Denník N

Ako riešiť klimatickú zmenu, smog a mikroskopické pevné častice PM 2,5 a PM10

Premýšľam nad tým, ze naše OZ Presadíme sadí stromy v školských areáloch Petržalky už od roku 2015: Chce dať príklad, zapája deti, školy a nejak i napriek určitej medializácií, možno i nasledovaniu inými, tvorením verejnej mienky, tlaku, akoby to nebolo ono. Nie, nelipneme na tom, že zmena akoby nebola dostatočná, len si kladiem otázku teraz ráno, v túto nedeľu, že čo je možno príčina. A teda odpoveď je asi tá, že možno naša podstata.
Nepoznanie toho, aký je v skutočnosti náš svet, že to je neustála zmena, pohyb. My sa snažíme zachovať nemenný stav, predvídať budúcnosť, mať istotu. Je tu strach z možnej zmeny. Spôsobujeme si utrpenie tým, že túžime zachovať to, čo je nemožné zachovať nemenné. A teda pripomína mi to otázku, tému, ktorá sa mihne v jednom starom texte.
Príde boháč a pýta sa mudrca, ako sa môže dostať do stavu, kedy bude spokojný? A mudrc mu hovorí, nech rozdá svoj majetok, nech na ňom nelipne.
On, bohatý mladík, v úvodzovkách, nasadne do svojho auta, možno SUV a odíde do najbližšej križovatky, dopravnej zácpy, kde hromží, vníma možný zánik planéty, ľudstva, ohrozenie klimatickou zmenou, svoju nadváhu, možné skrátneie života obezitou, ohrozenie infekciou COVID – 19, z dôvodu tej nadváhy, nedostatku pohybu, neochote „vykašľať sa na tú túžbu udržať si nemenný stav luxusu, pohodlia a zvykov“. Teda, ľudia túžia schudnúť, nechcú trpieť, chcú sa viac hýbať a zároveň „nechcú sa zdvihnúž z pohodla gauču“ (parafráza na knihu Maroša Molnára) a nechce sa im cvičiť.
Bolí to. Nechcú bolesť.
Teda skrátim to, jendoducho, keď všetci si kúpime auto, ktoré máme problém zaparkovať hocikde, kam sa potrebujeme dostať, lebo i všetci ostatní uvažujú podobne a urobia to isté, chcú to isté, robia to isté a občas túžia po zdraví…tak tým, že svoj život -telo – spojíme s autom, neochotní vstúpiť do poloprázdnej MHD s možnosťou využívať „BUS pruh“, tak sa nečudujme nársatu chronických ochorení pľúc, rakoviny pľúc (PM častice v pľúcach), obezity, astmy, infekcií, viróz, cukrovky…

Teda ponuka vysadiť si strom, niekde pred domom, tu je od 17.11.. Vtedy som to dával ako blog s alternatívou uctenia si tohto významného dňa (sloboda a demokracia).

Nič nám predsa nebráni.

Nemáme sa už na koho vyhovárať.

Zbierame ovocie len z toho, čo sami spravíme.

Viď zmenu klímy, častice PM 2,5 a PM 10 z dopravy. Robil som petíciu začiatkom roka …potom prišiel covid, respiračné infekčné ochorenie…

Potom som to nazval ako strom slobody, Ponúkol som možnosť prísť do nášho nového komunitno – kultúrneho centra INFINITY, ktoré máme otvorené na ulici M. Medveďovej 21, v Ovsišti, v Petržalke, v Bratislave.

Išlo tu o myšlienku, nejak sa zbaviť tej nevyhnutnosti neustáleho obstarávania, hodnotenia ziskov, strát, výhier, teda vybrať si alternatívu a nasadiť si symbol, niečo čo nás presaduje, čo má cca. 5 m, keď sa o to ochotne a radi roky staráme, polievame…

Ak by každá rodina vysadila takýto strom, starala sa oň, nemyslím si, že by to nepomohlo v niečom, aspoň v niečom malom riešiť zadržiavanie vody v pôde…

Včera po našej prechádzke popri Dunaji, kde som riešil i spracovanie „polienka“ lipového dreva, na možnú svoju ďaľšiu rezbársku prácu – asi betlehém (možu dlhoročnú tému), som prišiel na myšlienku, že utvorím normálne memorandum o vnímaní kultúry v našom kultúrnom censtre INFINITY.

Kto sa chce pripojiť, pomôcť ho naformulovať, hlavne umelci, je to vítané… [email protected]

Riešiť budeme i financovanie cez Fond na podporu umenia.

Už neviem, kto iný by mal mať túto podporu, ak nie my…

Myslím, že to, čo chcem dať na papier, obsah memoranda, je niečo smerodatné, unikátne…zároveň nenásilné …

Neuverejním žiadnu ďalšiu myšlienku, lebo mám pocit, že neprichádza snaha o spoluprácu, prizvanie od tých, ktorí to občas čítajú, ale skôr ide o nejaké „prisvojenie“ nápadu a o vlastné línie…čo je akýsi zvláštny trend…zmierim sa s ním, …možno to prejde…možno, keď spoločnosť dozreje, verejná mienka spraví iný tlak, kvalita, …dej…duch národa…

Ilustračné foto v úvode je z plagátiku, pozvánky, k sadeniu stormčeku v rámci Vianoc. Bolo to myslené pri príležitosti prvej sviečky adventu (prvá sviečka – symbol nádej…).

Tu ma asi najviac prekvapilo, že fajn text, fajn nápad, očakávanie najväčšej odozvy a asi z dôvodu biľagu, aký dnes má pojem, ktorý sa hoc letmo mihne tradíciou, ktorá nás ovplyvňovala, ktorá nás utvárala, i našu slobodu, poňatie občana, človeka, tak je to až do emócie nejakej paniky…odmetania… obranného mechanizmu ega…je to zaujímavé…

Teda tento text, je skôr o nejake úprimnosti, že to je cesta. Ak chceme ísť cestou pohodlia a ak zároveň chceme niečo, čo si tým pohodlím ničíme, je to rozpor, možná neuróza…či cesta dolu kopcom…niekam…ale ako sa vraví: túžba spôsobuje utrpenie…a túžob je ťažké s zbaviť…či ich riešiť…nech nám pomáha a nech nás chráni (napr. polícia, alebo zákony SR…pred tým, čo sa nám tu deje…školy zavreté,…či nefunkčný, nespôsobilý štát, vláda…(si neodpustím)).

Hm.

Teraz najčítanejšie