Denník N

Kde je naozajstná mlčiaca väčšina ?

Advokácia patrila k povolaniam, ktoré predchádzajúci režim cielene a systematicky zdecimoval. Ako každý totalitný režim potreboval úplne eliminovať vplyv advokáta, advokácie v občianskej spoločnosti.

Vymazaním advokácie z mapy profesií to nešlo, hoci si to súdruhovia ( príznačné aj pre moje ďalšie úvahy bude to, že mnohí z nich boli povolaním pôvodne advokáti) veľmi želali, ale právo na zastupovanie advokátom, patrilo a stále patrí medzi základné ľudské práva garantované Dohovorom o ľudských právach.  Právo na zastupovanie nezávislým advokátom je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, a štáty, ktoré sú viazané dohovorom toto právo musia zabezpečiť každému svojmu občanovi.

Predložený materiál k reforme justície, akoby tiež pozabudol na tento rozmer práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý súdny proces. Nie je len o fyzickej dostupnosti súdu, ale aj o dostupnosti právnej služby poskytovanej nezávislými advokátmi.

Predchádzajúci režim môže byť v prístupe k advokátom pre mnohých poučným odstrašujúcim príkladom, ktorý by mal občiansku spoločnosť viesť k tomu, aby sa už v zárodku postavila proti obdobným snahám o zničenie advokácie ako takej. Môže však byť aj príťažlivým príkladom pre tých, ktorí sa „trpenej“ slobodnej advokácie potrebujú zbaviť.

Tak ako na to.

Je potrebné začať prehodnotením okruhu osôb, ktoré sú zapísané v zozname, najmä z hľadiska ich politickej spoľahlivosti a toho, či budú záujmy svojich klientov reprezentovať „rozumne“ tak, aby sa záujem klienta nedostal do konfliktu so záujmami politických špičiek. Tí, ktorí toto kritérium nesplnia, budú zo zoznamu vyčiarknutí ako nespoľahliví. Predchádzajúci totalitný režim sa netrápil otázkami panstva práva a právneho štátu, ku ktorým sa zdanlivo hlásime už dnes. Prijal zákon, ktorý určil kto smie a kto nesmie byť advokátom a bolo. Tí, ktorí sitom spoľahlivosti neprešli sa mohli uplatniť v prácach na stavbách, v priemyselných závodoch, na vrátniciach a inde. Najlepšie na druhom konci republiky oproti tomu, kde pôsobili doteraz.

To bol len prvý hrubý rez. Ďalším bola rýchlovýkrmňa  „našich“  právnikov, absolventov právnickej školy pracujúcich, ktorí za krátky čas, bez zbytočného zaťažovania sa vedomosťami, ktoré by mohli súvisieť s podstatou práva, jeho princípmi a najmä podstatou slobody jednotlivca, ktorú má právny štát garantovať ( dôležitá bola oddanosť myšlienke komunizmu a spoznanie socialistických zákonov), získali potrebnú kvalifikáciu.  Títo boli dosadení na posty, odkiaľ mohli riadiť aj ostatných, na ktorých ešte zostali nánosy zlozvykov a vzdelania starých buržoáznych čias.

Politicky verní a lojálni sa vždy mali lepšie, aspoň za vlády tých, komu prejavovali oddanosť. Novodobý slovenský experiment nám ukazuje veľa príkladov z praxe. Advokáti lojálni vládnej strane  poskytovali právne služby, kde ich potreboval štát, viac, než tí druhí. Ale platí to o všetkých vládach, tí lojálni politicky, hodnotovo a ideologicky, tomu právu vždy akosi lepšie rozumejú a spomedzi viacerých advokátov, vedia poradiť najlepšie.

O platnosti tohto pravidla nás mimoriadne otvorene ubezpečili slová pani ministerky, ktorá považuje za potrebné, aby sa na čelo okresných súdov ( slobodným výberom spomedzi sudcov ?) dostali predsedovia, ktorí budú presadzovať myšlienku reformy a nových súdnych máp (niektorí jej odpoveď v rozhovore pre Denník N pochopili aj takto).  História takýto počin označí jednoducho za dosadenie politicky lojálnych osôb do čela jednotlivých súdov.

