Paleolitička o štúdiu v Moskve: Rusko človeka šokuje aj očarí

Prvá časť – Univerzita

Ako sa maturantka zo slovenského gymnázia dostala práve na Moskovskú univerzitu?

Pravdupovediac, môj výber bol úplne náhodným dôsledkom profesionálnej alokácie mojej rodiny. Ja som sa ju, síce bez entuziazmu, ale s očakávaním, rozhodla sprevádzať. Po úvodných peripetiách ma prijala na štúdium Lomonosovova Moskovská Štátna Univerzita. Plánovala som si odkrútiť rok – dva a vrátiť sa domov na Prif UK. Zostala som deväť rokov – všetky tri stupne vysokoškolského štúdia. Myslím, že som ešte stále jednou z mála slovenských študentov, ktorej sa to na MŠU podarilo doklepať od prvého ročníka až do obhajoby dizertácie, a ostali mi len dva šedivé vlasy a more krásnych spomienok :-). A tento podivný výber školy ohromne ovplyvnil celý môj život, profesionálnu dráhu, aj kontakty.

Ovládala si vtedy ruštinu? Výuka bola v ruštine alebo si si mohla zvoliť aj iný jazyk?

Keď som prišla do Ruska, mala som za sebou ruštinu zo zedéešky, niekoľko olympiád z ruského jazyka a znalosť azbuky. Nič z toho som však priateľom ani na fakulte nikdy nepriznala :D. Veľmi rýchlo som prišla na to, že okrem toho, že čítam ako prváčka, ovládam pravidlá a viem písať, neviem povedať nič súce. Prijímačky v ruštine som síce zvládla, ale rýchlo som bola hodená do reality.

A aká teda bola realita?

Taká, že štúdium som nemala nijako prispôsobené, študijný program boj jeden a pevne daný a bol čisto v ruštine. Moja prvá hodina bola staroruština a bol to reálny šok – moji spolužiaci jej nejako prirodzene rozumeli a ja som v texte nevedela nájsť ani len číslovky. Ani dnes nie je možné prejsť výuku v inom jazyku. Cudzie jazyky sa v podstate učíte v inom cudzom jazyku. Prvé skúškové som preplakala, prekladajúc učebnice od slova do slova, jednu za druhou. A literatúry na čítanie bolo more! Ku každej prednáške seminár a ku každému semináru týždenne celý zoznam literatúry, ktorá sa k ďalšiemu semináru rozoberala na drobné. Študenti humanít žijú večery a víkendy v knižniciach.

To si sa teda musela veľmi rýchlo zorientovať, aby si stíhala bežné tempo…

Veľmi mi pomohli spolužiaci, katedra a kurzy ruštiny na filologickej fakulte, kde nám s ohromnou trpezlivosťou dávali základy akademického jazyka. Dvakrát ročne sa v ruštine písala veľká seminárna práca, striktne limitovaná – počet strán sa nesmel prekročiť, človek bol nútený naučiť sa výstižne vyjadrovať v obmedzenom alebo zadanom formáte. Naučilo ma to písať v ruštine lepšie, ako v mojom rodnom jazyku. Zároveň seminárnu prácu bolo nutné obhájiť pred spolužiakmi, z ktorých dvaja mali úlohu recenzentov, zvyšok pracovnej skupiny potom tieto aktivity hodnotil. Jednu tému si tak študovali všetci. Na biológii to zas boli nekonečné labáky idúce jeden za druhým, s kvantami vypreparovaných zvierat. A v lete veľa praxe, na rôznych miestach v Rusku, kde sa človek stretával s novými dialektami a jazykmi.

V Moskve asi študuje veľa ľudí rôznych národností a kultúr z celého bývalého sovietskeho bloku?

