Denník N

Ani rakovina nie je prekážkou, aby ženy dostali bitku.

Popri invalidnom sa snažila privyrobiť.  On zamykal kuchyňu, aby sa k jedlu nedostali. Nie jeho jedlu, pretože on nekúpil nič. Zato oni kúpili od neho nadávky každý deň. Lebo mal každý deň nakúpené.

Sú slabé, majú strach, či sa dožijú stužkovej svojich detí, ale pre muža je  horšie, že si nedokážu plniť poriadne úlohu milenky, nenavaria, lebo im je po chemoške zle, občas si musia ľahnúť a nevyzerajú ako modelky. A tak si predsa zaslúžia facku. Asi by to schytali aj ako zdravé, ale pri chorobe je ešte ťažšie udržať nervy.

Rovnako ako chodia po svete skvelí manželia, chodia po svete takíto úbožiaci. Fyzická predispozícia a silnejšie postavenie aj v očiach spoločnosti im dáva do ruky zbraň. A štát aj my všetci nie sme schopní ich odzbrojiť.  Každá tretia žena je obeťou násilia, väčšina sa s páchateľom pozná, od apríla 2020 sa  počet obetí domáceho násilia zdvojnásobil. Prestaňme sa tváriť, že sa to nedeje.

Z trestného zatiaľ nič

Andreu šikanoval manžel už pred ochorením, manipulácia, kontrolovanie boli na dennom poriadku. Ale udrel ju až keď bola najslabšia. Keď brala prvé chemošky. Nevadilo mu ani, že dieťa bolo svedkom. Až keď od neho odišla, našla odvahu podať trestné oznámenie, našťastie mala fotografie modrín, lekársku správu a posudok psychologičky. Prešiel však rok a zatiaľ sa nič nedeje. Akurát  z trestného sa stalo priestupkové konanie. Psychologička povedala, že ak sa odohrá náhodou súd, hoci zatiaľ to tak nevyzerá, zvykne byť prizvaná až po dvoch rokoch. Väčšinou si už  vôbec nepamätá, o ktorú klientku ide. Toľko ich je. Andrea povedala, že to nejak zvládne, pretože na polícii jej povedali, že ich to mrzí, ale legislatíva a dokazovanie je veľmi ťažké. Majú aj ženy s polámanými rukami, vyhodené z balkóna a ide to ťažko. Andrea si hovorí, že vlastne ešte dobre dopadla.

Naletela som na kľučky a nemohla dýchať

„ Všetko bolo v najlepšom poriadku. A potom to jedného dňa prišlo. Myslela som, že sa mi to sníva. Problémy s alkoholom, prvá facka až mi jedného dňa moja dcéra pravdepodobne zachránila život. Sotil ma do skrine, narazila som na kľučky, nemohla som dýchať. To moje deti rozhodli, že musíme odísť. A ja som vďaka nim pochopila, že to je správne a že sa nesmú pozerať na to, ako ich otec otĺka chorú matku.“  Michaela odišla naprázdno. Všetko ostalo v dome. Žijú v poloprázdnom byte. Nemala silu na žiadne poťahovačky, je rada, keď sa po chemoške môže s deťmi prejsť kľudne v parku.

Zakazoval nám jesť.

„Keď som ochorela manžel pil stále viac a viac. Jeho alkoholizmus sa stupňoval a bol agresívny. Mali sme problém pohybovať sa po dome. Zamykal pred nami kuchyňu, nie dosť, že nič nekúpil do chladničky, ešte aj to, čo som navarila nám nedovolil zjesť. Neustále nadávky a vyhadzovanie z domu. My sme už nemali ani meno, boli sme len kurvy. Mali sme dom. Ale domov to nikdy nebol. Snažila som sa popri invalidnom dôchodku privyrobiť, ale keď som prišla kvôli korone o túto možnosť, nadával mi. Odišli sme bez všetkého do nájmu. Nemám nič. Ale mám pokoj na duši.“  Evin prípad ukazuje, že týranie nemusí byť len fyzické, ale aj psychické.

Takýchto príbehov je aj u onkologických pacientiek oveľa viac. Štatistiky sú neúprosné. Primitívne vtipy o ženách, ktoré majú krátku reťaz, neustále podsúvanie postoja, že žena je viac slúžkou ako rovnocennou partnerkou a ignorácia tohto problému väčšinou spoločnosti je zodpovedná aj za život Andrey, Michaely, Evy a ich detí v poloprázdnych nájomných bytoch a so zlými snami.

Non stop linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212

Zdroj dát: gender.gov.sk , Zdroj príbehov: Dobrý anjel n.o.

 

 

Teraz najčítanejšie