Ak nemáš pravdu, zahmlievaj!

Keby existovala učebnica taktiky vedenia špekulatívnych právnych sporov, jej prvá kapitola by sa volala „Ak nemáš pravdu, zahmlievaj!„. V posledných týždňoch je vidieť snahu majiteľa spornej pohľadávky voči mestu Martin o masáž verejnej mienky vo svoj prospech a v neprospech mesta Martin a jeho súčasného vedenia. Najskôr rôzne otvorené listy a potom blogy a tlačové vyhlásenia spojené navyše s politizáciou kauzy majú jedno spoločné – vytvárať hmlu a zakrývať ňou podstatu. Hmlou je dojem, že ide o zložitý a komplikovaný právny spor. A podstatou zas to, že ten spor je z právneho hľadiska triviálny.

Obvykle to v živote býva tak, že pravda je jednoduchá a lži sú zložité. Po oboznámení sa so spisovým materiálom k tomuto prípadu môžem s čistým svedomím povedať, že uvedené pravidlo platí aj v tomto spore. Pravda v tomto spore je jednoduchá a dosť jednoznačná. A tvrdím aj to, že tento spor sa musel stať na pohľad zložitým (resp. ho niekto takým musel urobiť) práve preto, aby v hustej hmle bolo možné pravdu ukryť.

V sporoch, ktoré sú navyše aj sledované verejnosťou, plní zahmlievanie podstaty ešte jednu veľmi dôležitú funkciu – unavuje a znechucuje publikum, a tým tupí jeho cit a vnímavosť na podstatu. Útoky ad hominem na vedenie a právnych zástupcov mesta realizované v poslednom období slúžia presne tomuto účelu. Ak by som nebol presvedčený o tom, že pravda je v tomto spore na strane môjho rodného mesta, tak by som tento mandát neprijal. Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodol prevziať právne zastúpenie mesta Martin pred Ústavným súdom v tejto kauze, bolo aj to, aby sa situácia ohľadom právneho zastúpenia mesta upokojila a odpolitizovala. Ak som ako advokát trochu verejne známy, tak iba svojou odbornou prácou a jej výsledkami. A ešte možno povesťou – že som právnik a nie vybavovač ani obchodník so špekulatívnymi pohľadávkami, a že porciu svojho voľného času (ktorého naozaj moc nemám) sa snažím venovať verejne a spoločensky prospešným aktivitám v oblasti, ktorej rozumiem najlepšie, za účelom zlepšenia kvality právneho štátu. Robím to z presvedčenia, lebo raz by som sa chcel dožiť dňa, kedy sa na Slovensku bude dať na právo a justíciu naozaj spoľahnúť. Takto som do tohto sporu vstúpil a takto z neho raz aj vyjdem.

Prvým podstatným faktom o spornej pohľadávke voči mestu Martin je to, že nie je isté, či vôbec mohla vzniknúť. Isté je, že sa mesto zaviazalo vložiť do spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, a.s. (LSMH) určité nehnuteľnosti, a že v danom čase poskytlo spoločnosti LSMH potrebnú súčinnosť a urobilo všetky kroky potrebné na to, aby k prevodu týchto nehnuteľností aj skutočne došlo. Všetko nasvedčuje tomu, že k dokončeniu prevodu nehnuteľného majetku na spoločnosť LSMH nakoniec nedošlo iba preto, že táto spoločnosť po dobu štyroch rokov nebola schopná zabezpečiť vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra (čo nemohol za ňu urobiť nikto iný, ani mesto). Po uplynutí týchto štyroch rokov mesto previedlo predmetné nehnuteľnosti na inú spoločnosť. Ak mám nadviazať na podobenstvo o dvakrát predanom bicykli zverejnené majiteľom spornej pohľadávky v jeho ostatnom blogu, tak áno, mesto naozaj predalo pomyselný bicykel dvakrát. Ale druhýkrát až po tom, ako si ho pôvodný kupujúci štyri roky nevyzdvihol z obchodu. Nevyzdvihol, hoci mal na to všetky možnosti a vedel (alebo mal a mohol vedieť, keďže znalosť zákonov sa predpokladá a neznalosť zákonov neospravedlňuje), že pôvodná zmluva o predaji bicykla stratí platnosť ak sa prevzatie bicykla neuskutoční do troch rokov od jej uzavretia. To je vcelku normálny postup, ktorý sa dá v pohode zvládnuť aj bez angažovania Chucka Norrisa. Bežne sa to deje napríklad vtedy, ak si tri mesiace nevyzdvihnete oblek z čistiarne alebo topánky z opravy. No a je toto niečo, za čo by malo mesto niesť akúkoľvek zodpovednosť? Bolo úlohou práva chrániť spoločnosť LSMH (čoby úplne pôvodného majiteľa pohľadávky) aj pred jej vlastným zlyhaním a nedbanlivosťou? Ja si myslím, že nie. A rovnako to do istého okamihu videli aj slovenské súdy.

