Denník N

Filipika proti duopolu štátu a trhu

Je výzvou dnešnej doby zbaviť sa bremena jednostrannej mentálnej pripútanosti k štátu na jednej strane a trhu na strane druhej. Kríza súčasného spravovania verejného sektora si vyžaduje nielen nutnosť využívať moderné nástroje riadenia, ale hlavne inú kvalitu verejného spravovania, t.j.  koordinácie, rozhodovania, komunikácie a prístupov berúcich do úvahy komplexnosť vzťahov na strane zúčastnených aktérov, ich motivácie a preferencie a konkurenčné výhody dané sociálnym či kultúrnym kapitálom.

Nový priestor

Je tridsaťjeden rokov po páde režimu, ktorý sa usiloval totálne kontrolovať naše životy v mene vyššieho dobra. Pred tridsaťjeden rokmi sme sa slobodne nadýchli a len matne sme tušili kam všade sa molekuly slobody rozšíria a aké podoby nadobudnú.

Občianska spoločnosť netušila, že štát ju bude vnímať ako konkurenciu, či chybný alebo nadbytočný, prípadne zbytočný prvok vo vybalansovanom duopole štátu a trhu.  Priestor, ktorý si novozrodený občan vyštrngal na námestiach implóziou totalitného štátu sa rýchlo začal zapĺňať novými aktérmi, s nie vždy dobrými úmyslami. Bez obmedzení, funkčného systému spravodlivosti a vlády zákona, mali mnohí so nedobrými, zištnými či totálne pomýlenými úmyslami ideálne podmienky.

Napriek Mečiarom, Slotom, Harabinom či Ficom a mnohým objektívnym ťažkostiam, sa veľa podarilo. Žijeme dlhšie, dýchame lepší vzduch, sme o niečo vzdelanejší (aspoň formálne).

Hoci štatisticky patríme ku krajinám s najmenšou mierou príjmovej nerovnosti, mnohí posun vpred nepocítili, obvzlášť ak vážnejšie ochoreli, osameli, či zhodou okolností žili so svojimi rodinami v regiónoch s upadajúcou ekonomikou a infraštruktúrou. Zvýšili sa nerovnosti, nožnice medzi tými najbiednejšími a tými na špici sa zväčšili. Túžba ekonómov ale i bežných ľuí dobehnúť „Západ“ sa po materiálnej stránke nepodarila. Ani po tej nemateriálnej, či post-materiálnej.

Nechajme bokom debatu, či to bolo reálne. Ale zjavne sme mohli byť niekde inde. Aj kvôli tým, ktorí sa našu krajinu v rôznych obdobiach snažili zakonzervovať v minulosti, klientelizme, byrokracií, znásilniť jej právo, vydrancovať a ovládnuť vo svoj súkromný prospech, či ju úplne ovládnuť cez mocenské zložky. Vulgárni populisti, nacionalisti a sociálne či demokraticky tváriaci sa politici tkali svoje oligarchické siete a privatizovali si zvyšky verejných aktív a dojili toky renty plynúcej s ich incestného vzťahu so štátom.

Staronový štát

V Novembri 1989 sme videli, že centralizovaný, hierarchicky usporiadaný a dirigistický štát nie je ani dobrý hospodár, tobôž múdry vládca. Tiež sme vedeli, že štát nezanikne a bude tu s nami, popri občanoch, podnikateľoch, zamestnancoch, dôchodcoch ale aj združeniach, a ich dobrovoľníkoch, ľuďoch v sociálnej či humanitárnej odkázanosti, so zdravotným postihnutím, aktivistoch za ľudské práva či študentoch ďalej koexistovať, hoci v novej roli, dúfajúc, že to bude rola partnerská, otvorená, žičlivá.

Bohužiaľ, dedičstvo totalitného štátu v podobe snahy kontrolovať, riadiť, povoľovať a preháňať svojich občanov sa politickou zmenou k demokracií nezmenila. Verejná správa– štátna správa a miestna samospráva (česť výnimkám!) – chtiac-nechtiac nadviazali svojimi administratívnymi mechanizmami na tieto črty a tlačia toto bremeno pred sebou.

Jedným z prejavov tejto kontinuity je aj systémové ignorovanie neziskových organizácií v ekonomicko-sociálnej sfére, verejných politikách či reformných zámeroch ale aj v sfére poskytovania potrebných služieb, vytvárania a testovania sociálnych inovácií. Na druhej strane hypertrofné reakcie na prejavy občianskej spoločnosti v morálnej sfére, verejnej diskusií či v nastavovaní zrkadla zneužívaniu moci cez naratívy múdrosráčov či sorosových detí sú druhou stranou tej istej mince.