Čo však s advokátskou samosprávou.

Vyčiarknutie nehodných zo zoznamu sa dá dosiahnuť napríklad vedením disciplinárnych konaní voči nim, nakoľko jedným z trestov, ktoré možno advokátovi uložiť za disciplinárne previnenie, je vyčiarknutie zo zoznamu ( iné tresty naoko menej drastické môžu prispieť k likvidácii jeho advokátskej existencie rovnako- vysoký peňažný trest, ale aj  opakované návrhy a opakované prejednávania sú vysoko efektívne na postupné ničenie a zničenie advokáta). V záujme  odňatia disciplinárnej právomoci advokátskej samospráve sa už podnikli potrebné legislatívne kroky. V tomto smere považujem za najpozoruhodnejšiu pasivitu zástupcov stavovskej samosprávy  a tichú servilnosť voči opatreniam ministerstva.

Tento fakt nie je poučný len preto, ako k veci pristupujú advokátmi volení zástupcovia, ale aj preto, že advokátskej obci, ktorá mlčí, to viditeľne neprekáža. Z toho môžem vyvodiť len jediné, že advokáti (ako celok) s tým súhlasia a sú stotožnení. Nezrádzajú však záujmy svojich klientov, občanov Slovenskej republiky a nespreneverujú sa svojmu poslaniu ? Túto otázku najpravdivejšie opäť zodpovie historický pohľad do (spätného) zrkadla.

Dobrým signálom nie je ani to, že pomery v advokácii ( ktoré odzrkadľujú celospoločenské pomery, obdobne ako v justícii, prokuratúre a inde) vedú mnohých k tomu, že si trikrát rozmyslia, či využijú svoju slobodu prejavu a ozvú sa, z obavy pred dôsledkami na svoju osobu, profesijné uplatnenie a podobne. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že využitie slobody prejavu v jednej pre mňa kľúčovej, hodnotovej otázke, viedlo niektorých, aj mnou volených, zástupcov v samospráve k nápadu začať voči mne disciplinárne stíhanie za poškodenie záujmov advokácie. Tiež veľmi príťažlivá metóda na elimináciu odporcov „režimu“.

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že disciplinárnej právomoci komory podliehajú aj advokáti s pozastaveným výkonom advokácie, ktorí pôsobia v štátnej správe ( od ministerských cez rôzne iné posty) v zákonodarnom zbore ( poslanci), na súdoch ( sudcovia), v samospráve ( starostovia) a tiež by sme mohli v určitých prípadoch povedať, že  pri výkone svojej aktuálnej funkcie si počínajú tak, že škodia záujmom advokácie. Zatiaľ disciplinárne stíhaní  zo strany advokátskej komory neboli ( je prirodzené, že ak advokát obsadí post ministra spravodlivosti, už z titulu svojej funkcie nemôže byť vedený jednostrannou optikou záujmov advokácie, ale musí vyvážene sledovať celospoločenské záujmy, škoda len, že sa u nás neujala tradícia, vyčiarknuť sa zo zoznamu advokátov v takýchto prípadoch).

Ďalšou veľmi efektívnou metódou likvidácie slobodnej advokácie je ekonomická likvidácia. Mnohých to možno prekvapí, ale advokácia patrí  k povolaniam s tisíce rokov trvajúcou históriou a vždy bola úzko spätá so životom justície, a viazaná na existencie súdnych obvodov.

Faktom je, že životné podmienky a možnosti prežitia advokátov aj v súčasnej dobe pri ich veľkom počte a ekonomickej situácii ich potenciálnych klientov, sú mimoriadne náročné. Advokátska komora, ako reprezentant advokácie navonok, o tejto otázke elegantne mlčí, navonok ju nekomunikuje vôbec, alebo len veľmi tichučko. Niektoré komory v zahraničí sledujú životnú situáciu advokátov, akú majú možnosť zárobku, v koľkých veciach zastupujú na súdoch a podľa svojich zistení podnikajú rôzne dostupné kroky na celkové zlepšenie situácie advokátov.

