Emmanuel Villaume: Táto pandémia bude hrobárom pre mnohých umelcov

***
Pán Villaume, pravidelne sa pracovne pohybujete medzi Európou a Amerikou. Môžete porovnať dopad Covidu na umeleckú sféru na oboch stranách oceánu?  

Je veľmi rozdielny, pretože spôsob financovania kultúry je rozdielny. Napríklad v Metropolitnej opere je situácia naozaj veľmi čierna a moje srdce je s kolegami v orchestri a zbore.

Met má iný obchodný model, sú tam okolnosti o ktorých sa nedalo vyjednávať a preto to dopadlo tak, ako dopadlo. Náš operný dom v Dallase (Emmanuel Villaume je tam hudobným riaditeľom – poznámka autorov) je naštastie v úplne inej situácii. Boli sme jedným z prvých operných stánkov, ktorý sa zavrel. Od počiatku sme boli presvedčení, že pandémia sa silno dotkne ekonomiky a výrazne zasiahne oblasť kultúry.

Ukázalo sa ako finančne prezieravé vopred predpokladať takýto vývoj a rýchlo ukončiť všetky práve sa rozbiehajúce projekty. Pretože takýmto spôsobom sme dokázali ušetriť peniaze, ktoré sa neskôr ešte môžu veľmi zísť.

Teraz, keď takmer všetky operné inštitúcie zrušili svoju jarnú sezónu, my práve naopak plánujeme hrať. Je veľmi dôležité ukázať publiku, že aj keď prísne dbáme na bezpečnostné opatrenia, sme stále tu a ponúkame im predstavenia.

Ako vôbec dokážete fungovať pri takto prísne stanovených obmedzeniach?

Skrátili sme všetky opery na deväťdesiat minút, aby mohli ísť bez prestávky. Lebo z hľadiska dodržania bezpečnostných opatrení je prestávka relatívne veľkým problémom, návštevníci navzájom komunikujú, vznikajú nežiadúce interakcie.

Ďalším problémom je zborové teleso. Jeho členovia pri spievaní častokrát stoja blízko pri sebe, čo je už samo o sebe pomerne rizikový faktor. Je to smutné, ale uvedomili sme si, že zbor na scéne nemôže byť prítomný a preto sme z uvádzaných opier vyškrtli všetky zborové pasáže.

Ďalej sme zredukovali orchestráciu, aby sme mali menej hudobníkov v jame a tým pádom väčšiu vzdialenosť medzi nimi. Samozrejme zväčšili sme aj jamu samotnú, to čo teraz používame je tzv. straussovsko – wagnerovská jama.

Aby sme dosiahli takýto rozmer, museli sme v auditóriu odstrániť prvé tri rady sedadiel. Máme tak orchestrálnu jamu, ako by sme každý deň mali hrať Elektru (kde je predpísaných 110 hráčov – poznámka autorov) ale usádzame do nej maximálne 50 hráčov.

Emmanuel Villaume. Foto: Matej Slávik

Ako takýto proces zmeny orchestrácie prebieha v praxi? Rozhodnutie, ktoré nástroje sa vyškrtnú, je v kompetencii dirigenta?

Ako kedy. Niekedy je to vecou dirigenta, niekedy nie. Napríklad nemecké divadlá pôsobiace v menších mestách častokrát mávajú naštudované opery v zredukovaných obsadeniach a majú vypracované už zaužívané orchestrácie. Tie sa dajú získať, netreba ich robiť odznovu.

Dokonca aj mníchovská opera, ak hrá predstavenie v Cuvilliés Theatre, zvykne uvádzať diela v menšom obsadení. Ak máte predpísané štyri fagoty a štyri horny, tak niektoré fagoty neobsadíte a ich linku dáte zahrať hornám alebo kontrabasom, alebo sa pozriete, či by to nemohol zahrať prípadne ešte nejaký iný nástroj, jednoducho prearanžujete to.

Môže to samozrejme urobiť dirigent, ale niekedy radšej kúpite už hotovú zredukovanú verziu, alebo to vopred zadáte ako objednávku niekomu, kto sa inštrumentáciám profesionálne venuje.

Napríklad v takto zredukovanej verzii hráme Tosku. Ako problém sme znovu vyhodnotili jej dĺžku – nakoľko musí ísť bez prestávky – a opätovne aj zborové scény. Takže vyškrtli sme väčšinu prvého dejstva, druhé dejstvo je s výnimkou kantáty aj tak bez zboru, takže to je tým pádom jednoducho zrealizovateľné a v treťom dejstve začíname až scénou vo väzení, bez pastierika a úvodných zvonov.

Podobne sme zredukovali Dona Carla, hoci to bolo výrazne ťažšie než v prípade Tosky. Redukciu som urobil priamo ja. Okrem iného sme kompletne vyškrtli posledné dejstvo. Povedal som si, že radšej vyškrtnem jedno celé dejstvo a ponechám hoci aj dlhšie scény – ale kompletné, než snažiť sa zachovať všetky dejstvá, ale každú jednu scénu potom krátiť.

Nie je publikum z takéhoto prístupu podráždené? Operní fanúšikovia veľmi dobre vedia, ako má vyzerať Tosca a naraz z nej budú mať len torzo. Ako takéto niečo prijímajú konzervatívni diváci? 

