Osamelý premiér
Premiér Igor je osamelý. Osamelý ako nenačatý prst zaslúžilého, dvakrát do roka triezveho pilčíka. Je to tak. A je to tak preto, lebo vo svojom personálnom portfóliu nemá ani jedného naozajstného priateľa. Dokonca si dovolím tvrdiť, že ani medzi rodinnými príslušníkmi ho zatiaľ nenašiel. A nemyslím iba tých jemu najbližších, ale i tých z druhého, či ešte vzdialenejšieho kolena, či dokonca kolena niekoho iného.
Ako sa autor dopracoval k takémuto tvrdeniu?
Ako nič.
Každý naozajstný priateľ totiž svojho priateľa upozorní na jeho prešľapy, nedostatky, či ne-vhodné konanie alebo nemiestne vyjadrenia, ktorými sa dotknutý priateľ strápňuje, robí zo seba niekoho ako zdatného idiota. Alebo by sa, ale len v skutočne krajnom prípade, o ktorý sa my opierať nebudeme, dali vysvetliť ako znak akejsi mentálnej nevyváženosti či osobnostného odklonu. Priateľovi záleží na svojom priateľovi, a preto ho neváha upozorniť i na nepríjemné skutočnosti aj napriek tomu, že sa to dotknutému priateľovi bude páčiť asi tak, ako Igorovmu menovcovi, odborníkovi skrz hladkú peristaltiku a samozvanému virológovi obsah zabíjačkového menu.
A tak, usudzujúc z doterajších prejavov správania a opakovaných vyjadrení mi vychádza, že Igor určite na nič upozornený nebol. Inak by sa nemohlo stať, že sa nás v jeden konkrétny deň snaží presvedčiť o skutočnosti, že v jeho a vlastne i v našom svete slnko zapadá ráno a večer svitá. V nasledujúci deň otočí a tvrdí, že zapadne na obed a vyjde pred polnocou. Na tretí deň zas vychádza na juh od Monaka a zapadá na východ od Cypru. Na štvrtý sa nás snaží presvedčiť, že to nie je slnko, ale mesiac. Potom zas, že vychádza nadol a zapadá smerom nahor. Neskôr zas, že nič z toho nie je podstatné a všetko je to vytrhnuté z kontextu a všetci tí drzí oponenti sú problematiky neznalí amatérski zúfalci, ktorí mu želajú studené nohy, teplé pivo, sucho v ústach, vlhko v topánkach, nad posteľ plagát žreca Kuffu a do skoku výberové CD Stašáka.
Oprávnene vznesená námietka, že ho nejaký ozajstný priateľ na jeho absurdné správanie istotne upozornil, ale osamelý Igor jeho radu odignoroval nemá veľkú vypovedaciu hodnotu z dôvodu, že dobre mienené rady od ozajstných priateľov berieme na vedomie, či si ich dokonca vezmeme k srdcu a riadime sa podľa nich. Nevyhnutnou podmienkou ozajstného priateľstva totiž je, že prejavená dôvera sa opätuje.
Aj by mi bolo osamelého Igora úprimne ľúto. Žiť sám, nepochopený, s portfóliom neobsahujúcim ani jediného naozajstného priateľa je isto smutné a frustrujúce. Ale energia, s akou vytrvalo odbíja všetkých potenciálnych priateľov je ohromujúca a nevídaná a ani samotné odbíjanie zrejme nie je vedené nevedomky neúmyselne a bezúčelovo. Ale o tom sa dá polemizovať. Asi by bolo vhodnejšie sústrediť svoj bezbrehý energetický potenciál na činnosť, na ktorú od nás dostal pred viac ako pol rokom mandát. Je priam nevyhnutné, aby si uvedomil, že zodpovednosť nesie za nás všetkých a nielen za seba, za seba, za seba, svojich najbližších a za seba ako doteraz.
A Etanolové Hranoly a Neschopné Jamky a Nazelenalí Kebabožrúti na nič nečakajú a čakať nebudú. Dokonca i Rusofilný Výložník sa nám opäť pripomenul.