Zrušenie súdov, ich koncentrácia do niekoľkých väčších miest, ktoré sa stanú strediskami úspešnej advokácie, súčasne povedie k ukončeniu mnohých menších praxí advokátov, ktorí pôsobia na „periférii“  politického a spoločenského záujmu.

V prostredí voľnej súťaže, akej sa advokáti pohybujú, je prirodzené, že advokáti z plánovaných sídiel krajských a okresných súdov s rôznou atraktívnou agendou, tento nápad vítajú, ich pozícia na trhu oproti tým druhým, kde budú krajské a okresné súdy zrušené, sa posilní. Takže vnútri advokácie, kde preváži u každého a jedného pohľad na vec svojimi očami, optikou vlastného brucha a peňaženky, nie je možné vyriešiť závažné otázky vyváženosti reformy a umožnenia reálneho prístupu občana k spravodlivosti bez koordinácie  a vyvažovania záujmov všetkých skupín advokátov.  Cesta k  ekonomickej likvidácii podstatnej časti advokátskeho stavu je otvorená.

Kde sú tie krásne časy, kedy vďaka totalitnému režimu bolo pre územie celého Slovenska spolu menej ako 300 advokátov ( v roku 1989 bolo na území Slovenska do 300 advokátov z toho cca 100 v Bratislave).

Akú úlohu v procese reforiem, ktoré sú cieľom ministerstva spravodlivosti, primárne vedené snahou o zlepšenie fungovania justície na Slovensku, zohrávajú advokáti ? Akú úlohu zohráva Slovenská advokátska komora ? Zatiaľ sa javí, že len úlohu mlčiacej väčšiny ( advokáti sú s počtom takmer 6000 členov najväčšou stavovskou organizáciou, k tomuto číslu pripočítajte ich rodiny, zamestnancov a ďalší dotknutý okruh ľudí a dostanete celkom pekné čísla).

Alebo tichého štatistu, ktorý len tak nenápadne (ne)sleduje, čo sa deje a chystá. Väčšine advokátov to však vyhovuje, pretože nikde nepočuť ich hlasy (nepočítam do toho hlasy advokátov – poslancov, ministrov a ich poradcov, členov tímov, ktorí sa na príprave zmien, a keďže pani ministerka hovorí o politickej vôli  po pozitívnych zmenách v justícii, tak môžem aj ja povedať, že na politickú objednávku, podieľajú).

Nezachytila som žiaden náš, advokátsky návrh, prínos, snahu o to, aby sme vlastnými skúsenosťami s dlhoročným pôsobením v prostredí justície, prispeli k reforme justície, ktorú si všetci slušní advokáti želajú rovnako a to aj bez politickej vôle.

Prístup predstaviteľov SAK k tejto otázke nezastupuje moje záujmy ako radového advokáta, vnútorne s ním nesúhlasím,  ale to je len moje právo na názor (nemôžem povedať, že by bolo všeobecne akceptované), lebo SAK zastupuje všetkých, a jeden nesúhlasný hlas neznamená nič a väčšina kolegov mlčí. Tí, ktorí máme iný názor, a chceme realizovať svoje ústavné práva na slobodu prejavu, slobodu podieľať sa na verejnom živote aj bez politického zástoja, v záujme dobrej veci, máme minimálne šance.

Aby som preukázala pravdivosť tohto faktu, uchádzala som sa o osobné stretnutie s pani ministerkou na jar tohto roku (kedy ešte súdne mapy verejnosti nepredstavila). Pracovníci na ministerstve sa ku mne chovali s ukážkovou zdvorilosťou. Nedali najavo žiadnu aroganciu, ani netrpezlivosť pri mojich opakovaných telefonických a písomných pokusoch. Ale čas na mňa sa nenašiel, a keď som prestala „otravovať“, nikto ma už nekontaktoval. Viem, že pani ministerka je veľmi zaneprázdnená, takže nemôže prijímať hocijakého „skadebola“, čo sa len tak domáha prijatia. Ale prijíma a mala by prijať zástupcov SAK a tí nesú spoluzodpovednosť za konečný osud advokácie (ale aj justície) na Slovensku. Nielen v tom, čo komunikujú, a čo (ne)presadia, ale aj v tom, ako nás, ostatných advokátov (ne)informujú.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..