Našou úlohou je odkomunikovať to vopred, aby vedeli, čo ich čaká. A vysvetliť prečo. Lebo súčasná situácia je taká, že buď to bude takto, alebo nehráme vôbec, lebo my nemáme na výber. A ak divák bude postavený pred dilemu vidieť zredukovanú Tosku alebo neprísť do divadla vôbec, možno že predsalen bude chcieť prísť a vypočuť si živú hudbu, lebo je to aspoň niečo.

Za normálnych okolností by nám ľudia nadávali, že sme ich podviedli, že je toto nie je skutočná Tosca, keď neznelo Te Deum. Ale v tomto kontexte si myslím, že budú radi. To, čo by mohlo vyzerať takmer ako kriminálny čin – „preboha, takto to nemôžete hrať – to je zločin, veď tam chýbala pikola …“, jednoducho bude musieť byť publikom prijaté ako kompromis, pretože škrtneme nielen pikolu ale aj druhú flautu, tretí fagot a ešte stále je to OK. Základom je flexibilita.

Opera Dallas, v ktorej Emmanuel Villaume pôsobí na poste hudobného riaditeľa.

Aj tak nemôžete do poslednej chvíle vedieť, či predstavenie zahráte. Ak budete mať nakazeného hráča a ostatní budú kvoli nemu v karanténe, čo potom? 

K flexibilite patrí schopnosť vedieť pružne zareagovať aj na takéto situácie, respektíve vedieť ich predpokladať. Ak nebudeme môcť vôbec použiť orchester, zahráme len s klavírom. Ale určite neodvoláme predstavenie, budeme hrať.

Podstatné je byť prítomný, byť na očiach. Jednoducho stále sa pokúšať krútiť to pomyselné koleso. Lebo ak sa raz koleso zastaví, je oveľa ťažšie ho potom znovu roztočiť, než keď ho neustále udržiavate aspoň v akom – takom chode. A ľudia to pochopili a zatiaľ sme nenarazili na žiaden odpor.

V Metropolitnej opere sa koleso zastavilo, keď opera zrušila celú svoju sezónu a muzikanti z Met sa ocitli bez príjmov. New York im bol za týchto okolností príliš drahý a mnohí sa presťahovali do miest, kde sú životné náklady menšie. Potom ako fyzicky opustili mesto a budujú si svoj nový domov už niekde inde, nie je isté, či sa ešte vrátia do Met, až sa znovu otvorí…

Preto som hovoril, že koleso sa nesmie zastaviť. Lebo zaplatíte veľmi vysokú cenu. The show must go on. V tomto naša správna rada v Dallase okamžite pochopila nebezpečenstvo a podržala nás, pretože sme vedeli, že ak sa raz zastavíme, stratíme postavenie, ktoré sme si budovali celé roky. A dostať nás naspäť bude stáť oveľa viac, než sa ušetrí tým, že nehráme. Takže sme im povedali, že musíte nám pomôcť sa finančne cez toto prehrýzť.

Metropolitná opera si ale takéto riešenie zjavne nemohla dovoliť. Finančne bolo pre nich zrejme nemožné celý aparát naďalej financovať. Ale treba povedať aj to, že nie vždy zavretie divadla musí byť len otázkou nedostatku financií, teoreticky to v niektorých prípadoch mohlo byť aj metódou riešenia úplne iných problémov, ktoré sa len zhodili na pandémiu.

Napríklad niekde mohli mať zlý zbor a potrebovali ho obsadiť odznova. Pandémia mohla byť výhovorkou na základe ktorej všetkých prepustili s tým, že keď ťažké časy raz skončia, zoberú ich naspäť. Lenže potom napríklad už môže byť požiadavka, aby uchádzači znovu robili konkurz a možno polovica z nich už neuspeje.

Takže vidíte, pandémia môže byť aj zámienkou na realizáciu krokov, ktoré možno sú umelecky nevyhnutné, ale pomerne citlivé. Toto ale samozrejme nie je prípad Metropolitnej opery.

Ak pri populárnych dielach už existujú ich zredukované verzie, málo hrané opery potom budú skôr patriť medzi tie prípady, o ktorých ste hovorili, že im bude treba dať urobiť novú orchestráciu na objednávku… Je v tejto situácii ťažšie inscenovať neznáme opery? 

Menej známe diela sa dajú inscenovať tiež, dokonca sa pri nich otvárajú ešte aj iné možnosti. Napríklad aj my plánujeme jednu pomerne netradičnú premiéru. Ide o operu Jobyho Talbota The Diving Bell and the Butterfly, ktorá hovorí o tom, ako vyzerá život človeka po mozgovej porážke, keď je hlavný hrdina paralyzovaný a nemôže rozprávať, iba pozoruje okolitý svet.

Je to opera vytvorená na základe francúzskej biografickej drámy  Le Scaphandre et le Papillon sfilmovanej v roku 1997 (poznámka autorov – je zaradená do rebríčka BBC’s 100 Greatest Films of the 21st Century ako jeden z najlepších filmov nášho storočia).

