, navariť obed, umyť riady, hodiť vtákom do búdky, keby bolo otvorené okno, alebo môžem preliezť na gauč, ktorý je, neprekvapivo, skladací.

Včera som ležala na tomto gauči, rozloženom, do hlbokej noci, čítala som Klima Samgina a nečakane zaplakala. Klim pobýva v nejakom okresnom meste a práve sa lúči so svojou milenkou Duňašou. Možno sa skôr ona lúči s ním, Klim je dosť rezervovaný človek. A ženy má radšej, keď mlčia.

Ryšavá malá Duňaša je vedľajšia postava v knihe a tak akosi aj vo vlastnom živote. Pekne spieva a mnohí ju obdivujú, ale je to sláva regionálna a trochu upachtená. Zrejme jej to neprekáža, nemá ambície, je to žena prostá a priamočiara, má rada svet a chutné veci.

Duňaša príde za ním do hotelovej izby trochu rozrušená, horúčkovito všeličo vykladá, podupká si, aj si poplače. Klim má pocit, že mu chce povedať vlastne čosi iné, než čo hovorí, a len pomaly k tomu smeruje. Klim čaká v istom napätí, výlevov sa bojí, ale Duňaša v skutočnosti povie niečo pekné, až omračujúce:

A ty máš všetkých tajne rád…

Je to dlhší príhovor, na tom nezáleží, iba ten začiatok sa mi páči. Potom sa pomilujú, to je vystrihnuté, len zrazu Duňaša napoly zamdletá v perinách a Klim v kresle pofajčieva – rád by jej tiež  povedal niečo veľké, ale nič mu nezíde na um. Čas beží, napokon sa jej tichučko spýta, či sa už nepoberie do svojej izby. Duňaša zo sna spokojne odpovedá, že je doma.

Hej, ty si všade doma, v každej posteli, uškrnie sa Klim, ale to ho neuspokojí. Ľahne si na veľmi krátky, úzky diván a rozľútostní sa nad sebou – ona je všade doma, a ja som všade cudzí.

Pred polnocou sa Duňaša zobudí a vykradne sa z izby. Klim si ľahne a okamžite zaspí.

Duňaša sa vráti ráno, aby sa rozlúčila pred cestou, vlastne ani neviem, kam má namierené, možno nejaký ďalší koncert v inom meste. V každom prípade opäť Klima zaskočí, zrazu mu zloží okuliare a ticho povie čosi o ľútosti, pýta sa, či je osamelý – a veľmi? Sama sa nevie vyjadriť, ale hovorí nástojčivo a s veľkým citom, a Klim je hlboko v rozpakoch.

Žalko mňe tebja, odinokij ty, da? Óčeň odinokij?

Asi tak.

Tu som teda zaplakala, a pritom mi napadlo, či to vlastne nebolo prvýkrát za celých tých tisícpäťsto strán, ale hneď som si aj spomenula, že nebolo – veľmi ma dojalo, keď sa kedysi dávno, mnoho strán a rokov dozadu, vrátila Varvara domov po potrate a Klimovi došlo, čo sa stalo.

Zhodou okolností, keď sa za Duňašou zavrú dvere, Klim pristúpi k oknu, oprie sa čelom o sklo a rozmýšľa, kedy to ešte bol taký rozrušený, a spomenie si práve na túto scénu s Varvarou.

Zjavne som sa s Klimom zžila.

Nebolo to ťažké, je to veľmi sčítaný emocionálny mrzák, ktorý nevie, čo vlastne chce.

Pod celou motanicou tvojich úvah žije utajený strach pred životom, detský strach z tmy, ktorú nemôžeš, nemáš síl osvietiť. Ba ani tvoje myšlienky nie sú tvoje.

Vtákom sypem slnečnicové semienka, získavam si priazeň živých bytostí materiálnymi výhodami. Byt je orientovaný do stromov, do hustého zmiešaného porastu, vtákov je tu veľa, sú malé a prelietavé, a kedykoľvek nejaký pristane na balkóne, napadne mi: A ja v klietke.

To nie sú okolnosti, ale životný pocit.

Možno teda všetci potrebujeme svoju Duňašu, ktorá bude vedieť, že nie sme zlí, iba nešťastní, a ktorá nikdy nezauvažuje, že je to naivná myšlienka.