Druhým a ešte podstatnejším faktom je, že vôbec nezáleží na tom, či tá pohľadávka voči mestu Martin vznikla alebo nie. Právo chráni toho, kto o svoje právo dbá. Dbať o svoje právo znamená uplatniť ho včas, čiže pred uplynutím zákonnej doby premlčania. Ak by sme na okamih pripustili, že sporná pohľadávka voči mestu Martin vznikla a existovala, potom treba povedať aj to, že jej pôvodný majiteľ túto pohľadávku uplatnil na súde až šesť rokov po tom, ako tak mohol urobiť po prvýkrát. Zákon pritom hovorí, že pohľadávka sa premlčí ak nie je uplatnená do štyroch rokov odkedy ju bolo možné uplatniť po prvýkrát. Keď v takom prípade dlžník namietne premlčanie, súd pohľadávku nemôže veriteľovi priznať. Ak by teda sporná pohľadávka aj existovala, tak v čase jej uplatnenia na súde bola nad každú rozumnú pochybnosť premlčaná a nemala byť nikdy priznaná. Takto nejako to vidí aj súčasný generálny prokurátor, ktorý premlčanie pohľadávky použil ako kľúčový argument vo svojom mimoriadnom dovolaní v prospech mesta, o ktorom aktuálne koná Najvyšší súd.

Toľko jednoduchá pravda v tomto prípade. Súdy ju boli schopné nájsť a právoplatne potvrdiť 3. septembra 2008, kedy Najvyšší súd vydal v tom čase definitívne rozhodnutie v merite veci. Hoci mesto na každom stupni riadne uplatnilo námietku premlčania, súdy premlčanie ani neriešili, pretože rozhodli, že sporná pohľadávka vôbec neexistuje.

Veci sa začali na zlé obracať až od mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z 30. septembra 2009 podaného na sklonku zákonnej jednoročnej lehoty na jeho podanie. Počul som, že v prostredí bratislavskej právnickej kaviarne sa zvykli rozprávať rôzne historky o tom, ako (a za koľko) bolo v tej dobe údajne možné dosiahnuť podanie mimoriadneho dovolania v prospech rôznych exotických schránkových žalobcov proti štátnym inštitúciám alebo bankám, pri ktorých ochrana zákonnosti nebola tým hlavným motívom na ich podanie. Bez dôkazov sú to samozrejme len nepodložené klebety, a preto vôbec netvrdím, že na nich je čokoľvek pravdivé. Hovorím len to, že som počul, že sa hovorí…

Na základe tohto mimoriadneho dovolania sa zrazu spor zázračne otočil v prospech majiteľa pohľadávky (žalobcu). Zázrakom obvykle označujeme niečo, čo sa nedá vysvetliť vedecky ani iným spôsobom založeným na rozume alebo dôkazoch. Právo by však malo byť predvídateľné, a preto ak v súvislosti s právom a jeho interpretáciou hovoríme o zázraku, obvykle ide o jeho krivenie.

Tento zázračný obrat vyžadoval, aby sa najskôr generálna prokuratúra (ako podávateľ mimoriadneho dovolania) a následne jeden dovolací senát Najvyššieho súdu vysporiadali s dvomi „problémami“, ktoré stáli v ceste priznaniu pohľadávky. Tým prvým bola otázka existencie pohľadávky (o ktorej dovtedy súdy unisono právoplatne potvrdili, že neexistuje) a druhým bola otázka jej premlčania (ktoré mesto síce pri každej príležitosti dôsledne namietalo, no súdy ho neriešili keďže pohľadávku vyhodnotili ako neexistujúcu). No a tu to začína byť zaujímavé, pretože s týmito dvomi problémami sa dovolací súd – akceptujúc argumenty uvedené v mimoriadnom dovolaní – vysporiadal naozaj zázračným spôsobom.

Problém s existenciou pohľadávky súd vyriešil tak, že ju priznal na základe paragrafu, ktorý nadobudol účinnosť až dva roky po čase rozhodujúcom pre vznik pohľadávky. Predstavte si, že dnes urobíte niečo, s čím právo nespája žiadne následky. Napríklad si odpľujete na chodník. Žijete v istote, že ste nič neporušili a čas plynie. O dva roky nato nadobudne účinnosť zákon, ktorý prikazuje za každé odpľutie zaplatiť prvému človeku, ktorého po tom stretnete, sto eur. Ako na potvoru ten zákon nemá žiadne prechodné ustanovenie, ktoré by hovorilo, či sa má alebo nemá použiť aj na odpľutia pred jeho účinnosťou. A čas plynie ďalej, až prejdú ďalšie štyri roky. A vtedy na vás podá nejaký človek žalobu, že ste si pred šiestimi rokmi pred ním odpľuli na zem, a preto mu máte zaplatiť sto eur aj s úrokmi z omeškania za šesť rokov na základe zákona, ktorý v čase odpľutia neplatil a vznikol až dva roky potom, čo ste si odpľuli. Presne toto sa stalo mestu Martin. Namiesto toho, aby súdy ten zákon vykladali ústavne súladným spôsobom (t.j. len do budúcnosti, keďže ústava zakazuje spätnú účinnosť zákonov), priznali pohľadávku na základe zákona, ktorý v čase rozhodujúcom pre vznik pohľadávky neplatil. Existencia spornej pohľadávky voči mestu Martin teda stojí na ústavne neprípustnej spätnej účinnosti zákona.