Opera sa bude uvádzať u nás v Opere Dallas ako svetová premiéra, takže zrušenie takéhoto podujatia by nám bolo naozaj veľmi proti srsti. Ale keďže svet teraz potláča operu ako sa len dá, tak sme si mohli v procese príprav doslova nadiktovať podmienky, za akých to dokážeme zahrať.

Povedali sme, že predstavenie sa musí zmestiť do 90 minút a že by bolo fajn, ak by orchester nemal viac hráčov, než počet, ktorý sme si konkrétne určili. Jednoducho takáto situácia nie je dôvodom na neuvedenie premiéry, ale naopak vytvára pre operný dom priestor stanovovať podmienky jej uvedenia. A nejako sme sa nakoniec dohodli.

Opera Dallas

Je potrebné byť proaktívny, hľadať neštandardné riešenia. Spoločnosti, ktoré sa teraz neadaptujú a nebudú reagovať na zmenené podmienky sa dostanú už za krátky čas do veľkých problémov. Toto síce platilo do istej miery už aj predtým, avšak pandémia všetky procesy neuveriteľným spôsobom akcelerovala.

Napríklad ktoré konkrétne procesy akcelerovala?

Napríklad online prenosy. Nemyslím si síce, že online prenosy majú potenciál niekedy v budúcnosti nahradiť živé koncerty, pretože koncert naživo bude vždy preferovanou aktivitou. Akýmsi centrom okolo ktorého sa budú nabaľovať podporné činnosti, akou je streamovanie.

Na druhej strane ale vírus spôsobil, že dôležitosť online vysielania sa začala pociťovať tak, ako ešte nikdy predtým a stala sa doslova kľúčovou prioritou. To teraz núti spoločnosti urýchlene hľadať najlepšie formy prepojenia javiska s obrazovkou. Nikto zatiaľ nemá vymyslené ideálne riešenie, stále sme len v procese hľadania.

V Dallase si náš operný dom vytvoril vlastné pravidelné vysielanie, prostredníctvom ktorého udržujeme kontakt s verejnosťou. Máme týždenne osem až dvanásť relácií, pričom nejde len o záznamy našich operných predstavení, ale aj informácie z operného sveta, aktuality, rozhovory, výchovné programy a podobne.

Už pred vypuknutím korony sme boli veľmi silne prítomní v online priestore, či už na Instagrame, Facebooku, Youtube alebo ďalších platformách a boli sme na šiestom alebo siedmom mieste vrámci USA zo všetkých operných spoločnosti.

Avšak teraz, počas pandémie, sme sa dostali na tretie miesto na svete. Teda už nie iba v rámci USA – ale celosvetovo sme mediálne tretím najsilnejšie prítomným operným domom v online priestore. Pred nami sú Covent Garden a Metropolitná opera, ale oni majú oveľa väčši rozpočet.

Séria pravidelných rozhovorov so známymi opernými spevákmi, ktorým kladie otázky Emmanuel Villaume. Relácia pripravovaná Operou Dallas je na Youtube pod názvom Ask Maestro. 

Samozrejme, online naďalej chápeme len ako podpornú aktivitu, hráme predovšetkým naživo. A kvôli tomu, aby sme mohli hrať, robíme mnohé opatrenia. Neustále účinkujúcich testujeme, čo je síce veľkou finančnou záťažou, ale nevieme, ako inak dosiahnuť požadovanú bezpečnosť, musíme byť super opatrní.

Napríklad neobsadzujeme niektoré balkóny v divadle, aby sme neprekročili určité množstvo divákov v sále. Ak by sa však pandemická siutácia ešte viac zhoršila, tak už nebudeme môcť hrať vôbec, ale nateraz hráme. Potrebujeme ukázať, že umenie je stále tu.

To že sa niektoré operné domy zatvorili predsa neznamená, že umenie tu už nie je. Všetci chápu, že pri existujúcich obmedzeniach sa niekedy neoplatí hrať pre malé množstvo ľudí v sále…

Nie je to celkom tak. Zoberte si akúkoľvek inštitúciu, ktorá má orchester. Hráči musia byť vyťažení, platíte ich, potrebujú vykonávať rozumnú aktivitu aj počas pandémie. Niektorí vyslovene špičkoví muzikanti si ani nemôžu dovoliť nehrať, lebo stratia návyky a zručnosti.

Dobre, môžu možno nehrať pol roka, rok, v extrémnom prípade možno aj dva roky, ale ďalej to už nepôjde. Potom už ako špičkoví umelci skončili. A samozrejme aj tí ostatní, čo nepatria k takejto vyslovene najužšej špičke, potrebujú hrať.

Isteže nemá zmysel hrať len tak do prázdna. Ak ale máte premyslenú šikovnú stratégiu online prenosov, môže to celé získať aj nový zmysel.

Napríklad v našom opernom dome sme si povedali, že teraz je konečne príležitosť prostredníctvom online vysielania skúsiť zasiahnuť tých ľudí, ktorých sme predtým nikdy nevedeli dostať do sály. Idea spočíva v tom, že ak ich naučíme na koncerty cez obrazovku, po skončení obmedzení nakoniec možno prídu aj na živý koncert. Je to určite lepšie než platiť hráčov a spevákov a nerobiť nič.