Rusko je silne multikultúrna a mnohonáboženská krajina, ktorá sa ešte stále učí s týmito rôznymi kultúrami či doktrínami žiť. Spoznala som neskutočné kvantum kultúr a národností, o ktorých existencii na Slovensku ani netušíme. Žije tam vyše 190 národov, hlavné náboženstvá sú 4, ak rátam aj šamanizmus, ktorý sa v regiónoch často prekrýva s inými náboženstvami.

Na Urale, v Povolží a na Kavkaze sú čisto moslimské republiky, silné a bohaté, dnes aj také, čo aplikujú zákony šariátu a dievčatá aj na univerzite musia v rámci komunity chodiť v hidžábe. Na severe máte malé pôvodné národy (od Karelcov a Komi po Čukčov), aj keď iba skromne profitujúcich z ich špeciálneho statusu pri prijímaní na vysokoškolské štúdium. Aj na vedecké inštitúcie sa ich bohužiaľ dostane iba málo.

Na Slovensku je zakorenená predstava slovanského pravoslávneho Ruska, realita je však neskutočne vzdialená tomuto opisu a Ruská federácia svojím spôsobom profituje na tomto profile, nastavenom pre každú krajinu podľa miery – v Ázii sa napríklad apeluje na silnú budhistickú komunitu, Euroázijstvo či kultúrne príbuzné národnosti zo Sibíri.

Odráža sa táto pestrosť aj na študentoch a pedagógoch univerzity?

Univerzita má vlastný pravoslávny chrám, rovnako sú na univerzite moslimské modlitebne a dokonca jedna pre budhistov. Študenti svoje sviatky slávia, prezentujú, či majú v kľúčové dni voľno. Rusko má tiež veľmi úzke prepojenie na Zakaukazie a Strednú Áziu a funguje tam až 5 univerzitných filiálok (Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Azerbajdžan a Arménsko). Univerzita má tiež silné vzťahy a výmenu študentov či študijných programov s veľkými zahraničnými univerzitami, existuje samostatná filiálka Pekinskej univerzity pri MŠU.

A čo študenti z našich končín, stretla si nejakých?

Študentov z EÚ je najmenej. V ročníku som bola jediná, bola to doslova exotika (pre mňa úplne nečakaná). Ak nerátam spolužiakov z postsovietskych krajín, pre ktorých bola ruština ako druhý rodný jazyk, tak zahraničnú (“západnú”) komunitu na fakulte som v rokoch môjho štúdia predstavovala len ja a moji dvaja spolužiaci z Maďarska a Japonska. Všetci ostatní boli iba na dočasných stážach. Prípadne to boli ľudia s ruskými koreňmi, či dlhoročným trvalým pobytom v Rusku.

Ako vnímali učitelia a spolužiaci teba ako Slovenku?

To viem úplne presne, často sme to rozoberali. Ako cudzinku. Ako dievča z Európy. Pri prvom poháriku a prípitku často počúvate reči o bratskom národe a máme skutočne veľa spoločného, avšak rýchlo pochopíte, že naša mentalita a kultúrno-historické či geografické zázemie sa silno líšia. Slováci často nedokážu pochopiť ruské rozmýšľanie, ich historická skúsenosť je iná ako naša, majú iný temperament. Po deviatich rokoch som sa podľa priateľov dosť asimilovala. Aj dnes sa v Rusku cítim ako doma, asi je to aj časť mojej vlastnej identity a mimo krajiny ma občas potrápi klasická “toska” (niečo ako nostalgia, pozn. red.), ale cítim sa ako Európanka a som naozaj vďačná za to, ako to tu funguje.

Presťahovať sa do Moskvy bol teda poriadny kultúrny šok? 

Šokov bolo veľa, hlavne preto, že reálny obraz Ruska vôbec nezodpovedal očakávaniam. Tie kultúrne ťažko zhrnúť do jednej rozvitej vety. Šokovala ma geografia – zistila som, že žijem v obrovskej krajine, čo hraničí so Severnou Kóreou a má vlastný Židovský autonómny okruh. Na mape to vyzerá inak, ako keď s tým človek začne žiť, pozerať správy, sláviť Silvester 11-krát. Šokom bolo aj zistenie, že ak chcem na pekné miesto, pocestujem si tam pár dní a vôbec nie lacno.

