Denník N

Dedičstvo evolúcie: chybíme v myslení a vôbec o tom nevieme

Demagóg.SK často dostáva otázku, prečo označuje tvrdenia politikov ako „nepravdy“ a nie ako „klamstvá“. Odpoveď: lebo ľudská myseľ je nedokonalá, pravdu často skresľuje bez toho, aby o tom vedela. A ak má diskutujúci predsa len zlý úmysel, málokedy sa dá dokázať.

Že „mýliť sa je ľudské” dokazuje aj veda. Už v roku 1972 výskumy ukazovali, že máme sklony k systematickým chybám v myslení. A často stačí málo, aby sme naleteli manipulácii.

Napríklad, psychológovia Rolf Reber a Norbert Schwarz zistili, že ak je nejaké vyhlásenie napísané modrými slovami na bielom podklade, verí mu viac ľudí, ako keď je napísané žltými slovami na bielom podklade.

Farby ako také, samozrejme, nemajú nič spoločné s pravdou či nepravdou. Modrá na bielom je však ľahšie čitateľná. A ľahkosť spracovania informácie v nás vyvoláva pocit niečoho známeho – a správneho.

Skratky k „pravde“

Psychológ Daniel Kahneman zasa vo svojej slávnej knihe „Myslenie rýchle a pomalé“ ukázal, že často robíme prirýchle závery. Namiesto toho, aby sme sa zastavili a zhodnotili situáciu, urobíme myšlienkovú skratku a siahneme k čo najpohodlnejšiemu vysvetleniu, ktoré je však mnohokrát chybné.

Predstavte si napríklad osobu s menom Peter. Nosí okuliare, rád číta ruskú klasiku a počúva Mozarta. Je podľa vás pravdepodobnejšie, že Peter je vodičom dodávky alebo profesorom literatúry na univerzite?

Ak ste ako väčšina ľudí, tipnete si, že Peter učí na univerzite. Zvedie vás stereotyp knihomoľa, ktorý si pokazil oči lúskaním ruských románov – hoci netušíte, či táto predstava zodpovedá realite.

Čo však s istotou viete – no zrejme vám to hneď nenapadne – je, že profesorov literatúry je v našej krajine len zopár, kým vodičov dodávok sú tisíce. Je teda pravdepodobnejšie, že – ľubovoľný – Peter sa živí šoférovaním a nie prednáškami.

Tento známy príklad sociálneho psychológa Roya Baumeistera ukazuje, že stereotyp nám príde na rozum skôr, než analýza. A čo je najznepokojivejšie: deje sa nám to bez toho, aby sme si to uvedomovali. Dokonca, niekedy nás náš mozog presviedča o pravdivosti holých nezmyslov.

Spomienka na stretnutie, ktoré sa neudialo

Je dokázané, že si vieme pamätať udalosti, ktoré sa nikdy nestali. Kolektív vedcov okolo Stevena Frendu v roku 2013 „nachytal“ respondentov na fotografiu amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý si na nej podával ruku s jeho iránskym náprotivkom Mahmúdom Ahmadínežádom. Ľudia si na túto historickú udalosť živo spomínali – hoci sa nikdy nestala.

V inom výskume boli respondenti schopní detailne opísať ich let teplovzdušným balónom, hoci nikdy v žiadnom neleteli.

Robenie chýb v nazeraní na svet, vyhodnocovaní či reprodukovaní poznatkov máme teda „zabudované v programe“ – a to aj za inak ideálnych okolností. Tie však nezažívame vždy: často bývame vyčerpaní, rozrušení, smutní alebo proste máme zlý deň.

To všetko vedie k tomu, že zle odvnímame a zanalyzujeme informácie, prípadne si ich nesprávne zapamätáme alebo chybne vyvoláme. Takto skreslené ich šírime ďalej bez toho, aby sme o tom vedeli.

Dr. House: každý klame. Demagóg.SK: ale väčšinou to nevieme dokázať

Klamanie, naopak, znamená, že o šírení nepravdy vieme – no hovoríme ju aj tak. To sa však dokazuje ťažko, veľakrát sa to ani nedá. Nevidíme totiž druhým do hláv, a teda nepoznáme ich úmysly.

Monika Jankovská musela vedieť, že nehovorí pravdu, keď tvrdila, že nenavštívila advokáta Radomíra Bžána v jeho chorvátskej vile – pretože v skutočnosti u neho bola. Z klamstva ju usvedčil Bžán aj Threema.

Keď sa však politik odvoláva v relácii na štatistiky, čísla a udalosti, nemusí vedieť, že sú nepresné či rovno nesprávne. A my mu v drvivej väčšine prípadov nemáme ako dokázať opak. Preto Demagóg.SK hovorí o „nepravdách“.

Kladieme tak dôraz na korektnosť samotnej informácie – nie na motivácie ich šíriteľa. Jedna z hlavných výhod: keď ľuďom nepripisujeme zlé úmysly, stúpa šanca, že si nevedomú chybu priznajú a najbližšie ju neurobia.

Veronika Prachárova, Pavol Lacko

Teraz najčítanejšie