Ale sú aj také inštitúcie, kde všetkým beží plat a nič nerobia. Lenže potom aký odkaz vysielajú svojmu okoliu? Veď aký je vlastne zmysel existencie verených kultúrnych inštitúcií? Rozvíjanie a napĺňanie toho, čomu hovoríme verejná kultúra. A aká je projekcia tohoto pojmu smerom do našej komunity, ak verejnosť vidí, že nerobíme nič?

Podprahovo akoby sme im komunikovali, že nie sme pre spoločnosť ani natoľko nevyhnutní, ani natoľko životne dôležití, ako sa mohlo zdať, keďže si teraz všetci poradia aj bez nás. Toto je odkaz, ktorý vysielame našou rezignáciou na muzicírovanie v sťažených podmienkach.

Lenže spoločnosť bez nás stráca svoju dušu. Práve teraz máme príležitosť viac než inokedy reflektovať tieto nálady a znovu sa pokúsiť zadefinovať v čom je náš význam, v čom spočíva význam hudby pre spoločnosť.

A ukázať, že vieme nanovo definovať aj prácu, ktorú vykonávame a dostať sa k podstate toho, prečo sme zaujímaví pre spoločnosť, čo je na hudbe také unikátne.

A smerom k tým, ktorí umenie financujú, zase jasne zadefinovať, kde sú prípadné hranice rozumných kompromisov na ktoré sme v tejto situácii ešte ochotní ísť a kde už sú už hranice, o ktorých sa nevyjednáva, ak má mať kultúra pre spoločnosť naozaj zmysel.

Takto výrazne proaktívny prístup bohužiaľ nevidieť vo všetkých kultúrnych inštitúciách. Niekde len pokrčia plecami s tým, že je Covid, nedá sa, nemôžme, nepôjde to…

Sú inštitúcie, ktoré krízu zvládajú lepšie a potom také, ktoré ju zvládajú horšie, lenže to nie je dôvod na nejakú škodoradosť. Napríklad niekde sa môže povedzme dariť filharmónii lepšie než opere. Avšak ak sa nedarí divadlu, tak to potom ťahá zo sebou dolu celý segment, aj tú filharmóniu. Neveríte?

Ak ste napríklad majiteľom kúpaliska a máte tam aj jeden bazén, do ktorého dlhodobo nikto nechodí, tak si časom položíte otázku, aký má zmysel pravidelne vymieňať vodu aj v ňom? Za chvíľu prídete k názoru, že nepotrebujete taký bazén.

Ak máte operný dom, do ktorého nikto nechodí, tak skôr či neskôr prídu oprávnené tlaky zhora, že načo vlastne financujeme takúto inštitúciu, načo nám je vôbec takáto opera.

Avšak vtedy príchádza ten nebezpečný moment aj pre všetkých ostatných, lebo keď spoločenská atmosféra príde až do tohoto bodu, tak ďalším krokom celkom prirodzene bude, že si tí čo držia financie si povedia: „A načo je nám vlastne symfonická hudba“? A už nikoho nebude zaujímať, že tentokrát je to už neoprávnene položená otázka, lebo do filharmónie ľudia predtým chodili, na rozdiel povedzme od tej opery.

Takže naozaj nie je dôvod na škodoradosť, ak sa u kolegov nedarí, kultúrny segment sa pohybuje vždy ako celok a neúspech jednej jeho časti ťahá dolu ostatné časti a za chvíľu sa nebude dariť ani tam, kde to ešte teraz ako tak ide.

Preto je skôr dôležité, aby inštitúcie, v ktorých to nefunguje, triezvo analyzovali prečo to inde ide lepšie a poučili sa z úspechov svojich kolegov.

Problémom je, že u nás nie sú na čele mnohých umeleckých inštitúcií profesionálni manažéri, ktorí by rozumeli finančným a právnym otázkam, ale výkonní umelci…

Ale teraz príde ťažká doba a tí čo nebudú dostatočne pružní a schopní sa prispôsobiť, tých všetkých to nemilosrdne zmetie. Už keď začala pandémia som sa obával, že ak bude trvať niekoľko mesiacov, tak my muzikanti budeme jedni z prvých, ktorí na to doplatia. Pretože nám odstrihnú financovanie. Vzniknú prirodzené tlaky, aby peniaze išli inam.

Kultúrne ustanovizne, ktoré mali finančné problémy ešte pred pandémiou a nevedeli efektívne hospodáriť ani v časoch, kedy v kultúre existovali relatívne stabilné finančné toky, teraz nebudú vedieť fungovať vôbec. Mám obavu, že ochota čokoľvek dotovať alebo sponzorovať bude v tomto segmente do budúcnosti výrazne nižšia.

Aj preto je nevyhnutné stále upozorňovať, že tu sme, že existujeme, že naďalej hráme, že sme prítomní. Lebo len tie inštitúcie, ktoré sa udržia v povedomí verejnosti môžu aj naďalej dúfať, že zmenšujúci sa koláč verejného záujmu nebude mať likvidačné následky práve pre nich.

To je veľmi dobrá otázka. Prebieha akcelerácia javov, ktoré by zrejme aj tak nastali, alebo bolo potrebné aby sa stali, ale pandémia ich urýchlila.

