Denník N

Kap. 1 – Depresijka

Kap. 1 – Depresijka

Frederik pozerá na správy a pomaly, ale isto si buduje depresiu. Keďže je dlhoročný depresant, o chvíľu má hotové solídne základy slušnej depresijky a môže začať s prízemím, kam nasype všetky dnešné imbecilné úsmevy TV hlásateľov, všetky naduté bruchá z reklám na odplyňovacie tabletky, všetky nenávistné iracionality jednoprstých ajnštajnov internetových diskusií a zaleje to betónom audio smogu z úst hlásateľov obľúbených rádií, toho času spíkrov. Hovoriace androidické humanoidy. Nikdy nekončiaca kanonáda slepých slov, ktoré blúdia éterom a bzučia okolo uší až do uslintania. (Uslintanie nastáva vtedy, keď vám slová upchajú zvukovody ozvenou svojej stupidity. Ako, keď natiahneš kľukou stroj a ten sa spustí vždy, keď sa ozve ticho a chrlí a pľuje a prská jedovaté bludy bez zmyslu. Hlasom, o ktorom sa tvrdí, že má príjemnú farbu. A dovtedy, kým nezaplní každú notu ticha… Je 9: 00 a on sa už nevládze rozčuľovať. Hm. Čosi sa s ním stalo. Býval odolnejší. Bol zvyknutý na vyššie dávky kreténizmu. Zvykol si na to, keď počúval sám seba. V poslednej dobe je, ale nejaký rozmaznaný. Už nezvládne ani len 10 minút domácej či zahraničnej politiky. O ekonomike ani nehovoriac. Správy zo športu vypustil hneď potom, čo začal športovať. Kultúra je, ako sa to teraz počas pandémie dozvedel, vlastne biznisom a biznis správy sú vhľadom do postmodernej či tekuto modernej religiozity. Jeden je prísny neoliberál, čo musí nakupovať len v nedeľu, iný sa bije do peňaženky a kričí z okna burzy credo neregulovaného trhu a ďalší krstí dav chudákov eschatológiou dlhu. Blud a žvást a žvást a blud. Ostatky rozumu sa povaľujú pod diskusnými stolmi, kde ich obhrýzajú začiatočnícki revolucionári bez ducha, ale s o to väčším nadšením. Všetci majú názor a nikto nemá myšlienku. A Frederik už nič nevydrží…Je unavený? Kto by nebol? No vyzerá to tak, že marazmus a kakofónia hlúposti dodáva množstvu ľudí energiu. Cítia sa v tom hnoji ako prasce. A krochkajú blahom…Že dehumanizujem? Kdeže. To sme to dopadli, keď musím vysvetľovať metaforu, aby som sa náhodou nedotkol útlocitnej hoaxerskej, neonacistickej, pseudoboľševickej či inej fanatickej duše. Och, aký je k nim Svet nespravodlivý, ako by chceli iba diskutovať a vysvetliť nám všetkým, čo si nedáme a nechceme dať povedať, že pravdu, predsa majú oni a vždy len oni a nik iný, pretože ak s nimi nesúhlasíš tak si sprostý alebo nepotrebný, alebo oboje a ešte k tomu si ťa niekto kúpil. Diskutuje slepý s hluchým…Viem o čom hovorím, pomyslí si trpko Frederik. Pred týždňom mu (dnes už) bývalý priateľ, ktorý odcestoval na planétu KUKUU napísal, aby držal klapajdu, ak sa mu nepáči to, čo postuje. Napríklad, že očkovanie je zlo alebo, že testovaním na covid ho začipovali… Máš šťastie, že ťa nečipujú čípkami, pomyslel si Frederik a tri dni uvažoval o tom, v čom sa od neho líši a odkiaľ sa to v ňom vzalo. Táto vyšinutosť nevznikne len tak, za pol hodiny. Muselo to v ňom byť v akejsi protopodobe prítomné a čosi to vytiahlo na svetlo. Ako to, že som si to temné nevšimol? Zdá sa, že mám poškodený bláznoradar. Ten nezameniteľný puch diktátorskej zhovädilosti a všetko zasahujúcej istoty. Keď si nemyslíš to, čo ja, tak si úd a keďže si úd, ničomu nerozumieš. Nepriestrelná logika alebo, ako sa ide s puškou na argumenty… Najprv iba na argumenty a potom možno hádam aj trochu na ľudí.Bývalých kamarátov, susedov…Hocikoho, kto nesúhlasí. A okrem toho si všetkých, predsa kúpili židojašteri, Sorosov dáždnik, Panťania, na tom kto, až tak nezáleží. Iba on nie je kúpený, iba on vie, iba on pozná skutočnú skutočnosť a, keď neveríš jeho kázaniu, tak si pohan, schizmatik, ďaur, úchylka…Čosi zbytočne kaziace symetricky plochý obraz Sveta, v ktorom vedľa seba jestvuje nesúmerateľné s neporovnateľným v bratskom, vždy popieranom, latentne homosexuálnom objatí, páchnucom potom agresivity a testosterónovej patriarchálnosti. Aký hnus. Aký smiešny a nechutný hnus. Súčasť prúdu splaškov, čo nám každodenne padá na hlavy ako spad. A to, čo by malo byť verejne vysmiate, ako príklad hlúposti a obmedzenosti rozťahuje svoje hulvátske lakte. Nie, aby niekam zaliezlo a snažilo sa aspoň trošku zmeniť k lepšiemu. Nie, nie, nie. Ono to ešte kydá na Svet, ktorý mu toto rozťahovanie umožňuje. Špiní všetko, čo je pekné, živé a čisté svojimi imbecilnými atrapami myšlienok. Hryzie ako besný pes, posadnuté sebou, svojím podpriemerným ja, neschopné pochopiť čokoľvek, čo ho presahuje, závistlivo nenávidiac všetko čomu nerozumie… Tak. Prvé poschodie je hotové. Dnes mi stačí malá, takpovediac záhradná depresijka, a preto ešte ľahkú strechu z vlnitého plechu štatistík, prieskumov a štúdií. Koľko percent populácie je navždy odsúdených na vieru v bludy? Koľký veria v navzájom sa vylučujúce „alternatívne fakty“? Koľko? No fajn. A môžem ísť niečo variť. Odkedy som prestal fajčiť tak iba jem.

Frederik si prečíta, čo napísal a poškrabe sa na zátylku. Za nechtami mu ostanú lupiny. Má dlhé nechty. Jeho proletársky pôvod sa nezaprie.

Pustí si stredovekú pesničku, v ktorej sa nespieva a pozerá cez špinavé sklo okna na hmlou omotané steny domov. Pri pohľade na zmoknuté holuby, čo sa krčia na streche oproti má chuť každému z nich odstrihnúť nohu. Aby boli ako ten holub v Londýne. Každý deň si myslel, že  dnes  ho vidí naposledy…

Teraz najčítanejšie