Denník N

L. Okša & Z. Matuščáková: Nevyhorení (Čitateľský denník 57/2020)

„Duševné zdravie je stále veľké spoločenské tabu. Je preto jednoduchšie sa tváriť, že sa máme dobre, aj keď to nie je pravda. Nasadíme si usmievavú masku, potlačíme svoje emócie a tvárime sa, že sme OK. No udržiavať takúto masku nás stojí veľa energie.

Samozrejme, asi nebudete susedovi vo výťahu rozprávať o ťažkostiach v práci či doma, ale je dôležité mať niekoho, kto vás empaticky vypočuje. A ak sa situácia zhoršuje a v najbližšom okolí nemáte dostatočnú podporu, veľmi odporúčam vyhľadať odbornú pomoc.

„Záslužná činnosť,“ povedal som si, keď na mňa minulý rok v predvianočnom čase vyskočili Nevyhorení. Kniha upozorňujúca na to, že syndróm vyhorenia nie je len panským huncútstvom vrcholových amerických manažérov, ale dotýka sa aj bežných ľudí na Slovensku, mi prišla ako veľmi dôležitý počin. A nemýlil som sa — dvadsaťjeden ľudí a ich príbehov z nášho prostredia môže nepochybne mnohým trpiacim pomôcť vyhľadať odbornú pomoc. Problém je však niekde inde — nie je to až taká dobrá kniha, ako sa tvári.

Nevyhorení sú rozdelení do šiestich častí — každá sa po krátkom (väčšinou výbornom) úvode venuje nejakej špecifickej profesii, v ktorej najčastejšie dochádza k vyhoreniu. Zamestnanci korporácií, športovci, mileniáli, pomáhajúce profesie — v každej z nich nájdete tri-štyri príbehy konkrétnych ľudí. A toto je podľa mňa najslabšia časť celého konceptu.

Vyhorenie má väčšinou podobný priebeh, autorky sa preto jednotlivé osudy svojich respondentov snažili ozvláštniť beletrizáciou. Tá je však nie len že repetitívna, ale má aj takú všelijakú literárnu kvalitu. Občas zaváňajúcu motivačnými citátmi z farebných útrob internetu. Keď sa postava „zahľadí na vodu, vníma myšlienky a opäť ich necháva plávať“ spomínam na Coelha a preskakujem riadky. A potom znova a znova.

Kniha končí rozhovorom s psychológom Matúšom Bakytom, ktorý si sám prešiel vyhorením. Škoda, že celá zbierka nie je písaná podobným vecným štýlom. Možno by bola kratšia, niektoré výpovede by sa zlúčili, ale výsledok mohol byť oveľa lepší. Celkovému dojmu nepomáha ani rozpačitá typografia spájajúca akvarelové škvrny, kaligrafiu, pätkové písmo, široké stĺpčeky a výkriky nezarovnané na hlavné riadkovanie. Aspoň že tu máme krásne ilustrácie od Tiny Minor.

Som veľmi rád, že kniha vyšla, určite mnohým ľuďom pomôže — a to je najpodstatnejšie. Nabudúce ale poprosím trocha ináč. A hlavne bez toho motivačného pátosu.

L. Okša & Z. Matuščáková: Nevyhorení
barecz & conrad books, 2019
216 strán
*
60 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie