Ale jemu nenalejem
„Zelený čaj poprosím. Bez, bez. Bez cukru, bez medu. Len s citrónom.“
?
„Pivo.“
Sedíme v boxe. Hostinec.
„Požičiaš mi desať euro, prosím ťa?“
Chce to silu povedať… Nemám. Utopené dopredu. Vedela som, že rozhovor nie je dôvodom tohto stretnutia. Rozhovor i snahy pohnúť ho niekam z miesta… sa utopili v chľaste.
Čašník mi prinesie objednaný čaj.
„Ale jemu nenalejem!“
Prichádza vedúci.
„Prepáčte, zo zákona…“
Prepačujem. Človek oproti mne sa vyvlečie z boxu a s hlavou medzi plecami odchádza. Ja ostávam.
Vkladám vrecúško čaju do pariacej vody. Strešným svetlíkom padá na uprázdnené cezstolné miesto prúd zaprášeného svetla. Spasenie? Veď Boh…, ten všetko vidí. A vie. A môže. Môže. Keď človek chce. Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže.
Poznám bezmocnosť vydaného na pospas chľastu. Poznám spúšťače spustenia sa. Po tejto ceste do vlastného pekla. Nepoznám spôsob, ako človeka odtiaľ vytiahnuť.
Čaj pomaly dostáva teplotu pitného. Slnečné svetlo zo stropu osvetľuje zaprášené spomienky.
Kukám cez záclonu. Tatík prichádza k bráničke. Podľa jeho kroku presne viem, koľko dnes vypil. Viem, čo bude nasledovať. Poznám svoju samaritánsku úlohu v tomto stále otvorenom boji.
Mamin zúfalý krik, plač. Cestou a chľastom zmorený tatík padá. Kockovaná dlaždičková náruč chodby ho drží ako magnet. Nevládze vstať. Ani ja nevládzem. Zdvihnúť ho. Pätnásťročná. Nemám silu kulturistu. Ťahám ho ako viem do postele. Za nohy. Chalbem pokrovce týmto vlečencom. Horko ťažko prevrhnem náklad na posteľ. Upravujem mu hlavu. Vankúš skladám cezpoly, ako to má rád. Vyzúvam. Zakrývam perinou. Otvorím okno, aby mal chľastový smrad cestu, keď sa bude vyparovať. Z duše. Napravím schalbané pokrovce a idem pohladať mamu. Nemá kam ujsť. Najtiaž na poval či na záhradu. Chlácholím ju. „Prečo!? Prečo to robí, keď ja driem ako kôň!?“
Až po vyše tridsiatich rokoch začínam chápať. Začiatok otcovho konca.
Aj on drel ako kôň. Postavili spolu dom. S mamou. Vlastnými rukami. Starali sa. Tri deti. Živobytie. Len… kdesi… ostala jeho citlivá umelecká duša. Duša muža, ktorú vychovávali s pocitom, že nesmie… cítiť. Veď je chlap!
Vtedy… som to nechápala. Chcelo sa mi ujsť z toho domu. Aj som ušla. Ujsť z domu vydajom… Nebol práve najlepší nápad.
Čaj pomaly dostal pitnú teplotu. Uchlipkávam. Dumám. Viem, že viac, ako byť samaritánkou, v tomto procese nemôžem.
„Čo mu chýba? Ako by sa mu dalo pomôcť?“ Pýtal sa ma onehdy kamarát odíneného.
Ako pomôcť, keď človek nevládze pomoc prijať.
Chľastu sa dá zbaviť. Odvykačka a tak. A čo potom? S tou kopou posekaných citov.
„Myslím, že potrebuje milovať jeho milujúcu ženu.“ Odpovedám udivenému kamarátovi.
Lebo… všetko na tomto svete i v tomto vesmíre je o rovnováhe. Plusu a mínusu. Mužského a ženského princípu. Dobra a zla. Čierneho a bieleho. Rovnovážnítkom… je láska. Snaha dať nielen hmote, ale aj myšlienkam a citom… zmysel. Ostatné… sa pridá. Všetko sa hneď ľahšie robí, keď človek miluje a je milovaný.
Už tam nie je ani kvapka. Kukám na dno šálky. Platím.
„Prepáčte, ale jemu… už nenalejem.“ V poriadku. Chápem.
Verím svetlu, ktoré poslal. Boh. Aby z pekla chľastu a zo dna človečenstva zachránilo, čo sa ešte dá.
Moja úloha? Nepodstatná. Bola som iba samaritánka, ktorá mu „podložila pod hlavu vankúš.“