Radary verejných inštitúcií nevnímajú svojimi senzormi aktérov, ktorí sa vymykajú klišé o podnikateľoch a zárobkovej činnosti alebo nie sú verejnými inštitúciami.

Predstava, že by mohla existovať súkromná iniciatíva vo verejný prospech, ktorej by sa mala verejná sféra venovať, je niečo ako „suchá voda“ – neexistujúci nezmysel. Ako keby sa životný svet mnohých z tých, ktorí riadia našu spoločnosť zredukoval len na ekonomiku, moc a politickú komunikáciu.

Duopol štátu a trhu v pasci vlastnej výlučnosti

Je výzvou dnešnej doby zbaviť sa bremena jednostrannej mentálnej pripútanosti k štátu na jednej strane a trhu na strane druhej. Prečo?

Verejná správa nedokáže nápor, ktorý je na ňu kladený zvládať a trh je príliš egoistický na to, aby ťahal za ňu horúce gaštany z pahreby. Pandemická situácia na Slovensku je toho vhodným príkladom.

Ak by sme aj pripustili, že ochota štátu „pustiť perie“ v podobe pomoci rôznym skupinám ekonomických a sociálnych aktérov je cieľavedomo nízka, tak asi bude niečo zhnité v štáte dánskom ak v porovnaní s ostatnými krajinami z rozpočtových zdrojov ako jediný členský štát EÚ míňame na pandemickú pomoc firmám a občanom podľa MMF do 2,5% HDP čo nás kladie do jednej kategórie spolu s Ruskom, Tureckom, Albánskom a Severným Macedónskom.

Výčitky, ktorými nás už dlhší čas častuje Európska únia –  naše alter-ego – voči našej (ne) schopnosti surfovať na vlne digitálnej transformácie či zelenej ekonomiky, či postaviť sa čelom k vleklým a známym problémom v sociálnej kohézií, vertikálnej mobilite vo vzdelávaní či počtu odvrátiteľných úmrtí sú úplne oprávnené.

Zmenou prístupu by verejná správa mohla prekonať pascu slepej uličky, do ktorej sa svojim slepým a sebastredným „já, já, já, jenom já“ prístupom sama vmanévrovala.

Nie tretie oko (ani cesta), ale otvorenie očí

Je potrebné neustále pripomínať a zvyšovať povedomie o nevýlučnosti týchto sfér. Sféry verejnej a trhu.

Povedomie nielen o tom, že štát (i samospráva) je primus inter pares, prvý medzi rovnými a môže konať len tak, ako mu je povolené.

Povedomie o tom, že štát (verejná správa) slúži nám, politickému spoločenstvu, občianskej spoločnosti a má zodpovednosť za kvalitu vzťahov s ostatnými aktérmi.

A povedomie aj o tom, že štát má povinnosť usilovať sa o hľadanie správneho a dobrého z dlhodobého hľadiska. A nie o krátkozrakú macchiavelistickú politiku postavenú na znalosti technológie moci a moci komunikácie.

Trh, na rozdiel od občianskej spoločnosti, si svoj priestor voči štátu rýchlo vymedzil a vymedzuje svojou ekonomickou silou. Keďže sa zameriava len na ekonomické transakcie, životný svet ľudí, ich vyššie potreby túžiace po spolupatričnosti, solidarite, pomoci, spolupráci, spravodlivosti, nemôže a ani nevie naplniť, hoci aj v nich sa nachádza a prejavuje.

Využívanie princípov New Public Managementu – t.j. zadávanie zákaziek, subkontrahovanie služieb do súkromného sektora, riadenie na základe výsledkov či meranie dopadu a iné moderné metódy zo súkromného sektora aplikované vo verejnej sfére má obmedzené využitie, obzvlášť v oblastiach s nedokonalým trhom, dlhodobými deformáciami a mnohými externalitami. Kríza súčasného spravovania verejného sektora si vyžaduje nielen nutnosť využívať moderné nástroje riadenia, ale hlavne inú kvalitu verejného spravovania, t.j.  koordinácie, rozhodovania, komunikácie a prístupov berúcich do úvahy komplexnosť vzťahov na strane zúčastnených aktérov, ich motivácie a preferencie a konkurenčné výhody dané sociálnym či kultúrnym kapitálom.

