Cesta za naplnením práv detí začína v každej jednej rodine. Aj v tej vašej

Vraj v dieťati leží osud budúcnosti, tvrdila Maria Montessori ešte dávno predtým, ako Organizácia spojených národov prijala Dohovor o právach dieťaťa. Je zaujímavé, že je postavená na veľmi podobných princípoch ako to, čo dnes poznáme ako montessori pedagogiku, filozofiu, či dokonca životný štýl.

Ten dohovor svet pozná už viac ako 30 rokov. Podpísali ju 20. novembra 1989, preto dnes oslavujeme Medzinárodný deň práv detí. Dohovor hovorí o tom, že ak sa má dieťa harmonicky rozvíjať do svojho plného potenciálu, malo by vyrastať v rodinnom prostredí a v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia.

“Dieťa by malo byť plne pripravené žiť individuálny život v spoločnosti, a vychované v súlade s hodnotami Charty OSN, a to najmä v duchu slobody, dôstojnosti, tolerancie, slobody, rovnosti a solidarity,” píše sa hneď v preambule, za ktorou nasledujú desiatky článkov s právami detí.

Nie je to však nákupný zoznam. Nejde o to, aby sme si odškrtli všetky body, ktoré spĺňame. Dôležitá je tá cesta, a tá začína v každej jednej rodine.

Ide o veľa

Na svete sa dejú otrasné veci a v mnohých kútoch sú práva detí hrubo porušované. V Indii muž znásilnil šesťročné dievčatko a potom jej vypichol oči, aby ho nevedela identifikovať. V Číne vyháňajú na bavlnené pole pracovať v otrasných podmienkach ujgurské deti.

Niektoré deti žijúce v oblastiach, kde prebieha vojnový konflikt, sú každý deň ohrozené na živote.

Deti utečencov v otrasných a absolútne nehygienických podmienkach v táboroch na gréckych ostrovoch.

Deti oddelené od ich matiek na mexicko-amerických hraniciach.

Vedeli by sme pokračovať až do zbláznenia. Ale pozrime sa radšej na to, ako my môžeme prispieť k dodržiavaniu práv detí a šíreniu osvety. Pretože deti sú naša budúcnosť. A pretože ak chceme zmeniť svet, musíme to robiť s prichádzajúcou generáciou.

Ísť príkladom

Deti majú právo na meno, národnosť, na život, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie. My ako ich rodičia sme za naše deti zodpovední. Aj preto vznikol Dohovor o právach dieťaťa. Aby nám všetkým bolo jasné, že deti nie sú objekty odkázané na našu charitu a na to, že sa o ne postaráme. Je našou povinnosťou sa o ne postarať a ony majú právo na to, aby sme sa o ne postarali.

Majú množstvo iných práv od práva na názor cez právo zhromažďovať sa až po práva oddychovať a hrať sa. Nesmieme sa však na to pozerať ako na nejaký nákupný zoznam a odškrtávať si, čo sme dieťaťu dali. Chodí do školy? Vzdelanie by sme mali. Bolo na preventívnej prehliadke? Zdravotnú starostlivosť tiež. Je najedené, vyspaté a oblečené. Vybavené.

Nie je to vybavené. Deti sú ľudské bytosti a ich najhlavnejším právom je právo na to, aby s nimi bolo zaobchádzané s úctou a rešpektom.

Je to cesta, nie cieľ. S dieťaťom sa treba rozprávať, hlavne ho počúvať. Má právo na svoj názor, aj keď sa nezhoduje s tým našim. Má právo byť vypočuté. Povedať dieťaťu, že nás nezaujíma, čo chce povedať, a nech sa ide zatvoriť do svojej izby, je ponižujúce a zraňujúce.

Dieťa potrebuje hlavne lásku. Nezištnú a bezhraničnú. Potrebuje byť milované také, aké je. Len tým, že mu ukážeme, čo znamená niekoho rešpektovať, ho skutočne naučíme rešpektovať druhých. Nie príkazmi a zákazmi, ale tým, že mu dáme príklad.

Hovorí sa tomu “childs rights based approach,” a je to spôsob prístupu k dieťaťu s ohľadom na jeho práva. Základom je pristupovať k dieťaťu s rešpektom a naučiť ho rešpektovať druhých. V takom prostredí plnom úcty dieťa prospieva, cíti sa bezpečne a vyvíja sa do svojho plného potenciálu.

Je to prístup, ktorý deti učí rešpektovať všetkých ľudí bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie, sexuálnu orientáciu. Nevtĺka deťom do hlavy predsudky a neučí ich diskriminovať. Neučí ich ani dominancii moci, podľa ktorej silnejší má prevahu nad slabším. Tej sa deti podvedome učia, ak sú rodičia autoritárski a často niečo prikazujú či zakazujú.

Nemecký filozof, sociológ a psychológ Theodor Adorno už dávno tvrdil, že ak sú deti rodičmi trestané, tak sa v nich hromadí frustrácia a hnev, ktorý však nemôžu namieriť na svojich rodičov, hoci sú príčinou toho hnevu, lebo sa boja trestu. A tak sa v nich tá frustrácia hromadí, až ju napokon jedného dňa namieria na niekoho slabšieho. Možno príslušníka etnickej menšiny. A tak začína diskriminácia.

Každé neúctivé správanie voči druhým totiž pramení z našej vlastnej bolesti. Len deti, ktoré sú samé zranené, šikanujú iné deti.

Naopak, psychicky vyrovnané, pokojné deti, ktoré cítia, že sú rodičmi milované, cítia sa bezpečne a neboja sa trestu, vyrastú do úžasných vyrovnaných dospelých ľudí, ktorí budú odkaz úcty a rešpektu šíriť ďalej.

A takto to rozšírime do celého sveta. Stačí začať od seba.

Rešpektuj druhých. Rešpektuj každého človeka a správaj sa s úctou. A pošli to ďalej. Cez seba a svoje dieťa.