Napríklad si myslím, že žiadna inštitúcia v kultúre, ktorá od teraz nebude v online priestore, nebude robiť streaming a nebude zároveň veľmi intenzívne  prítomná na sociálnych sieťach, neprežije. Toto je taký bod nenávratna, v tomto sa už nikdy nevráti svet kultúrnych inštitúcií do bodu, kde bol predtým.

Kríza núti ľudí a inštitúcie urobiť činnosti, o ktorých sú si vedomí, že sú v tejto situácii nevyhnutné, hoci to aj nie je celkom ich šálka kávy, teda niečo, k čomu by ich to prirodzene ťahalo. Práve v tejto súvislosti potom vznikajú mnohé otázky, ktoré sme predtým nemuseli riešiť: ako prepojiť javisko a obrazovku, ako prepojiť naživo spievajúcich sólistov s vopred nahratým orchestrom a podobne.

A pri riešení týchto otázok naviac neustále musíte zvažovať aj finančné a umelecké možnosti jednotlivých inštitúcií, v ktorých koncertujete.

Vaša otázka by sa ale dala preformulovať aj tak, či sú v umeleckom svete nejaké veci, ktoré zmiznú a viac sa nevrátia. Myslím si, že napríklad niektoré divadlá spĺňajú túto definíciu. Je to otázka, ktorú sme už pred chvíľou načali.

Niektorí riadiaci pracovníci si myslia, že teraz na niekoľko mesiacov nebudeme hrať, prečkáme pandémiu a potom, keď sa situácia vyrieši znovu otvoríme. Nebude to tak. Väčšina z nich už nikdy neotvorí.

Niektoré inštitúcie sa teraz tvária, že sú pandémiou iba „poranené“ a že časom sa z rán vyliečia. V skutočnosti sú však už dávno polomŕtve, len si to nechcú priznať, alebo to zatiaľ sami nechcú vidieť, hoci ich bezprostredné okolie to už dávno vidí. Ale po každej kríze vždy prichádza vyčistenie priestoru a šancu dostanú tí, čo sa prispôsobili. Polomŕtvi medzi nimi nebývajú.

Zmenšuje sa taktiež priestor pre agentúry a agentov. Hlavne veľké agentúry sú v ohrození. Aj pre nich platí, že prežijú len tie, ktoré sa stanú pružnejšími, než ich konkurenti. Pružnosť je hlavnou devízou dneška.

Pružnosť nastáva aj v spôsobe, akým sa realizuje obchodná stránka hudobného priemyslu, akým spôsobom sa napríklad dohovárajú kontrakty. Aj tu sa všetko presúva do elektronického priestoru.

Umelci si elektronicky píšu priamo s riaditeľmi, bez prostredníkov. Keď potrebujete niekoho obsadiť, v priebehu piatich minút si viete vytvoriť predstavu o huslistovi, klaviristovi alebo spevákovi len na základe jeho videa na Youtube, ktoré ste si našli, alebo ktoré vám umelec zaslal. Agenti sú dnes menej relevantní a najmä veľké agentúry nevedia byť natoľko prispôsobivé – videli sme pred niekoľkými mesiacmi bankrot Columbia Artist (CAMI -najväčšia umelecká agentúra fungujúca od roku 1930 zastupujúca svetovú špičku skladateľov, dirigentov a spevákov – poznámka autorov) a model, ktorý práve oni predstavovali, zrejme do budúcnosti neprežije.

Ak prežijú nejaké agentúry, tak skôr tie malé, pružné, ktoré majú intenzívne osobné vzťahy s intendantmi. Toto všetko sú také pomerne výrazné body nenávratna.

A ako všetky tieto okolnosti, ktoré rozoberáme vnímate z pohľadu dirigenta?

Pre mňa je celá situácia v súvislosti s Covidom stresujúca. Ako dirigent som bol zvyknutý pravidelne byť vystavovaný extrémnym emóciám a teraz príležitostí nechať sa strhnúť hudbou je pomerne málo. Extrémne emócie boli súčasťou nášho dirigentského metabolizmu, je to náš spôsob života. Ak viac ako niekoľko týždňov musíme v tomto smere abstinovať, vyvedie nás to z rovnováhy, aspoň teda pokiaľ môžem hovoriť za seba. Na pravidelné emočné návaly som si totiž navykol.

Je síce pravda, že som v poslednom čase sníval aj o akejsi “umeleckej dovolenke”, o sabatikale, kedy nebudem musieť ani pohnúť prstom, budem si čítať to čo ma baví a partitúru si otvorím len vtedy, ak budem mať na ňu práve chuť. A  teraz niekto môže povedať: tak tu máš, ten tvoj sabatikal. Ale toto nie je ono, pretože som si ho nezvolil, bol mi to nanútený. A dokonca v momente, kedy som mal rozpracovaných mnoho dôležitých projektov, takže to prišlo ešte aj v nevhodnom čase. Musel som mnohé zrušiť a nikto nevie čo bude zajtra.

Ďakujem pekne za takýto sabatikal, ak neviem ani len povedať, ako dlho bude trvať a nemám veci pod kontrolou.

Samozrejme, chýba nám kontakt s publikom, chýbajú nám zaplnené koncertné sály.  Až teraz, keď sme o to všetko prišli si uvedomujeme, ako je to pre nás vlastne cenné, ale tak to už väčšinou býva.