Lenže ako, keď aj ten fajn nahodený národný plán obnovy a reforiem si ani slovkom nespomenie na to, že ako socio-ekonomickí aktéri v niektorých oblastiach sú aj neziskové organizácie?

Neviditeľná občianska spoločnosť

Na rozdiel od viditeľného trhu, „neviditeľná“ občianska spoločnosť, si tak svoje miesto pod slnkom musí vydobývať dodnes.

Aj dnes musí upozorňovať na svoju existenciu.

Aj dnes musí upozorňovať na svoj význam v situáciách, kedy štát prejavuje tendencie k zvrhávaniu sa do paškvilu štátu ako si pamätáme z čias únosu prezidentovho syna či nedávneho obdobia poznačeného martýrskou smrťou Jána a Martiny. Kedy prejavuje odkláňanie sa od princípov ústavnosti, vlády zákona a dôstojnosti ako si každodenne hrozivejšie uvedomujeme pri čítaní správ o Očistci, Búrke či o Božích Mlynoch.

Aj dnes nás občianska spoločnosť upozorňuje na tendenciu štátu sa naďalej zo zotrvačnosti rozpínať či na jeho pokusy pred jeho pokusmi umenšovať pre ňu priestor z akejsi falošnej žiarlivosti či nezmyselnej konkurencie.

Aj dnes, ako „neviditeľná ruka“ pluralitnej slobodnej spoločnosti sa musí občianska spoločnosť neustále pripomínať inštitúciám, verejnej správe, politikom i širokej verejnosti so svojim prínosom pre spoločné dobro, že to, či ono, vie robiť lepšie ako štát. (Spomeňme si len na zbierky, dobrovoľníctvo, distribúciu potravín a hygienických potrieb počas prvej vlny pandémie).

Áno, tento dodatok píšem s vedomím ako si výročie 17. novembra uchvátili extrémisti hoci s podporou mnohých ľudí, ktorých zúfalosť je autentická. Dnes vieme lepšie, že občianska spoločnosť môže byť aj neobčianska, etno-nacionalistická i rasistická či priamo anti-demokratická. Ale aj to je súčasť slobodného sveta, ktorý treba prijať.

A čo ďalej?

Dnes sme opäť o kus múdrejší, hoci aj o trpkú skúsenosť, ktorú nám pripravila pandémia. Aj o rozporuplnú reakciu nášho štátu na ňu.

Netešíme sa, že občianska spoločnosť, ako priestor medzi štátom a trhom, ktorá je jedným z plodov Novembra, sa musí neustále pripomínať politickej triede majiteľov strán, ale aj štátu či samosprávam, že je tu prítomná ako partner pre spoluprácu, aktér dopĺňajúci ale nie nahrádzajúci štát, ale i hlas, ktorý je schopný hovoriť veci, ktoré sa nie vždy počúvajú príjemne.

O to väčšia bude naša zraniteľnosť, o čo viac budeme akceptovať, že vzťahy medzi nami navzájom či medzi štátom, trhom a občianskou spoločnosťou sú definované len súťažou a súperením kto z koho s krátkodobým výnosom.

Vnímajme, že ako spoločenstvo budeme silnejší a odolnejší nie vtedy, keď budeme všetci pochodovať jednom rytme, písať modrým perom a kričať „hurá, nech žije“ či akceptovať sociálny darwinizmus.

Ale vtedy, keď budeme prijímať našu rôznorodosť ako silu, keď budeme rešpektovať iný názor a kritiku a keď budeme pri tomto rešpekte schopní a odhodlaní hľadať porozumenie a prejavovať solidaritu so slabšími a menej šťastnými. A to nie v konkurencií so štátom, ale v spolupráci so štátom. Nie jeho nahrádzaní, ale v rozumnom dopĺňaní sa.

V novembri 1989 sme sa tešili z pádu totality, lebo sme vedeli, že to, v čom sme žili nechceme. A chceli sme iné usporiadanie vzťahov v spoločnosti.

Tak to už konečne dotiahnime.

Teraz najčítanejšie

Boris Strečanský

Venuje sa otázkam rozvoja občianskej spoločnosti a budovaniu neziskových inštitúcií v strednej a východnej Európe. Spolupracuje s Centrom pre filantropiu n.o. a European Community Foundation Initiative. Je sekretárom občianskeho združenia November89 o.z.