Predovšetkým by som chcela povedať, že Klimovi nerozumieme, tak ako nerozumieme Oblomovovi. Oboch sme hodili do škatuľky napriek tomu, že text, v ktorom žijú, k takej jednoznačnej interpretácii nikoho neponúkal.

Oblomovčina sa dokonca dostala do slovníka – ako pasívny postoj k životu, nečinnosť a lenivosť.

V románe stojí oproti Oblomovovi jeho kamarát Štolc, stelesnenie činorodosti a záujmu o svet, ktorý odoberá všetky noviny, cestuje a šľachtí seba aj ostatných, prácou aj inteligentnou zábavou. Gončarov nikde netvrdí, že tento premotivovaný mladík je podľa neho ideál, kým Oblomovova životná filozofia (a to naozaj je filozofia, on si to dobre premyslel) je odsúdeniahodná.

Gorkij možno v Klimovi Samginovi chcel zobraziť jalového intelektuála, to možno bol autorský zámer. Neviem. Ale na to, aby sme ho vybavili takým spojením, je to príliš komplexná postava. A skôr si myslím, že Gorkij to dobre vedel.

Klim žije v nepokojných časoch, na jednej strane cár a monarchisti, na druhej revolucionári, a aj tieto strany sa ďalej štiepia podľa individuálnych predstáv, niekto by rád ústavu, niekomu stačí, aby sa nekopalo do tradičnej cirkvi, a tak ďalej. V krajine to pomaly vrie, revolúcia sa (veľmi dlho) zdá na spadnutie, a Klim je neustále konfrontovaný s tou istou otázkou: na čej strane si?

Ak nie si s nami, si proti nám.

A hádam nie si spiatočník?

To je ustavičná nutnosť vymedzovať sa, brániť svoj názor, alebo svoje právo názor nemať – ale to sa za daných okolností vníma takmer ako zločin.

Všetko je politické, kričí doba. Nie, je ešte čosi za tým všetkým, čosi podstatnejšie, myslí si Klim. Ale nevie sa k tomu dopátrať.

Človek sa sám sebe priblíži iba v úplnom tichu.

Ešte vtáčí spev je povolený.

Barová stolička, to znamená medzi nebom a zemou, aj keď k zemi rozhodne bližšie. To znamená bidielko. V útlej hrudi vtáčie srdce, malý strach. Našuchorím sa a prikrčím, hlava medzi plecia, a na chvíľu zavriem oči, spodné viečka sa zatiahnu.

Dnes som asi nič viac nechcela, nie viac než toto. V skutočnosti asi musíme robiť skratky, nemáme čas, teba rýchlo ukázať prstom, ale na knihách by sme si mohli nacvičiť chápanie. Nesúdiť Klima, ani nikoho – chápať. Ako chápe Duňaša. Toto je dobrý román na taký tréning – Klim nie je placka, je zobrazený v celej ľudskej protirečivosti.

Idem si dačo zobnúť, ha ha.

Dám sem dlhšiu citáciu z prvej časti, to je bezprostredne po tom, ako sa pokúsi o samovraždu Makarov (ktorého milujem, Makarova by som si v pohode vzala):

Tu matka povedala Klimovi:
„Lýdia je huncút. Cítim v nej čosi dravého. Z takých žien, chladných, bývajú dobrodružky. Maj sa pred ňou na pozore.“
Klim vedel dávno, že matka Lýdiu nerada, ale tak jednoznačne sa o nej vyjadrila prvý raz.
„To sa rozumie, chápem tvoje priateľské city, ale bolo by rozumnejšie dopraviť ho do nemocnice. Škandál pri našom spoločenskom postavení… veď rozumieš… Ó bože môj!“
Hore Varavka dupal ako slon a bolo počuť jeho dutý krik:
„Zakazujem. Blbóóósť!“
Potom po vnútornom schodišti zbehla Lýdia, Klim videl oblokom, že vtrielila do záhrady. Trpezlivo vypočujúc ešte niekoľko matkiných poznámok, pobral sa tiež do záhrady; bol si istý, že tam nájde Lýdiu urazenú, v slzách, a bude ju musieť utešiť.
Ale ona sedela na lavici pri besiedke s krížom prehodenými nohami a privítala Klima otázkou:
„Ty sa z lásky nezastrelíš, čo?“