Denník N

Psychologička so syndrómom vyhorenia: Naučila som sa určiť si hranice a byť k sebe láskavá

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Psychické problémy sa nevyhýbajú nikomu, ani psychologičkám a psychológom. Naša respondentka bojovala so syndrómom vyhorenia. Uvedomila si, že spoločnosť podlieha idealistickým obrazom materstva. Vďaka svojim problémom sa mnohému naučila. Zistila, že je nutné stanoviť si hranice a nebyť vo všetkom dokonalá.

Si pracovná psychologička. Vedela by si nám na úvod načrtnúť rozdiel medzi klinickými a pracovnými psychológmi?

Absolvent psychológie, ktorý skončí vysokú školu, sa stáva všeobecným psychológom. Na to, aby sa stal psychoterapeutom, musí absolvovať psychoterapeutické výcviky, ktoré sú finančne i časovo náročné. Pod supervíziou môže vykonávať klinickú prax, môže poskytovať aj poradenstvo. Pracovný psychológ v podstate pracuje so zdravými ľuďmi. Zaoberá sa klientom v rámci pracovného prostredia. To znamená, že rieši nábor zamestnancov, pohovory, motivuje pracovníkov, stará sa o ich rozvoj, vzdelávanie. Skrátka: zabezpečuje celkovú komunikáciu so zamestnancom.

Chcela si so mnou hovoriť aj o tom, že si vo svojej profesii vyhorela. V prvom rade teda treba vyvrátiť mýtus, že psychiater alebo psychológ nemôže vyhorieť.

Presne tak. Ortopéd si môže tiež zlomiť nohu. Psychické problémy sa nevyhýbajú nikomu. Riešia ich ľudia rôzneho veku, profesií, pohlavia. Jednou z výhod bolo to, že keď som videla psychické problémy na sebe, tak som ich vedela identifikovať. Druhou vecou bolo moje osobné nastavenie. Uvedomovala som si, že sa o tom nemusím hanbiť rozprávať. Žijú medzi na nami ľudia s rôznymi psychickými poruchami, ale veľa sa o tom nehovorí. Keď som začala otvorene hovoriť o svojich problémoch, odkrývali sa mi aj ľudia v okolí. Zrazu nás v tom bolo viac.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Poďme od začiatku. Ako začali psychické problémy u teba?

Keď sa vrátim do dávnejšej minulosti, prvé príznaky sa u mňa začali prejavovať tesne po pôrode. Necítila som sa vtedy veľmi dobre. Študovala som na vysokej škole spolu s manželom a bolo to dosť náročné. Navštívila som psychoterapeutku, no terapia nebola úspešná. Nejako sme si nesadli. Čas plynul a problémy sa „zdanlivo“ vyriešili sami.

Uviedla si, že prvé psychické problémy ti spustil pôrod. Ešte stále prevláda mýtus, že tehotenstvo je šťastné obdobie a popôrodná depresia nie je taká rozšírená. Ako to vnímaš ty?

Myslím, že som skôr prežívala „baby blues“, vyslovene popôrodná depresia to nebola. Mala som vtedy 21 rokov. Keď si to spätne analyzujem, bola som veľmi mladá, nezrelá a zahltená pozitívnym obrazom v médiách o matkách, ktoré sú šťastné a skvelo vyzerajúce s ich rovnako šťastnými a vysmiatymi bábätkami. A potom prišla skutočnosť, ktorá je veľakrát úplne iná. V tomto období mi pomáhala celá rodina, podporovali ma moji blízki i kamaráti. Bez nich by som to nezvládla.

Ako sa prejavovalo obdobie tvojho „baby blues“?

Bola som extrémne unavená, vystresovaná. Mala som pocit, že nedostatočne ľúbim svoje deti, že nie som dobrá matka. Musela som sa zmieriť aj s tým, ako sa mi po pôrode zmenilo telo. Bolo tam veľa aspektov, ktoré vplývali na to, že som nebola úplne v pohode.

Čo bolo ďalej? Kedy sa toto obdobie skončilo?

Postupne sa tie hormóny upratali, rovnako sa dal do poriadku aj spánkový režim detí. Svojpomocne sme sa vrátili do normálu. Trvalo to pol roka, maximálne rok od pôrodu. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, myslím si, že k môjmu psychickému stavu prispeli aj traumy z pôrodnice.

Bola som vtedy prvýkrát v nemocnici, a keď som nestihla ísť na obed a kojila som, tak už som nedostala jesť. Keď som kojila, tak mi hovorili, že kojím zle a ja som im povedala, že som prvorodička. Mala tam byť laktačná sestra a žiadna neprišla. Zažila som si tam veľa zlých skúseností.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Kedy sa u teba prejavil syndróm vyhorenia?

Prvé vyhorenie som prekonala pred dvomi rokmi. Moje deti sa vtedy hlásili na strednú školu, zároveň sme rekonštruovali byt a ja som menila prácu. Bolo to krušné obdobie zmien a viedla som nezdravý životný štýl. Mala som veľa práce, tak som nejedla a potom som si dala štyri kávy, zapálila som si cigaretu. Keď som prišla domov, naliala som si pohár vína na uvoľnenie.

Neskôr sa u mňa prejavili migrény, ktoré sa opakovali. Raz som skončila na pohotovosti, robili mi rôzne vyšetrenia, ale nezistili žiadnu telesnú príčinu. Mala som vtedy úzkosti z toho, že zomriem. Bola som strašne unavená, bolesti hlavy pretrvávali, prestala som jesť, vracala som, mala som hnačky. Celé dni som preležala a mama ma kŕmila lyžičkou. Nevedela som zaspať, budila som sa o štvrtej ráno a spala som dokopy tri hodiny denne.

V práci som potrebovala všetko robiť na 120 percent a byť dokonalá matka, dokonalá manželka, dokonalá vo všetkom. Čiže si myslím, že nejako podvedome som si nakladala viac ako som reálne mohla zvládnuť a bolo len otázkou času, kedy nastane syndróm vyhorenia. Lebo nikto nemôže byť dokonalý vo všetkom. Aspoň nie nadlho.

V tomto bode bolo asi ťažké začať so sebou niečo robiť a bojovať ďalej, vyhľadať psychiatrickú pomoc.

Racionálne som vedela zhodnotiť, že nie som psychicky v poriadku. Našťastie, v rodine máme známeho psychiatra, takže som sa mu ozvala ešte skôr, ako to mohlo dopadnúť ešte horšie. Mala som šťastie na doktora, sadli sme si. Po dlhom rozhovore a dôkladnom vyšetrení mi povedal, že to pravdepodobne bez liekov nezvládnem, takže som spolu s liekmi na úzkosť začala brať antidepresíva. Tie som našťastie veľmi rýchlo vysadila. Čo sa týka liekov na úzkosť známymi pod obchodnými názvami ako napríklad Xanax, Lexaurin alebo liekov na spanie – hypnotík, tak tam treba opatrne, lebo sú návykové. Ale keď ide o život, vedia aj tieto lieky pomôcť.

Problém je, že nie každý pacient berúci tieto lieky je vzdelaný alebo vedomý si následkov dlhodobého užívania takýchto liekov. Niekedy doktor nemá čas, aby to pacientovi vysvetlil.

Myslím, že táto téma dosť rezonuje v médiách, konkrétne téma psychiatrickej starostlivosti na Slovensku. Máme tu málo psychiatrických stacionárov, nevieme sa včas dostať k doktorovi, a keď konečne prídeme, lekárske vyšetrenie je krátke. Je v pacientovom záujme, aby tieto lieky bral iba na krátke obdobie. Toto je úlohou lekárov, len pokiaľ sa nezmení systém a psychiatrov nebude viac, takéto problémy budú vznikať aj naďalej. Ďalšia vec je, že veľa ľudí vie „obabrať“ systém tým, že si predpisujú lieky na upokojenie u viacerých špecialistov. A potom je tu čierny trh, kde si môžu zohnať rôzne druhy liekov.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Ako zareagovalo tvoje okolie, keď zistilo, že užívaš lieky na psychiku?

Na začiatku ma všetci podporovali. Neskôr to bolo o tom, že časť rodiny zaujala postoj, či to je vôbec nutné. Boli toho názoru, že psychofarmaká majú nežiadúce účinky a mám sa vzchopiť, mám to prekonať bez liekov. To ma „dávalo dole“ ešte viac ako som bola, lebo ja by som tiež najradšej antidepresíva nebrala. Zároveň som veľmi dôverovala svojmu psychiatrovi. Bola som si istá, že vie, čo robí a že je to nutné.

Akým spôsobom života žiješ v súčasnosti?

Musela som sa vyrovnať so svojou situáciou. Pomohla mi psychoterapia, práca samej na sebe. Niekedy mám lepšie dni, inokedy horšie. Keď príde úzkosť alebo panický atak, tak s tým viem lepšie narábať.

Musela som prijať svoju zraniteľnosť a nehrať sa na siláčku, ktorá všetko zvládne a všetkým vyhovie. Naučila som sa určiť si hranice. Je potrebné nájsť si čas pre seba a využiť ho podľa svojich prianí.

Zmenila som životosprávu, aj keď nie vždy sa mi to darí. Pohyb a prechádzky sú skvelé, kúpila som si psa, ktorý mi je dobrým terapeutom. Naučila som sa tešiť z maličkostí a byť k sebe láskavá.

„Baby blues“

Ide o popôrodný psychický stav ženy, ktorý sa objavuje prevažne medzi tretím a piatym dňom po pôrode. Spája sa s hormonálnymi zmenami ženy, s plačlivosťou, náladovosťou, podráždenosťou, prípadne úzkosťou. Okrem fyziologických zmien prichádzajú aj tie psychické, ktoré sú spojené so zodpovednosťou a pochybnosťami o starostlivosť o dieťa. Niekedy sa “baby blues” zamieňa s popôrodnou depresiou. O popôrodnej depresii hovoríme vtedy, ak trvá dlhšie časové obdobie (zvyčajne viac ako mesiac po pôrode). Na rozdiel od „baby blues“ má žena pocit, že nedokáže milovať svoje dieťa, prípadne ho až odmieta.

Syndróm vyhorenia

Syndróm vyhorenia (burnout syndrome) sa prejavuje množstvom fyzických a psychosomatických problémov pacienta. Hovorí sa, že osoba, ktorá horí pre nejakú vec, môže nakoniec aj vyhorieť. Burnout syndrome postihuje vo väčšej miere pracovníkov, ktorí pracujú najčastejšie s ľuďmi, je na nich kladená vysoká zodpovednosť a prítomná je vysoká náročnosť práce. Medzi psychické príznaky patria podráždenosť, izolácia, vyčerpanie, únikové fantázie (fantázie napr. o úteku z práce, prípadne dovolenky bez detí…), časté ochorenia alebo depresia. Sprevádzaný je aj radou fyzických príznakov, kedy sa objavujú okrem vyčerpanosti aj bolesti hlavy, bolesti krčnej chrbtice, bolesti brucha, hnačky. Dôležitá je však diferenciálna diagnostika, teda odlíšenie či nejde o iné psychické ochorenie, ktoré posúdi lekár-špecialista.

Text: Petra Siažiková

Jazyková korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Odborná korektúra a definície: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.