Čo všetko je z pohľadu dirigenta rozdielne, keď diriguje živý koncert a keď len online koncert bez divákov v sále?

Naozaj je to výrazne iné, hoci si treba uvedomiť, že aj v prípade online koncertu pracujete pre virtuálne publikum. Alebo budúce publikum v prípade nahrávok. Takže vy viete, že v skutočnosti máte publikum, hoci tam práve teraz nesedí. Nemáte samozrejme spätnú väzbu. Ale je to zase dobré cvičenie na koncentráciu.

Robil som veľa nahrávok, takže to viem celkom dobre porovnať. Pred 15 – 20 rokmi by to pre mňa bolo oveľa ťažšie, ale teraz pracujem s hudbou o niečo abstraktnejším spôsobom.

Už to nie je len o tom, ako premietnuť emócie publiku a ich prostredníctvom sa s ním prepojiť. To samozrejme taktiež milujem, ale dnes sa viem zaobísť aj bez ľudí v sále.

Bez publika sa musíte oveľa viac kontrolovať. A musíte aj tak dokázať preniesť emócie – tentokrát na hráčov. Pohnúť ich, alebo dojať, lebo inak ani oni nebudú môcť emóciu preniesť ďalej na poslucháča nahrávky a nezískajú si jeho uznanie.

Takže je to ťažšie, jednoznačne. Ale je to zaujímavé a beriem to ako výzvu, ako istý druh precvičovania schopností. Bez aplauzu a bezprostrednej reakcie verejnosti musíte byť oveľa viac sám sebe poslucháčom a svojim vlastným kritikom.

Počas dirigovania v Slovenskej filharmónii. Foto: Ján Lukáš

Častokrát práve tí najvychytenejší speváci zvykli byť na voľnej nohe a neboli členmi súboru toho – ktorého divadla. A naopak, tí čo majú pevné kontrakty s divadlom tvoria skupinu jednotlivcov veľmi rôznorodých kvalít a nájdu sa medzi nimi občas aj takí, čo sú vyslovene podpriemerní. Stálym členom súboru však platy väčšinou bežia a mnohí z tých kvalitných, čo zostali na voľnej nohe, teraz nezarábajú vôbec nič. Paradoxom tak je, že bez peňazí zostali možno práve tí najšpičkovejší umelci…

To je situácia, ktorá nastáva často. A problém je ešte širší, než by sa zdalo na prvý pohľad. Niektorí z najlepších umelcov – nie len speváci, ale aj klaviristi, huslisti a podobne, teraz majú čas a začali poskytovať online lekcie, alebo dokonca vyučujú osobne. A profesionálni učitelia sú teraz nahnevaní, lebo od nich odchádzajú študenti k týmto veľkým menám. Vzniká tak pretlak a učitelia sú vytláčaní umeleckými hviezdami.

Táto pandémia bude hrobárom pre umelcov, ktorí žili od výplaty k výplate a nezáleží na tom, či zarábali málo, alebo veľa, lebo niektorí z tých čo aj zarábali veľa, zároveň aj veľa míňali.

A rovnako bude pohromou pre tých, ktorí práve skončili konzervatórium a v takýchto podmienkach sa nemôžu nikde v kultúre zamestnať a musia dočasne zobrať nejaký iný džob. A až Covid odíde, niektorí budú pripravení pokračovať tam kde prestali, ale iní už zostanú v zamestnaní, kde sú teraz a z oblasti kultúry definitívne odídu preč.

Vzniká veľmi podobná situácia, ako keď vojny takto zmenili celé generácie umelcov a častokrát potlačili tých, čo by možno inak vynikli a naopak dali priestor tým, ktorí by – nebyť vojny – nikdy neprerazili.

Ale takýto drsný zásah osudu do umeleckej sféry môže byť zároveň aj silným kryštalizačným momentom a priniesť aj oveľa zásadnejšie zmeny, než tie o ktorých hovoríme…

Zmeny boli doteraz takmer vždy skôr spojené s vývojom nových technológií. Ak sa pozrieme na evolúciu opery od 16. storočia zistíme, že hudobný a estetický koncept bol jednoznačne spojený s dobovými technologickými možnosťami.

Dĺžka dejstva v opere 18. storočia bola determinovaná dĺžkou dohorenia sviečok v divadle. Potom bolo treba sviečky vymeniť, tak bola prestávka. Horiace sviečky zároveň vytvárali určitú atmosféru na scéne, ktorá spolu dobre ladila len s istým typom malieb na kulisách, ktoré potom zase vytvárali vhodnú atmosféru pre určité špecifické typy príbehov – najmä pre mytologické námety. Prípadne aj pre námety založené na symbolizme. A takýto typ príbehov zase vyžadoval k nim sa hodiaci špecifický štýl hudby.

V momente keď prišli svetelné rampy na okrajoch javiska, naraz sa na scéne začali pekne vynímať aj úplne iné dekorácie. A s inými možnosťami scénického prevedenia bolo naraz možné uvádzať aj úplne iné príbehy. Napríklad oveľa viac realistické. A tie zase mohli byť prerozprávané hudobne úplne iným jazykom.

