Keď ľudia protestujú proti vozičkárom

Včera som si prečítala článok, ktorý zdieľalo pár mojich priateľov. O proteste ľudí v bytovke proti rampe pre vozičkárov, ktorá bola urobená kvôli postihnutému dievčaťu. Na čiernu listinu k nechceným týraným ženám, k umierajúcim, k ľuďom utekajúcim pred vojnou a ku komukoľvek inému ako my, hoc núdznemu, pribudli teda v tejto kresťanskej krajine už  aj deti na vozíkoch.

Poznám to dieťa. Teda tú slečnu. Je dosť možné, že poznám takmer všetky deti na vozíkoch na Slovensku. Lebo ich máme v Dobrom anjelovi. A hoci moja práca je o tom, že stretávam skutočne dobrých ľudí, dozvedám sa bohužiaľ aj o opaku. Zo začiatku som tomu sama nechcela veriť.

Rodiny hendikepovaných nebojujú len s každodennými bariérami, s osamelosťou, s finančnými problémami ale aj so závisťou a zlobou.

Práve dnes som telefonovala s mamou, o ktorej sa v novinách písalo. Potrebovala som nejaké fotky. Nechcela som ich zverejniť. Len predstaviť v jednej veľkej firme projekt a získať peniaze.  Dominikina mama neváhala, vždy rada pomôže. Ale nie je to časté. Práca sa mi robí niekedy ťažko, hlavne, ak posledné, čo chcete, je na tie rodiny vyvinúť akýkoľvek tlak. Majú svojich problémov dosť.

Po Dominikinej mame som sa spojila s inou mamkou s dieťaťom na vozíku. Plakala do telefónu, že by mi veľmi rada pomohla, veď jej posielame peniaze, ale že nikto o tom nesmie vedieť. Lebo ľudia v meste jej aj jej synovi ubližujú. Raz syn vyhral nejakú súťaž a doteraz počúva, že mal protekciu, lebo je na vozíku. Jeho talent pre okolie podstatný nebol.

Ani som nestihla povedať, že samozrejme oslovím niekoho iného, keď povedala: “  Radšej ma prosím odhláste z pomoci“. Ako sa asi musí cítiť takáto matka, ktorá žije z 300 Eur, keď toto povie?

Spoločnosť sa ešte nenaučila hlbšie sa zamyslieť nad tým, aké problémy týmto ľuďom osud nadelil. Že sa to raz môže dotknúť každého z nás.

Najväčším tŕňom v oku je, ak si niekto vybaví pre choré dieťa príspevok na auto. Aj Ivko. Nikto nevidí, ako ho rodič doma nosí po schodoch, ako spolu po večeroch plačú a ako sa delia večer o jeden suchý rožok. Podstatné je, že vonku stojí nový Ford (ktorý je nevyhnutný na neustále dochádzanie za lekárom a do špeciálnej školy) a to susedia považujú za drzosť.

Aj u onkologicky chorých detí.

Nedávno urobil kňaz zbierku pre jedno dievča choré na rakovinu. Ľudia v kostole prispeli do košíčka. Dievča malo endoprotézu, to je náhrada rakovinou rozožratej kosti vnútri nohy, ktorú nie je vidieť. Viacerí pochopili, že bude mať protézu, ktorú ale vidieť je. Čo sa potom odohrávalo na dedine, keď dievča zúfalá matka tlačila na vozíku, ale stále malo nohu, si radšej nechcite predstaviť. Ohováranie a reči o klamstve. Nestačí, že mama vyzerá už len ako tieň a dieťa sa na vlastné nohy od bolesti nepostavilo už takmer rok. Príčina sa našla. Veď nemá umelú nohu, tak načo som tam dával tri eurá?

Lahôdka, ktorú som už raz spomenula: Daniela má rakovinu, dvoch synov tínedžerov, dlhy a gelové nechty, ktoré jej na narodeniny urobila najlepšia kamarátka, manikérka. Ťažký nadštandard neprehryzla teta na úrade práce a opýtala sa, či je na tom Daniela tak zle, keď má na gelové nechty.

Kde sa to v niektorých ľuďoch berie? To povrchné vnímanie ľudského bytia. Poplakať si večer pri televízore a ráno opľuť chorému susedovi auto. A tá šablóna tolerancie, cez ktorú už pomaly neprejdú ani väčšie nosy?

Našťastie desiatky tisíc ľudí to vidia inak a aj to by si mali tie tisícky rodičov chorých uvedomiť, aby nabrali silu. Napríklad za každomesačným príspevkom od nás je na jednu rodinu v priemere dvadsať ľudí. Ktorí ich nepoznajú a veru nevideli ani ich fotky a predsa im poslali peniaze. A to je veľká vec!

Viem, potom stačí ale jedna silná podpásovka v okolí a človek padá na dno, z ktorého sa len tak tak vyhrabal. Tak ako Dominikina mamka.

Moja priateľka z Veľkej Británie, ktorá tu žije už roky, my raz povedala: „Vieš čo ma na Slovensku prekvapuje? Že tu nevidím takmer žiadnych hendikepovaných.“ Bola som prekvapená, lebo ja ich vidím všade. Lenže nie je to tak. Zanalyzovali sme to a zistili, že naozaj nechodia von. Bránia im v tom bariéry stavebné ale bohužiaľ oveľa viac ľudské.

Darmo sa budeme tváriť, že sme moderná krajina, keď sme uviazli na sparťanskej skale. Ani Tatry a halušky z nás neurobia velikánov. Krajina je taká veľká, ako sa jej ľudia správajú k slabším. A my máme ešte čo robiť, aby nás na mape bolo vidieť.