Matovič nie je zďaleka dokonalý, ale Pellegrini a Fico kašľali na zdravie Slovákov
(Poznámka: Tento príspevok som na Facebooku prvýkrát publikoval 17. októbra 2020, avšak jeho posolstvo je aktuálne aj dnes, preto ho teraz uverejňujem aj na blogu Denníka N.)
Podľa údajov Eurostatu z roku 2017 Slovensko na zdravotníctvo vyčleňuje približne 5 miliárd 721 miliónov eur, čo je asi 6,7% HDP krajiny. Na jedného obyvateľa tak Slovensko v rámci zdravotníctva vydáva približne 1 052 eur. Nie sme v týchto štatistikách najhorší. Za nami sú Poľsko a Maďarsko, balkánske juhovýchodné krajiny Rumunsko a Bulharsko, Chorvátsko aj pobaltské krajiny a bývalí členovia Sovietskeho zväzu Lotyšsko a Litva. Estónsko síce na zdravotníctvo vydáva o niečo menší pomer HDP, ale na obyvateľa o približne 100 eur viac ako Slovensko. Zďaleka sa však nechytáme nielen na krajiny západnej Európy a Škandinávie, ale ani len na európsky priemer, ktorý je 9,9% HDP a 2 887 eur na obyvateľa. Aj bývalá juhoslávska krajina Slovinsko vydáva viac, 8,2% HDP a 1 704 eur na obyvateľa.
Krajiny strednej a východnej Európy majú všeobecne aj menej lekárov či sestier. Porovnám susedov Nemecko a Poľsko. Poľsko má 237 lekárov na 100 000 obyvateľov, kým Nemecko 431. Sestier má na rovnaký počet obyvateľov Poľsko 510, kým Nemecko 1 106. Slovensko má na 100 000 obyvateľov 352 lekárov a 570 sestier.
Tento stav vychádza jednoznačne z našej minulosti a prítomnosti vo východnom socialistickom bloku. Ten, kto by to chcel spochybňovať, by išiel jednoznačne proti dôkazom a rozumu.
Kvôli momentálnej pandémii očakávam v najbližších týždňoch, ale aj v nasledujúcich mesiacoch a rokoch ostré útoky na vládne kroky a rozhodnutia. Očakávam ich najmä zo strany súčasných a bývalých Smerákov, toho času Hlasistov. Títo ľudia sú viac či menej šikovní populisti, manipulátori a klamári ktorí sa vyžívajú v tom, keď môžu svojho politického protivníka často pomocou neprávd a zavádzaní osočiť, znemožniť či vysmiať. Jeden príklad sme už videli, keď súčasný minister zdravotníctva bol za prežívanie svojej viery a za svoju skúsenosť ohľadom viery znevažovaný a zosmiešňovaný. Pritom išlo o vec, ktorá nesúvisí bezprostredne s výkonom jeho funkcie či povolania ani z neho nerobí o nič menšieho odborníka.
Ľudia však zabúdajú a aj budú zabúdať na to, ako sa Smeráci a Hlasisti počas svojej vlády správali. Ľudia zabudnú na to, že slovenské zdravotníctvo bolo počas ich vlád dlhodobo silno finančne poddimenzované. A tiež na to, že mnohé peniaze a prostriedky by sa našli nebyť káuz a systematického rozkrádania verejných zdrojov. Spomeňme si napríklad na kauzy verejných obstarávaní v nemocniciach v Košiciach či v Piešťanoch. Na kauzy polikliník ako napr. tej v Prešove. Na tetu Anku bývalého riaditeľa VšZP. Na maséra Kostku. Na úplne nezodpovedné správanie počas štrajku zdravotníckych pracovníkov, ktoré ohrozovalo zdravie ľudí, aj keď sme tu nemali žiadnu pandémiu, ako ju máme dnes. Na to, že riaditeľ nemocnice bol zároveň poslancom NR SR za vládnu stranu a takéto kumulovanie funkcií nikomu kompetentnému nevadilo, podobne ako jeho možné neetické konanie až porušenie zákona. Na to, že dekádu trvajúca vláda Smeru a Hlasu nielenže nezačala so stavbou kľúčovej štátnej nemocnice v hlavnom meste, ale s búraním starého skeletu nedokončenej nemocnice začala až takmer na konci svojej vlády. Samozrejme, Pellegrini sa pri búraní nezabudol dať vyfotografovať v bagri, aby každý videl ako maká. Neskutočne cynické a úbohé z jeho strany. Všade vo svete sa oslavuje dokončenie projektu a vybudovanie niečoho dôležitého a potrebného, len na Slovensku sme oslavovali začiatok búracích prác nedokončeného a schátraného objektu, ktorý prakticky nikdy neslúžil svojej funkcii. Nech si každý kto tvrdí, že štát na minulom a súčasnom Slovensku bol a je dobrý vlastník, nech si spomenie na to, ako bývalý premiér rokoval so súkromnou finančnou skupinou o tom, aby štát odkúpil ich nemocnicu, ktorá je momentálne vo výstavbe. Štát nie je zlý vlastník, ale v Škandinávii, v západnej Európe, čiastočne aj v Amerike či z istého pohľadu aj v Číne. Na Slovensku to pri našich politikoch a nominantoch neplatí. Chce to zmenu mentality, zmenu zmýšľania predovšetkým občanov a voličov. Možno na to budeme potrebovať ešte niekoľko generácií. Nádej tu však existuje a snáď sa aj kvôli súčasnej pandémii pohnú mnohé veci správnym smerom. Kiežby to tak bolo.