Keď sviečky dohárali, zo svietnikov kvapkal horúci vosk priamo na hlavy divákov a prestávka bola technickou nevyhnutnosťou. Osvetlenie sviecami viedlo aj k mnohým požiarom – na obrázku pôvodný interiér Covent Garden v roku 1808 pred vyhorením divadla.

S príchodom 20. storočia a niektorými novými technickými vymoženosťami svietenia opäť nastal ďalší posun. Bolo to tentokrát spojené nielen s novými technológiami, ale aj novou architektúrou – v tomto je dobrým príkladom to, čo dokázal vytvoriť Richard Wagner v Bayreuthe –  a všetky tieto zmeny boli opätovne nasledované novými výrazovými prostriedkami v hudbe.

Túto schopnosť sme však poslednom čase stratili. Nevyužili sme už dlho žiaden nový vynález natoľko fundamentálne, aby sme naše príbehy v opere rozprávali opäť iným spôsobom než doteraz, alebo aby sme rozprávali prípadne iné príbehy než doteraz. A aby sme im prispôsobili hudobný štýl, hudobný jazyk.

Preto snívam o nových operách, ktoré by boli zadané na objednávku a ktoré by odrážali nové technologické možnosti nedostupné predtým a ktoré by našli nový hudobný jazyk vzťahujúcich sa bezprostredne k nim.

Môžete uviesť nejaký príklad? 

Napríklad dnes môžete bez problémov hrať 3D videá. Ak ale vieme byť v trojrozmernom video svete, možno vieme zmeniť aj opernú scénu každých niekoľko sekúnd na inú. Tak ako vo filme – t.j. pri každom novom zábere ju napríklad snímať z iného pohľadu.

Môžeme teda postaviť výzvu doterajšiemu inscenovaniu opery. A hudba bude celkom prirodzene tieto nové prostriedky inscenovania nasledovať. Táto kríza určite môže akcelerovať nové výrazové prostriedky. Každá kríza vie byť akcelerátorom zmien, v minulosti to častokrát bolo presne tak. Lebo v opačnom prípade sa opera stane múzeom.

Máme veľmi málo moderných opier, ktoré by boli uspokojivé pre divákov a aj pre účinkujúcich. Je naozaj len niekoľko výnimiek. A dokonca aj tieto moderné opery – hoci sa aj snažia porozprávať súčasný príbeh blízky terajšiemu divákovi – to robia hudobným jazykom, ktorý je sto a viac rokov starý a divadelnou formou, ktorá je takmer 400 rokov stará.

Potrebujeme revolúciu.

Technický pokrok vytvoril napríklad sociálne médiá. Tie ovplyvňujú hudbu už dnes….

Samozrejme, potrebujeme nových silných skladateľov, ale podľa mňa sa objavia až s objavením novej formy hudobného jazyka. Možno práve oni ju prinesú. Lebo ten hudobný jazyk, ktorý máme teraz sa už vyčerpal a ťažko prinesie ešte niečo nové, je v kríze. Sme na konci istej hudobnej epochy a so súčasnými vyjadrovacími prostriedkami sa už nepohneme ďalej.

Ja si dokonca myslím, že kríza zastaralého hudobného jazyka je väčšia, než aktuálna kríza v literatúre alebo vo výtvarnom umení. Aj tam sa hľadá nový jazyk, ale nie je to až tak vypuklé.

V hudbe máme niekoľko úplne vynikajúcich, priam fantastických moderných diel, ale sila ich príťažlivosti pre publikum je minimálna v porovnaní s tým, čo dokázala špičková hudba vyvolať v minulosti. Jednoducho trend sa už vyčerpal.

Ale ani v minulosti neboli skadatelia častokrát populárni počas ich života. Možno aj dnešným autorom príde verejnosť na chuť až o päťdesiat rokov. Je predsa prirodzené, že skladatelia predbehnú svoje publikum vo vývoji a to ich potom pomaly doháňa dávno po ich smrti… 

Nemyslím si, že toto je ten prípad. My sme v situácii, že sa hudobný pokrok zastavil. Zoberte si napríklad na akých nástrojoch dnes hráme. V minulosti sa aj nástroje vyvíjali postupne tak, ako to nové technológie dovoľovali. Vynárali sa stále novšie a kvalitnejšie a nahradzovali tie predchádzajúce, ktoré odišli navždy do zabudnutia.

A dnes? Klasickú hudbu hráme na tých istých typoch nástrojov už viac ako sto rokov. Nemáme tu ani evolúciu, nieto ešte revolúciu. Všetko sa zastavilo. Máme síce dnes elektronickú hudbu, ale v priestore klasickej hudby sa spôsob, ktorým sa tam používala, tiež viac-menej ukončil.

Ale ak sa na túto situáciu pozrieme z nejakého filozofického nadhľadu, tak vidíme, že život na zemi je len veľmi krátkou periódou v porovnaní s tým, ako dlho zem existovala bez neho.

A civilizácia je zase veľmi mladým konceptom v porovnaní s tým, ako dlho sa život na zemi vyvíjal predtým.

