Pán Šimečka, radikálna ľavica nemôže za obmedzovanie slobody prejavu, transfóbiu a zneužívanie boja proti antisemitizmu

Aj keď sa môže zdať, že komentár pána Šimečku pochádza z jasne stredového kúta, je odkopírovaný od známej osobnosti novej pravice, Jordana Petersona, ktorého niektorí zaraďujú do alt-right. Jedná sa len o ďalšie zneužitie a požičanie ľavicovej témy od pravicového intelektuála pre účely potlačenia ľavice, pretože súčasné kapitalistické elity sa boja o svoj majetok a moc v dnešnom nedemokratickom systéme.

Skutočné ohrozenie slobody prejavu

Aj keď najväčšie nebezpečenstvo pre dnešnú obmedzenú formu demokracie prichádza zo strany krajnej pravice, najväčšie nebezpečenstvo pre slobodu prejavu prichádza od radikálneho stredu. Členovia stredového establishmentu, ako sú mainstreamové stredové médiá v USA, vo Veľkej Británii, vláda vo Francúzsku a v USA, ako aj establishment Labouristickej strany vo Veľkej Británii – v posledných 4 rokoch začali zavádzať nový trend útokov na ľavicu, pod zámienkou boja proti sexizmu alebo antisemitizmu. Zneužívali tak ľavicové témy, aby zasiahli ľavicu, zdiskreditovali ju, vylúčili ju z diskusie a v niektorých prípadoch kriminalizovali slobodné prejavy. Vláda vo Francúzsku v roku 2019 predložila návrh zákona, ktorý by postavil antisionizmus na rovnakú úroveň ako antisemitizmus, čím by sa antisionizmus stal trestným činom. Keďže je antisionizmus charakteristickou politikou v takmer všetkých radikálne ľavicových kruhoch a organizáciách, ide o najväčšiu kriminalizáciu radikálnej ľavice od roku 1939, kedy bola zakázaná Komunistická strana Francúzska. Podobné pokusy, nie v rámci kriminalizácie, ale v rámci umlčania oponenta a vylúčenia z diskusie sa udiali vo Veľkej Británii, keď Blairistický establishment v Labouristickej strane spolu s mediálnym establishmentom vyfabrikoval škandál o tom, že Jeremy Corbyn ukrýva v strane antisemitov, pretože veľa jeho podporovateľov sú radikálni ľavičiari a antisionisti. Táto téma dominovala médiá v posledných štyroch rokoch a výsledkom toho bola porážka v parlamentných voľbách, odstúpenie Jeremyho Corbyna a jeho vylúčenie zo strany. Podobné snahy sa v menšej miere diali aj v USA. Pred jedným týždňom Mike Pompeo, minister vnútra Trumpovej administratívy povedal, že antisionizmus a dokonca aj kritika Izraela je to isté ako antisemitizmus, čím implikuje, že by mali byť takí ľudia vylúčení z demokratického diskurzu, ale asi nie kriminalizovaní, lebo v USA neexistujú zákony kriminalizujúce nenávistnú reč. Súčasne sa ale v primárkach pre Demokratického kandidáta na prezidenta v roku 2016 a 2020 rozširovali fámy v médiách o „Bernie Bros“, sexistických podporovateľoch Bernieho Sandersa a niektorí žurnalisti sa aj v USA snažili Bernieho očierniť cez jeho podporu palestínskeho ľudu a tvrdiť, že má problém s antisemitizmom, ktorý toleruje. V USA boli tieto pokusy neúspešné, pretože Bernie je Žid a Američania nikdy neprijmú možnosť, že by Žid mohol byť antisemita.

Všetky tieto pokusy a úspešné praktiky mierili na to, vylúčiť radikálnu ľavicu z diskusie, obmedziť jej slobodu prejavu, alebo ju dokonca kriminalizovať – všetko súčasť tej bájnej „cancel culture“.

Článok pána Šimečku sleduje podobný cieľ, tiež chce radikálnu ľavicu vylúčiť z diskusie v demokratickom priestore, tiež chce obmedziť jej slobodu prejavu a možno ju aj kriminalizovať, všetko pod zástierkou boja za slobodu. Poďme si preto vysvetliť, prečo je jeho argumentácia neúprimná a ukradnutá od krajnej pravice.

Argumentácia od krajnej pravice

Argument pána Šimečku má pritom veľmi jasný pôvod v krajnej pravici a jeho argumentácia je navlas podobná volebnej kampani Donalda Trumpa, toho človeka, ktorého si ešte slovenskí pravičiari, kvôli našim dejinám spätým s minulým režimom a ospevovaním liberálnej demokracie ešte nestihli obľúbiť. Pán Šimečka by určite rád súhlasil s Trumpom a podporoval by ho, keby to znamenalo odvrátiť hrozbu zo strany radikálnej ľavice, ktorej skutočné nebezpečenstvo nie je proti slobode prejavu, ale proti kapitalistickému vykorisťovaniu a súkromnému majetku. Rád by podporil Trumpa verejne, keby sa mohol vyhnúť kritike a zlej povesti, ktorá by potom vznikla zo strany jeho spolupatričných pravičiarov, ktorí si ešte vážia liberálnu demokraciu a právny štát. Skutočný pravičiar, ako sa hovorí, sa ukáže vtedy, keď si radšej vyberie fašizmus, než aby dovolil komunizmus.

Tento argument proti radikálnej ľavici pochádza pôvodne z dielne tých ľudí, ktorí veria v tzv. Kultúrny marxizmus, čo je konšpiračná teória krajnej pravice o tom, že multikulturalizmus, homosexualita a sexuálna sloboda sú výmysly marxistov, aby tak rozvrátili západnú kultúru a tradičnú rodinu. S kultúrnym marxizmom sú väčšinou spájaní marxistickí teoretici okolo Frankfurtskej školy, Adorno, Horkheimer a Marcuse. Z tejto tradície neskôr vznikol postmodernizmus, ktorý je úplným odmietnutím marxizmu, avšak napriek tomu jeden známy intelektuál novej pravice, Jordan Peterson hovorí o tzv. Postmoderných marxistoch, ktorí nielen že napádajú západnú kultúru so svojim prijatím homosexuálov, transrodových ľudí a sexuálnej slobody, ale aj nápadajú slobodu slova v týchto témach. Nielenže názov „postmoderní marxisti“ je oxymoron, ale táto teória je úplný výmysel pravice a konšpiračná teória, ktoré má svoj pôvod v teórii o židovskom boľševizme, známej fašistickej teórii, ktorú vymysleli a spopularizovali nacisti o tom, že Židia ovládajú boľševistické hnutie a prostredníctvom neho sa snažia ovládnuť svet a zničiť západnú kresťanskú kultúru a civilizáciu. Stačí si vymeniť pár slov a máte teóriu, ktorú predstavuje pán Šimečka. Jeho teória je priamo odňatá od Jordana Petersona a Trumpa.

Poďme teraz na to, že za spomínané prípady vôbec nemôže radikálna ľavica.

Pán Šimečka vo svojom texte úmyselne klame o tom, kto spôsobil odchod spomínaných žurnalistov. Ani v jednom prípade to nebola radikálna ľavica. Pán Šimečka priamo kopíruje rétoriku Trumpa a hovorí o radikálnej ľavici ako o dominantnej sile na ľavici, ako keby Joe Biden bol ovládaný radikálnou ľavicou. S Trumpom však nejde celú cestu, lebo keby išiel, musel by aj odsúdiť Bidena, ktorého však verejnost mimo Ameriky veľmi má rada a to paradoxne aj u pravičiarov.

Pán Šimečka klame v tom, že splieta radikálnu ľavicu s ľavicou ako takou a s ľavým stredom. Ľavica v USA a vo Veľkej Británii sú najmä liberáli a sociálni demokrati, pričom v USA sociálni demokrati tvoria menšinu ľavice. Treba tiež spomenúť, že liberáli v USA sú bližší k sociálnym demokratom než k európskym liberálom, pretože európski liberáli sú pravicoví, tí americkí sú ľavicoví, teda tiež sú za zvyšovanie daní pre bohatých, za sociálny štát atď. Spomínané prípady boli spôsobené ideológiou, ktorú zdieľa ľavica naprieč celým spektrom. Liberáli rovnako akceptujú rodové a sexuálne menšiny a sú za Black Lives Matter (BLM) ako radikálna ľavica a tak to boli najmä liberáli v USA a sociálni demokrati vo Veľkej Británii, ktorí spôsobili odchod týchto žurnalistov, teda ľavý stred. Radikálna ľavica nemá v USA a vo Veľkej Británii veľký vplyv, čo spôsobuje, že podobne ako krajná pravica sa musí uspokojiť s viac umiernenými kandidátmi ako je Bernie Sanders a Jeremy Corbyn, kandidátmi, ktorí predstavujú len návrat sociálnej demokracie do obdobia pred tretím smerom z 90. rokov a nie nejakú antikapitalistickú alternatívu. Bernieho Sandersa volilo v roku 2020 len 10 miliónov voličov z celkových 80 miliónov voličov, Joe Bidena a radikálnych ľavičiarov z voličov Bernieho Sandersa je len asi 10 percent, čiže jeden milión ľudí z celkovo asi 250 miliónov voličov v roku 2020. Jeremyho Corbyna volili vo voľbách za predsedu najviac 300 tisíc ľudí z celkovo 32 miliónov voličov, aj keby všetci boli radikálni ľavičiari, bolo by to len jedno percento. Radikálna ľavica nemá ten vplyv, aby spôsobila tieto prípady obmedzovania slobody prejavu.

Teraz k samotným prípadom.

Suzanne Moorová opustila brány Guardianu kvôli tomu, že uverejňovala transfóbne články, ktoré viedli k tomu, že traja trans zamestnanci opustili Guardian. Prečo nikto nehovorí o porušovaní slobody prejavu týchto trans ľudí, ktorí nenašli priateľské prostredie v Guardiane, ale namiesto toho bola ich identita a existencia spochybňovaná, čo sa nestalo žiadnemu z týchto žurnalistov takýmto spôsobom.

James Bennet rezignoval zo svojej pozície v New York Times kvôli tomu, že opakoval líniu Trumpa a po všetkom policajnom násilí chcel, aby na demonštrantov BLM bola zavolaná armáda. Toto zaslúžene každého liberála pobúrilo.

Andrew Sullivan opustil svoju pozíciu v New York Magazine po tom, čo publikoval a obhajoval výtržky z knihy The Bell Curve, veľmi známej rasistickej pseudovedeckej knihy, ktorá tvrdí, že variácia v IQ medzi bielymi a čiernymi existuje kvôli genetickej predispozícii, teda inak povedané, že čierni sú geneticky podradení bielym, čo je veľmi jasne rasistická pozícia. Veľmi zaslúžene odišiel z tejto pozície.

Nakoniec k debate o slobodnom prejave.

Slobodný prejav neznamená, že každý môže hocikde a pre hocijaké publikum povedať hocičo. Slovensko má podobne ako všetky európske krajiny zákony o nenávistnej reči, ktoré síce nie sú umocňované a neplatia, ale kriminalizujú akýkoľvek nenávistný prejav. V USA tomu tak nie je, tam je povolené byť nacista, pochodovať s nacistickými symbolmi a kričať, že treba poslať Židov do plynu a komunistov do táborov. Debata v USA sa teda točí okolo toho, či možno ľudí za ich prejavy trestať inak ako legálne. Z nášho pohľadu by sa nemalo jednať o nič kontroverzné, keďže my nemáme nielen ekonomické následky pre také prejavy, ale aj legálne následky. Napokon treba povedať, že sloboda prejavu je neformálne vždy obmedzená, len v minulosti bola obmedzená v sociálnych interakciách smerom doľava, teraz po prvýkrát v amerických dejinách sa začína obmedzovať doprava. V minulosti bolo úplne v poriadku byť rasistický a antikomunistický a komunistom byť bol veľmi zlý zážitok a komunisti boli sociálne utláčaní a nemohli vyjadrovať svoje postoje bez veľkej kritiky. Napokon dodnes komunisti nemôžu vyjadrovať svoje postoje v mainstreamových médiách, pričom fašistické teórie presakujú aj do stredových médií. Dnes však začína byť sociálne neprijateľné byť rasista, fašista, sexista, homofób a transfób a začína byť menej zlé byť komunista. To samozrejme štve pravičiarov a antikomunistov ako Šimečka. Oni by boli radi, keby bolo prijateľné byť fašista a neprijateľné byť komunista. O slobodu prejavu im nikdy nešlo.