Denník N

23 rokov trvajúci experiment, ktorý sa neosvedčil

V živote nastanú situácie, kedy potom, ako sa dozviete nejakú správu, máte pocit, že ste stratili reč. A keď sa spamätáte z prvého dojmu, zistíte, že veci zašli tak ďaleko, že ani nie je čo dodať.

Pani ministerka začala verejne komunikovať reálne kontúry svojho plánu na reorganizáciu justície na Slovensku. Majú pekný pracovný názov – nové súdne mapy.

Zaznamenala som niekoľko nadšených diskusií v médiách, rozhovory, ktoré vedú k silnej podpore. Pani ministerka v rozhovore s redaktorkou Denníka N Veronikou Prušovou uviedla, že súdna mapa je vlastne pretavenie výsledkov „veľkej diskusie so sudcami v rokoch 2017 -2019“.

Z toho akoby vyplývalo, že návrh súdnej mapy je pretavením predstáv väčšiny sudcov Slovenska do praxe.  O tom, že je to tak, mám, vychádzajúc z reakcií sudcov, vážne pochybnosti.

To, že som veľkú diskusiu sudcov na túto tému nezachytila, nie je až takým prekvapením, nezachytila som milión vecí, popri každodennej advokátskej praxi.

Ale, že ju nezachytili ani zástupcovia advokátskej samosprávy, predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory, a že ju priebežne nemonitorovalo a nekomunikovalo s advokátmi, to už pre mňa nepríjemnou správou je.

Plánovanou reformou sa vraciame pred rok 1997 a odstraňujeme „experiment“, ktorý sa neosvedčil. 23 rokov trvajúci stav som  doposiaľ nepočula nikoho označiť za experiment.

Celá „novodobá“ história Slovenska ( od 1.1.1993) trvá 27 rokov, z toho 23 rokov sme teda všetci žili v justičnom experimente.  Predtým sme žili 40 rokov v komunistickom „experimente“ a takto by sme mohli pokračovať aj k experimentu prvého Československa, ktorý mimochodom do vzniku prvého Slovenského štátu trval kratšie než súčasný justičný experiment (  1918 – 1939 ).

Spoločnosť na Slovensku je v roku 2020 úplne rovnaká, ako bola pred rokom 1997, takže sa na  súčasné pomery bezvadne  hodí stav z tohto obdobia.

Pristavím sa pri plánovanej dostupnosti súdov pre občana ( myslenej fyzicky, že sa budú vedieť bez prekážok a zbytočných dopravných komplikácií dostaviť na súd). Dostupnosť súdov by mala byť pre každého občana do 2 hodín cesty verejnou dopravou, taký je plán.

Bez toho, že by som chcela odbočovať ku kritike úrovne verejnej dopravy u nás, a dostupnosti rôznych miest  pre občanov z niektorých obcí, ale aj medzi mestami navzájom, ktorá je podľa mňa oveľa horšia, než bola pred rokom 1997, uvediem konkrétny „živý“ príklad z praxe advokáta.

Občan dostal predvolanie na pojednávanie na Okresný súd do Banskej Bystrice, na ktorý bola proti nemu podaná žaloba, hoci býva v Obci Šíd, v okrese Lučenec, v ktorom je okresný súd tiež príslušný na rozhodovanie v tejto veci. Podľa aktuálne platného civilného sporového poriadku však možno zažalovať človeka na hociktorom súde, a ak človek miestnu príslušnosť nenamietne ( o ktorom práve vie máloktorý bežný občan bez porady s advokátom), môže cestovať na súd aj naprieč celou krajinou. V tomto prípade bola vzdialenosť medzi bydliskom občana – obcou Šíd a sídlom Okresného súdu – mestom Banská Bystrica, podľa aplikácie vzdialenosti miest SR,  101,4 km, cesta má podľa tejto aplikácie trvať 1:28 h. Predpokladané trvanie cesty je asi odhadované cestou autom. Občan bol predvolaný na 10.30 hodinu. Je starobný dôchodca, vlastné auto nemá.  Zistil, že verejnou dopravou sa na termín nevie dostaviť, objednal si taxík a za cestu tam a naspäť zaplatil 125,-€. V spore bol úspešný a uplatnil si náhradu trov konania na cestovných výdavkoch za cestu taxíkom a doložiť aj potvrdenie o zaplatení.

Súd rozhodol tak, že mu priznal cestovné vo výške 11,10 €, v hodnote cestovného lístka verejnou dopravou tam a späť, nakoľko súd zistil, že sa občan na pojednávanie verejnou dopravou mohol dostaviť  a to nasledovne:

ráno by sa pohol vlakom z obce Šíd o 5.27 hodine  do Fiľakova, kde mal prestúpiť o 5.44 na vlak Fiľakovo – Zvolen, vo Zvolene nastúpiť na autobus Zvolen – Banská Bystrica s príchodom do Banskej Bystrice o 7.50 hodine. Celá cesta zo Šídu do Banskej Bystrice mala trvať 2,5 hodiny a za cestovný lístok cena vlakom 4,60 € a autobusom 1,50 €, by mal zaplatiť 5,50 €.  O tom, že potom si pekne počká na začiatok pojednávania v Banskej Bystrici krátke 2,5 hodiny súd nepíše, ako ani o tom, ako sa dostane po skončení pojednávania naspäť domov. O cene cestovného naspäť sa nedozvedáme, jednoducho je jedna cesta násobená dvomi. Logické, nie ?  A čo nás po občanovi, keď už pojednávanie skončilo, nech si ide ako chce.

Ak by sa tento občan po skončení pojednávania, ktoré trvalo cca 15 minúť, chcel dostať verejnou dopravou aj domov ( možno by sa po skončení pojednávania rozhodol, že sa už domov nevráti, možné je všetko), mohol ísť z Banskej Bystrice o 11.29  autobusom do Zvolena a domov by cestou vlakom dorazil o 14.30 hodine (ak by vlak nemeškal, čo je takmer fikcia). Takže účasť na pojednávaní  je príjemne dostupná občanovi na súd vo vzdialenosti cca 102 km. Zaberie len  necelých 10 hodín (aj s odchodom z domu). To v 21. storočí nie je až také zlé, čo poviete ?

A toto bolo v decembri, ale to nevadí, veď občan sa podľa zistených údajov súdi možno tak raz za život, tak nech si to poriadne užije, no nie ?

Záverom: Bývam 5 minút cesty pešo od vlakovej a autobusovej stanice. Ideálne, aby som na presuny za pracovnými povinnosťami využívala verejnú dopravu. Aj som chcela. Cesta vlakom z Lučenca do Bratislavy trvala neuveriteľných 7 hodín ( o veľkom meškaní a nemožnosti ani približne stanoviť čas príchodu sa nechcem rozpisovať), na porovnanie som si „vygúglila“, že cesta z Bratislavy do Bruselu vlakom by mala trvať 12 h 24 minút. Hm.

Možno bude reforma súdnictva spojená aj s toľko očakávanou  reformou verejnej dopravy.

Ale poznatok, že novodobá história Slovenska je vlastne experimentom, ma vedie k záveru, že občania v ňom asi zohrávajú úlohu pokusných zvierat, ktorých  osud nebýva šťastný, ako sa experiment neosvedčí. Ale o tom potom.

Viva la revolución !

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..