S premlčaním pohľadávky sa súd vyrovnal tak, že vytvoril konštrukciu nepremlčateľnej pohľadávky. Každý absolvent kurzu obchodného práva pritom vie, že každá peňažná pohľadávka, ktorá je uplatniteľná na súde, bez výnimky podlieha premlčaniu. A rovnako vie, že na súde je uplatniteľná každá pohľadávka okrem takej, pri ktorej to vylučuje zákon (napríklad pohľadávka zo stávky a hry). Zákon hovorí, že premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa pohľadávka mohla po prvýkrát uplatniť na súde, alebo dňom splatnosti pohľadávky. V prípade martinskej pohľadávky tento deň nastal bezprostredne po tom, ako sa mesto Martin zaviazalo vložiť príslušné nehnuteľnosti do spoločnosti LSMH, najneskôr dňom zápisu zvýšeného základného imania LSMH do obchodného registra. Súd však z dôvodov rozumom nepochopiteľných povedal, že premlčacia doba začala plynúť až dňom, keď mesto Martin vložilo dané nehnuteľnosti do inej spoločnosti, lebo že od tohto momentu sa spoločnosť LSMH „už nemohla na súde domáhať“ vloženia nehnuteľností. Súdu už unikla súvislosť, že týmto záverom vytvoril nepremlčateľnú pohľadávku, pretože ak by predmetné nehnuteľnosti vlastnilo mesto Martin dodnes, tak podľa „logiky“ prijatej súdom by tá pohľadávka nebola premlčaná dodnes, čo je už takmer 20 rokov od času rozhodujúceho pre jej vznik (len na ilustráciu uvádzam, že za 20 rokov sa podľa nášho práva premlčí snáď všetko okrem úkladnej vraždy a vojnových zločinov). Týmto záverom súd povedal dve veci. Po prvé, že pripúšťa existenciu nepremlčateľnej peňažnej pohľadávky (čo na tom, že zákon také niečo nepripúšťa). A po druhé, že ak sa po vložení nehnuteľností do inej spoločnosti spoločnosť LSMH „už nemohla na súde domáhať“ vloženia nehnuteľností, potom to nevyhnutne znamená, že dovtedy sa toho domáhať mohla (s čím nemožno nesúhlasiť). Ak sa toho dovtedy domáhať mohla, potom premlčacia doba nevyhnutne musela plynúť, a do podania žaloby aj uplynúť.

Pravda je jednoduchá, lži sú zložité. Sporná pohľadávka voči mestu Martin spočíva na vyššie uvedených krkolomných, alebo, ak chcete, „zázračných“ právnych konštrukciách – na aplikácii zákona so spätnou účinnosťou a vykonštruovaní nepremlčateľnej pohľadávky.

V archívoch slovenskej justície nájdeme dosť veľa rozhodnutí, ktoré sa nedajú odôvodniť právom. Tieto sa v lepšom prípade dajú odôvodniť nekompetentnosťou a v horšom podozreniami z toho, že ich autori mohli byť motivovaní aj niečím iným než právom a horlivosťou za spravodlivosť (zvyšok ponechávam fantázii čitateľa). Ak majiteľ pohľadávky argumentuje tým, že pohľadávku postupne priznali tri rôzne senáty súdov s celkovým počtom 11 rôznych sudcov, je to tak trochu zavádzajúce. V skutočnosti právny názor ohľadom dvoch vyššie uvedených zásadných otázok spornej pohľadávky (existencia a premlčanie) prijal jeden jediný dovolací senát Najvyššieho súdu po mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora dňa 29. apríla 2010. Tento právny názor (akokoľvek bol nelogický a právom neodôvodniteľný) bol následne zo zákona záväzný pre všetky ďalšie senáty na nižších stupňoch, ktoré vo veci rozhodovali. Posledné dva senáty (prvostupňový na Krajskom súde v Žiline a naposledy odvolací na Najvyššom súde) teda môžu v tom byť takpovediac „nevinne“, pretože podľa zákona nemali inú možnosť než prevziať právny názor spomínaného dovolacieho senátu a rozhodnúť v súlade s ním aj keby s ním nesúhlasili. Kauzu teda v prospech majiteľa pohľadávky zvrátil jeden jediný senát Najvyššieho súdu na mimoriadne dovolanie.

Pri hodnotení súdnych rozhodnutí ich nikdy nehodnotím podľa toho, kto ich vydal, ale podľa obsahu, jeho opory v práve, presvedčivosti a vnútornej logiky. Majiteľ pohľadávky často argumentuje tým, že v prospech mesta Martin rozhodol senát pod vedením (dnes už penzionovaného) sudcu Štefanka. No a čo? Prečo by to malo byť dôležité? Mňa vôbec nezaujíma, kto rozhodol v prospech majiteľa pohľadávky, ale zaujímajú ma dôvody, na základe ktorých tak rozhodol. Keď sa tieto dôvody s právom veľmi nemusia, je povinnosťou na to poukázať a právne prípustnými prostriedkami sa proti tomu brániť.