Na univerzite ma ako študentku príjemne prekvapilo jednanie staršej generácie profesorov, možnosť participovať na pravidelných zasadaniach na Akadémii vied (vedecké ústavy organizujú pomerne veľa takýchto pravidelných každotýždňových aktivít). Nielen tam chodiť, ale aj predniesť a diskutovať svoju tému so skúsenými vedcami ako so seberovnými. Osobne som nestretla ani jediného akademika či člena-korešpondenta, ktorí by sa nadradene správali k študentom. Zvykom nebolo ani zneužívanie študentských prác, ktoré boli samostatným malým výskumom.

Je aj samotné vysokoškolské štúdium v Moskve špecifické a odlišné od našich končín? 

Štúdium na univerzite bolo odlišné a náročné. Nielen z jazykovej či byrokratickej stránky, ale predovšetkým pripravenosť a motivácia mojich spolužiakov boli naozaj na vysokánskej úrovni. Ruskí študenti sú zvyknutí na 6-dňový pracovný týždeň s úplne plným rozvrhom, pre mňa však mnohé z toho bola novinka. Rovnako ako aj koncept vytvárania názoru, výhradne ústnych skúšok, nekonečného písania seminárok a dlhých odborných seminárov, kde študenti diskutovali o naštudovanej téme a navzájom si boli oponentami kvalifikačných prác.

Akcent na našej fakulte bol na kritické myslenie: kritiku prameňov, vytváranie vedeckej hypotézy na báze kritiky a v konečnom dôsledku – politická a historická kritika. V ruskom akademickom prostredí niečo úplne bežné. V jestvujúcej politickej realite nemysliteľné. Dnes čelia historici dôsledkom svojich kritických rozhodnutí v horších prípadoch aj na súdoch.

Na Slovensku sa často sťažujeme na neprimerané množstvo zbytočnej byrokracie. Ako je to v Rusku?

Je to jedna, pre Slováka nepredstaviteľná, reťaz “bumažok” (papierov/dokumentov, pozn. red.) a byrokracie, kde pani v kancelárii sedí tri hodiny denne dvakrát do týždňa, ale v skutočnosti je tam asi pol hodiny a keď vstúpite, dosť pravdepodobne vychytáte spŕšku sťažností k vašej osobe, lebo práve pije čaj. Všetko sa riešilo na bumážke, ideálne písanej rukou, plus ďalšie dve kópie tiež písané rukou. Ešte aj rad do príslušnej kancelárie existoval len na bumážke, zastoknutej v zárubni dverí.

Tak som raz na rektoráte úplne sama prestála tri dni a stále som nebola na rade – VŽDY sa na poslednú chvíľu objavil človek, vytiahol spoza tapety dlhokánsky zoznam, pichol na svoje meno (často v čínštine, uzbečtine, kazaštine), že je na rade a za ním si to obsadili ešte v utorok ďalší dvaja, čo o chvíľu prídu. Rozhovor začínal slovami „to nejde“ a iba pri dobrej stratégii presviedčania a úspešnom delegovaní problému inej osobe sa vyjednávanie takmer s istotou končilo „konešno, net problem“. Znalosť zákonov a pravidiel iba slabo pomáhala, všetko stálo na konkrétnom človeku a jeho vlastnej interpretácii.

Akú má univerzita povesť na západe? Ako na teba, ako absolventku ruskej univerzity, pozerali inde vo svete?

Vo svete mala univerzita výborné echo, kam som išla s malou dušičkou ako slovenský vedec, tam mi to vynahradila nálepka alumni Moskovskej Štátnej Univerzity. Toto veľmi “bodlo” hlavne v Anglicku.

Majú Rusi tiež niečo ako Erasmus? Je bežné, že študenti cestujú na stáže do zahraničia?

