Denník N

Chlapci, ktorí chceli na malinký ostrov

Toto je mimoriadne smutný príbeh zo Železnej opony. Príbeh dvoch 12-ročných chlapcov, ktorí mali naivnú predstavu, že sa za hranicami svojej vlasti nebudú musieť učiť. Snívali o tom, že loďou odídu na nejaký malý ostrov, kde budú žiť. V ceste im však stála hranica obohnaná drôtenými zátarasami a pozorovateľňami pohraničnej stráže.

František Mühlbauer (* 11. 2. 1955 – † 5. 5. 1967) bol obyčajný tachovský chlapec. V škole sa neučil nijako zvlášť dobre, na polročnom vysvedčení v šiestej triede základnej školy mal päť trojok. Jeho triedna učiteľka sa o ňom vyjadrila, že prospech nezodpovedal jeho nadaniu kvôli jeho slabej vôli. Bol citlivý a málo priebojný. Mal problém s učiteľkou kreslenia. Sťažoval sa, že ho bije. Jeho matka učiteľke len odkázala, aby ho bila len po zadku, nie po hlave.

Františkova matka dostala povolenie na návštevu svojej sestry v západonemeckom Furth im Wald a po Vianociach roku 1966 ju s chlapcom navštívila. Frantovi sa v Nemecku veľmi páčilo, očarili ho najmä hračky. O pár mesiacov neskôr už premýšľal, ako by sa dalo do Nemecka odísť. Opýtal sa na to svojej matky, ale tá mu povedala, že inak ako autobusom (ktorým tam cestovali predtým) to nejde. Že na hranici sú elektrické drôty, ktoré každého zabijú, a že z pozorovacích veží tam hranicu strážia vojaci. Bolo to večer pred dňom, kedy sa chlapci vydali na cestu.

Karel Vobořil bol Františkov spolužiak a kamarát, bývali v tej istej ulici. 2. mája 1967 sa cestou zo školy dohodli, že vo štvrtok 4. mája sa skoro ráno stretnú u Františka v byte a odídu do Pece v okrese Domažlice, kde sa pokúsia prejsť do západného Nemecka. V byte sa ešte pozreli do atlasu, aby videli, kde v Nemecku býva Františkova teta. Šiestaci sa na svoj ilegálny prechod hranice pripravili. So sebou si vzali nejaké konzervy a mali dohromady asi 18 korún. Vyzbrojili sa nielen dýkami. V skrini uschovávala Františkova matka dve pištole, ktoré našla po smrti svojho muža. Mala ich schované medzi detskou bielizňou. V každej bolo po päť nábojov. Františka zbrane lákali a už predtým si ich vyskúšal, aj spolu s Karlom. O zbraniach v skrini vedel už od piatej triedy. Dohovorili sa, že ich použijú, keby ich pohraničníci prenasledovali. Na zastrelenie psa, prípadne na postrelenie vojaka do ruky. Ale dohodli sa tiež na tom, že sa nimi zastrelia, keby ich vojaci chytili.

VýzbrojZabavené nože a zbrane (zdroj: ABS)

To ráno síce vlak z Tachova nestihli, ale pešo sa vybrali do Boru u Tachova. Tu nakoniec popoludní chytili vlak do Trhanova, odkiaľ sa pešo vybrali do Pece. Ich cieľ bola chalupa Františkovej babky, ktorá vlani zomrela. František to tu trochu poznal, chodievali tam do lesa na maliny. O piatej sa dostali do Pece a zastavili sa v obchode, kde si kúpili štvrtku chleba. Do domu Františkovej babičky sa dostali oknom, ani nerozsvietili, zakúrili si, najedli sa a išli skoro spať, pretože boli unavení.

Ten večer už bolo po chlapcoch vyhlásené pátranie. Príslušníci ZNB tiež vedeli, že sú ozbrojení. Ešte pred polnocou dostala Pohraničná stráž správu o chlapcoch. Uvádzalo sa v nej tiež, že jeden z chlapcov chodieval na prázdniny k babičke do Pece. Na základe toho vyhlásil operačný dôstojník pohraničnej brigády pátranie v úsekoch 1. až 10. roty PS. Dozorný 6. roty sa v noci nedokázal spojiť s Pomocníkmi Pohraničnej stráže a so situáciou oboznámil iba hliadky, ktoré posielal do terénu.

V piatok 5. mája ráno sa chlapci zobudili, najedli a zadom cez záhradu odišli do lesa. V chalupe nechal František na stole list, v ktorom písal, že odchádza do západného Nemecka kvôli škole a konfliktu s učiteľkou kreslenia. Chlapci postupovali lesom smerom k hranici. Prešli okolo lesnej škôlky, kde sa ich ženy pýtali, čo v lese robia. Chlapci odpovedali, že idú na huby. A ženy sa im smiali, že ešte nerastú. Lesní robotníci vedeli, že o kus ďalej je hliadka Pohraničnej stráže, takže najprv nič nepodnikli. Po niekoľkých minútach sa predsa len miestny občan vybral na traktore za pohraničníkmi a oznámil im, že sa tam potulujú dvaja školáci. Hliadkujúci vojak to oznámil na rotu a zastupujúci veliteľ vyslal na „prekrytie“ hranice 15 pohraničníkov a na miesto tiež vyslal pátraciu skupinu.

PlánikNáčrt postupu chlapcov. Časť ich trasy viedla pozdĺž signálnej steny. Celkovo prešli najmenej 6 kilometrov. (zdroj: ABS)

Chlapci zatiaľ postupovali a vyhli sa jednočlennej hliadke, ktorú spozorovali. Už sa dostali k drôteným zátarasám, kde zase videli pozorovateľňu s dvomi vojakmi. Ešte stále ich nikto nezbadal. Až pri ďalšej veži ich pohraničník uvidel. Desiatnik základnej služby Josef Gašparovič bol so situáciou oboznámený. Keď školákov zbadal, ohlásil to na rotu a na základe rozkazu veliteľa zišiel dole z pozorovateľne a vybral sa chlapcov zaistiť. Dostihol ich a chlapci ostali po výzve „Stoj!“ stáť. František a Karol boli v tej chvíli už len asi 300 metrov od hranice, ale delili ich od nej zátarasy.

Celá zatiaľ dobre organizovaná pátracia akcia sa v tej chvíli nešťastne zvrtla. Namiesto toho, aby desiatnik oboch chlapcov zaistil, okamžite prehľadal a počkal na príchod posily, rozhodol sa odviesť ich k pozorovateľni. Prikázal im ísť napred a zozadu ich sledoval. Lenže nie dosť pozorne. Keď chlapci chvíľu kráčali vedľa seba, František pošepkal Karlovi, že sa zastrelia. Karel odpovedal „Jo“ a súhlasne pokýval hlavou. Karel siahol do vrecka nohavíc, kde mal ukrytú pištoľ, ale tá mu skĺzla nižšie a tak ju len pridržiaval rukou. František už išiel ako prvý. Náhle z vrecka pištoľ Walter ráže 6,35 mm vytiahol, priložil si ju k spánku a vystrelil.

RekonštrukciaRekonštrukcia na mieste (zdroj: ABS)

Desiatnik pribehol k Františkovi ležiacemu na zemi a začal ho hneď obväzovať. O chvíľku dobehol ďalší privolaný pohraničník, ktorý prehľadal Karla a vzal mu jeho zbraň. Dostavila sa aj pátracia skupina a o 12,15 tiež lekár, ktorý chlapca ošetril a odviezol do domažlickej nemocnice. Neskôr napriek snahám o resuscitáciu František zomrel.

Závery vyšetrovania ŠtB a veliteľstva brigády Pohraničnej stráže: bolo vylúčené cudzie zavinenie. Vzhľadom na to, že „narušitelia štátnej hranice“ boli maloletí, bolo trestné stíhanie zastavené. Súd rozhodol len o zabavení zbraní.

Text na lístku

Prepis odkazu, ktorý sa našiel u Františka (zdroj: ABS)


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Titulný ilustračný obrázok: autor

Zdroj:

Portréty usmrcených ÚSTR: František Mühlbauer

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie