Denník N

Poplanúch

Rozpomienky na chute môjho detstva.

„Môj je lepší?“ Visí na mojej budúcej odpovedi. „Jasné, že je lepší! Taký ľahučký je. Trošku iný, ako tento. Tento je z ťažšieho chlebového cesta. A je v ňom zamiesená slaninka.“ Upokojí sa. Prestíž dobre upečeného poplanúcha jej aspoň trošku povzbudila sebavedomie. Už dávno nepečie. Nevládze. Ale, dokiaľ vládala, nebola u nás núdza ani o koláče, ani o poplanúchy, ani o chlebík.

Dnes som jej doniesla čersvý poplanúch z dedinskej pekárne, ktorú mám po ceste. Na horniaky. Chodím tadiaľ najmenej raz za týždeň. Keď idem za ňou. Párkrát sa mi stalo, že už mali zavreté. Alebo vypredané. Dnes nemali chlebík, iba pečivo, poplanúchy /po ich osúchy/ a koláče. Zobrala som aj z toho, aj z onoho. Viem, že ich má rada. Dobre umiesené i vykysnuté. Upečené bez éčiek a iných „podporných“ materiálov. „Niekedy nám ostanú dva chleby, niekedy dvadsať. Dnes ani jeden,“ vypráva mi teta za okienkom vo dvore pekárne. „Nie, osúch mi nemusíte baliť dvojito. Mne sa tá vôňa páči.“

Zhltla som kus poplanúcha, zapila pol litrom čerstvého mlieka nadojeného v automatovej „kravičke.“ Blažená pocitom rozpomienky na všetky tie mliečno chlebové chute som sa vnorila do spomienok.

Stará mama. Drevené korýtko na lavici pod slepým oknom. Cesto, do ktorého zabárali ruky s istotou a pokorou voči budúcemu chlebu, na ktorý práve miesili. Veľká murovaná pec s prízemným ohniskom. Bolo treba zložiť drevené dienko z jamy pred čeľusťami pece. Zhupnúť do jamy. Odtiaľ sa prikladalo i sádzalo do pece. Žeravé kopy rozhajcovaných uhlíkov. Ich prvý, najsilnejší žiar vytiahli poplanúchy. Na hrúbku prsta, dookrúhla uťapkané kusy chlebového cesta. Rýchlo upečené, potreté údenou slaninkou a keď nebolo slaninky, iba kožou z nej. Cesnakom, posolené. Voňali hore i dolu ulicou.

Čakanie na jeho vychladnutie chcelo kus sebaovládania. Ľahučký, ešte teplý… „Ňejec ho horúci! Priľepí sa ťi na žalúdok a buďje ťi zle!“ Plašili ma stará mama. Ale márne. Pri jeho vôni sa inak nedalo. Len ho chmátať aj horúci. Studené mlieko, sladké či kyslé, hasilo cestu dolu do hladného žalúdka. Takých koláčov, poplanúchov či chleba… už veru nebudem jesť.

Mama ho tiež pekávala. Na plechu, v elektrickej trúbe. Rovnako voňavý a ľahučký. Nikdy nedočkal večera.

Zavoňal aj vám? Upečte si! Zamieste chlebové cesto… a ostatné už viete. Tu vyššie je napísané. Nezabudnite. By ste ho nejedli horúci! Aby sa vám neprilepil na žalúdok.

Vysvetlivky pre nepamätníkov:
poplanúch = osúch z chlebového cesta.
slepé okno = otvor, nika v stene izby, uchovávali sa v ňom dôležité listiny a knihy.
jama = jama široká asi 60 x 60 cm, hlboká zo 70 cm, z ktorej sa sádzal chlieb.
elektrická trúba = elektrická rúra.

Pozn. Staré hovorové slová píšem foneticky.

Teraz najčítanejšie

Mária Streicherová

Mám za sebou šesťdesiat rokov života. Kus roboty, tri deti. Pár stoviek básní, o niečo viac fotografií, nejaké to slovo prozaické. Kus roboty... by sa dal rozvinúť. Do roboty v oblasti kultúry a vzdelávania dospelých, reklamy i tvorivej remeselno výtvarnej práce.