Nemajú, avšak v obmedzenom množstve existovalo a existuje množstvo špecifických zahraničných štipendií, zameraných konkrétne na ruských študentov. Z ruskej strany je toto financovanie podporené bilaterálnymi dohodami, ale program ako Erazmus je európsky unikát. Intenzívne kontakty fakulty a akadémie vied so zahraničím však fungujú, ja som takto pred rokmi dostala a využila ponuku na stáž vo Francúzsku, na univerzitách a v rámci CNRS.

Prečo si sa rozhodla pre štúdium archeológie? Je to niečo, čo si vždy chcela alebo toto rozhodnutie nejako ovplyvnilo práve Rusko?

Archeológiu máme v rodine a hoci som ju pôvodne nikdy nechcela robiť, skončilo to presne opačne, vo veľkej miere aj vďaka tomu, že prírodovedné fakulty MŠU v tej dobe prakticky neprijímali cudzincov a nebolo reálne sa tam dostať. Nakoniec som vyštudovala na historickej fakulte Lomonosovej univerzity, ale ostala som v línii prírodných vied, ktorým som sa pôvodne chcela venovať. Externe, v rámci vzdelávacích možností univerzity, som stihla aj fakultu biológie s pomocnou špecializáciou zoológia stavovcov.

Biológia ťa ale nakoniec neočarila tak ako archeológia?

Prírodné vedy a geológiu milujem, veľa sa k nim dovzdelávam, je to súčasť mojej špecializácie. Moja ruská školiteľka podchytila tento môj prírodovedný “odklon” a spojila to v dobrej téme. Za výber fakulty som v konečnom dôsledku šťastná, dal mi dobré základy. Naši historici sedeli v budove spolu s filológmi, filozofmi a právnikmi. Bol to vyhlásený krúžok moskovských intelektuálov, dediční budúci vedci a novinári, študenti nesmierne oduševnení a múdri, veľmi hrdí na svoje miesto na klasickej fakulte. Tohto ducha fakulty a univerzitného „bratstva“ som si potom odniesla domov, stretávala sa s ním v našej MŠU komunite v Oxforde, Paríži či Viedni a aj dnes viem, že „našich“ nájdem na každej väčšej univerzite v zahraničí. Paradoxne, práve univerzalita a šírka získaného vzdelania priviedla mnohých mojich spolužiakov k tomu, že si špecializáciu, podobne ako ja, doplnili na ďalšej vysokej škole v zahraničí alebo početných zahraničných stážach.

V druhej časti článku sa dozviete viac o význame paleolitickej archeológie, o tom, ako prebieha práca v teréne a s čím všetkým sa môžete stretnúť na cestách po Rusku.

Bibiana (Biba) Hromadová Všetky tri stupne vysokoškolského štúdia absolvovala na Lomonosovej Moskovskej Štátnej Univerzite v Moskve (2003 – 2012). Po obhajobe dizertácie 4 roky pôsobila ako vedecká pracovníčka Archeologického ústavu SAV. V súčasnosti pôsobí ako asociovaný výskumník v laboratóriu PréTech pri CNRS vo Francúzsku. S francúzskou komunitou ju spájajú výskumné záujmy už od študentských čias v Rusku, kde má spolupráca s Francúzskom dlhú a plodnú tradíciu. Obe krajiny zohrali významnú úlohu pri budovaní odboru paleolitickej archeológie. Dnes sa tento potenciál snaží prepojiť, vysvetliť a preložiť do slovenčiny.

S Bibou sa rozprávala a blog spracovala Dominika Hroššová.

Druhú časť série rozhovoru s Bibianou Hromadovou nájdete TU. Tretia časť je zverejnená TU.

_

[ Radi čítate blogy? Aktivujte si pondelkový newsletter s piatimi najlepšími blogmi týždňa. ]Viac informácií o Žijem vedu nájdete tu, na Facebooku na stránke Žijem vedu, na Twitteri, LinkedIne alebo Instagrame.