To, čo sa udialo za posledných 400 rokov v hudbe je zasa veľmi krátkou periódou v porovnaní s civilizáciou. Opera je teda v podstate veľmi mladá a to čo sa v tomto priestore za ten čas dokázalo udiať, je svojim spôsobom obrovským posunom oproti počiatočnému bodu.

Preto by som bol optimista. Hudba tu bude s nami existovať už naveky, lebo je absolútne esenciálnou súčasťou toho, čo a kto sme my ako ľudstvo. Je jedným zo základných kameňov definície človeka.

Bude klasická hudba na čele tohoto posunu tak ako to bolo počas posledných niekoľko storočí?

Vy sám ste nemali ambíciu niekedy niečo skomponovať? 

Nie, nikdy som nič neskomponoval. Skôr som mal a mám ambíciu písať. Hry, alebo novely. Ale nemám na to čas. Ani teraz, počas pandémie som si ho nenašiel. Ale ešte stále dúfam, že raz si ho predsalen nájdem.

Dostali sme pomerne ďaleko od Covidu – až k filozofickým úvahám. Skúsme sa na záver ešte na chvíľu vrátiť naspäť. Vidíte pri vašich cestách, že by sa vôbec niekde vysporiadali s Covidom a jeho dopadmi na kultúru aspoň trochu rozumne?

Aha, vy ma tuším teraz chcete dostať do problémov (smeje sa…)

Poviem to z vlastného pohľadu. Ak je človek riaditeľom viacerých inštitúcií, je Covid zdrojom stresových okamihov, pretože neustále musí reagovať na udalosti a nanovo projektovať budúci vývoj a možnosti inštitúcie, ktorú riadi.

A  pritom projektovaná budúcnosť sa neustále mení, takže plánovanie a tvorenie programov sa častokrát vzápätí stáva rušením toho, čo ste len pred niekoľkými dňami naplánovali.

Výsledkom je množstvo zmlúv, ktoré musíte prerábať. A skladanie programu a výber účinkujúcich sa vám pred očami mení na jedno veľké puzzle, ktoré je extrémne ťažké zložiť dokopy.

Toto sú praktické dôsledky v kultúre a zrejme všade budú viac-menej podobné. Ale celá tá situácia má ešte jeden úplne iný rozmer.

Sú však aj ľudia, ktorí z politických dôvodov odmietajú akékoľvek pravidlá alebo obmedzenia svojich práv. A zaujímavé je, že v Amerike sú väčšinou spojení s krajnou pravicou a v časti Európy vidím tieto nálady aj na extrémnej ľavici. Ale samozrejme nielen extrémne polohy politického spektra sú týmto zasiahnuté, niekedy už aj stred.

No a tu už vzniká pre mňa osobne problém, pretože ľahko sa bojuje s myšlienkami, ak ich nositelia stoja na opačnej strane politického spektra, než stojíte vy sám. Pravičiarovi sa ľahko argumentuje proti ľavičiarom a naopak.

Lenže v týchto otázkach –  podľa toho, či som práve v  Európe, alebo v Amerike –  musím bojovať raz s pravičiarmi a raz ľavičiarmi, takže logicky vznikajú aj situácie, kedy bojujem s ľuďmi, ktorí inak stoja na mojej strane politického spektra. A vtedy to býva ťažké.

Navyše ani presne nevieme ako veci v súvislosti s pandémiou naozaj sú. Ja tiež samozrejme vychádzam len z informácií, ktoré mám zo spravodajských kanálov. Lenže všetko je dnes spolitizované, či sú to noviny alebo televízie ako CNN, Fox News a podobne. Vetky tieto médiá vám podávajú len istú verziu reality v súlade s ich vlastným subjektívnym presvedčením.

A aj vy si tiež následne vyberáte médiá, ktoré sledujete. A rovnako si vyberáte aj tie, ktoré nesledujete. A vyberáte si ich na základe toho, čo sa vám zdá, že by mohla byť pravda a ktorej verzii reality chcete veriť. Avšak skutočná realita je častokrát iná, než to, čo sa nám alebo vám javí, že by realitou mohlo byť.

Výsledkom je, že ľudia si vytvárajú svoju vlastnú predstavu o realite a sledujú hlavne tie médiá, ktoré ich v tej predstave ďalej utvrdzujú.

A presne takto je to aj s Covidom a správami o ňom. Avšak aj pri všetkých tých rozdielnych, až protichodných  postojoch, ktoré sa na nás valia, je dôležité si zachovať vlastný rozum a neustále zvažovať, čo z toho naozaj môže byť pravda a čo sa tak len javí.

Rôzne štatistiky môžu byť aj chybné, čísla v nich nesprávne, alebo aj úmyselne skreslené, avšak to, že ľudia umierajú, je neodškriepiteľný fakt. Ja osobne som stratil viacerých priateľov včítane mojich kolegov, ktorí na Covid zomreli. Napríklad umreli dvaja moji veľmi dobrí známi z Metropolitnej opery. A taktiež niektorí ďalší kolegovia. Takže netreba nič podceňovať. Lebo toto je realita.

Ale aby som aj úplne priamo odpovedal na vašu otázku, bohužiaľ nevidím žiadnu krajinu, ktorá by sa s týmto problémom vysporiadala ideálne. Aspoň teda zatiaľ.

Peter Bleha
Natália Dadíková

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix