Denník N

Čo robia výskumníci keď pracujú?

Krátkou odpoveďou, ktorou asi mnohých ľudí neprekvapíme je, že väčšinu času nerobia výskum. Na ten majú podľa našich zistení priestor nanajvýš okolo tretiny svojej plnej kapacity. Ak si predstavíme, čo konkrétne to znamená počas bežného pracovného týždňa, výskumníci si k výskumnému náčiniu sadnú až vo štvrtok napoludnie a môžu mu venovať nanajvýš ešte piatok.

V dvoch tretinách času predtým sa premieňajú najmä na učiteľov, čo im zaberie asi štvrtinu pracovného týždňa a na improvizujúcich pracovníkov projektovej administratívy a financií, čo im spolu zaberie druhú tretinu týždňa. Ak nás prekvapuje dlhodobo nízka úroveň výkonnosti slovenskej vedy, ktorej výsledky spravidla nerezonujú v medzinárodnej konkurencii, tu je v skratke jedna zo zjavných príčin – výskumníci majú na výskumné činnosti približne jeden a pol pracovného dňa.

V snahe zachytiť pracovné podmienky výskumníkov na slovenských pracoviskách sme sa zamerali na faktory, pri ktorých sme vnímali šancu, že by ich vhodné nastavenie mohlo viesť časom ku konkurencieschopnejším výsledkom. Cestu k vyššiemu štandardu obvykle meraného celku, národného výskumného ekosystému, môže krajina otvoriť prakticky najmä na neprehľadnej  mikroúrovni labyrintu inštitúcií, pracovísk a pracovných podmienok jednotlivých výskumníkov v ich projektových tímoch, kde sa rodia originálne nápady, kde sa realizujú experimenty a kde dnes vzniká obsah budúcich publikácií.

Medzi pracoviskami sa podľa iných čiastkových výsledkov našich analýz rozvíja divergencia, postupné vzďaľovanie kvalitne fungujúcich výskumných tímov od pásma obvyklého výkonnostného štandardu. Jednou z prvých oblastí, do ktorých nás nasmerovali vyjadrenia respondentov prieskumu o príčinách divergencie je aj podľa ich osobnej skúsenosti spôsob organizácie pracovného času.

Prostredie už naplno experimentuje s organizačnými formátmi

Výskumné pracoviská majú veľkú slobodu v hľadaní vyhovujúceho organizačného modelu. Vstupujú do neho špecifiká odboru, problémového zamerania realizovaných projektov, otvorenosť pracoviska a zosieťovanie s inými tímami, úspešnosť v získavaní zdrojov na výskum, ale predovšetkým manažérske zručnosti a talent ľudí, ktorí sú na pracovisku v riadiacej pozícii. Ich uplatňovanie sa podľa všetkého riadi náhodnou súhrou okolností, akou je napríklad prítomnosť charizmatických rozhľadených osobností s kariérnou skúsenosťou z plne funkčného, profesionálne riadeného výskumného prostredia.

Integrovať tím dokáže aj skutočný transparentný výskumný zámer, ktorý okolo seba nastaví vzácne tvorivú ‘atmosféru’ a pohyb, vyžiada si prirodzene prítomnosť nových odborníkov, nadviazanie nových pracovných vzťahov a iné prerozdelenie zodpovedností oproti zabehnutému pohodlnému stavu. Zdá sa, že tieto a súvisiace prvky sa v tímoch buď vyskytujú v šťastnej vzájomnej kombinácii, alebo naopak kolektívne chýbajú a pracoviská sa stávajú paródiami, kde sa kumulujú negatívne faktory vedúce k stagnácii výkonu a rozkladu profesionálnych vzťahov.

Výskumná práca pozostáva z reťazca rôznych činností, ktorých účelom je dosiahnuť na jednom mieste súčasnú prítomnosť talentovaných odborníkov, ich aktuálnych poznatkov a zdrojov, ktoré pokryjú výskumný zámer. Zabezpečenie zdrojov v konkurencii dnes už univerzálneho dočasného projektového spôsobu financovania si podobne ako samotná odborná činnosť vyžaduje čoraz viac hlbokú špecializáciu, technické kompetencie a aktuálny prehľad v komplexnej problematike prípravy a realizácie, dokumentácie medzinárodných projektov.

Podobne ako si v súčasnosti nikto nedokáže predstaviť robiť výskum bez hlbokej odborovej špecializácie priamych aktérov, deľby práce a spolupráce medzi výskumníkmi, v kvalitne fungujúcich tímoch sa podobne ani len neuvažuje o zabezpečení administratívnej, ekonomickej či právnej stránky projektovej práce bez náležitej profesionálnej pracovnej sily.

Improvizácia medzi prácou na obsahu a organizačnom zabezpečení výskumu môže viesť k úspechu, ale len za cenu neefektívnosti, ktorú zväčša internalizuje niekoľko pracovníkov pracujúcich nad rámec rozsahu a obsahu zmluvných pracovných vzťahov. Krátkodobo to môže byť pre pracovisko zdanlivo výhodným riešením, nutne však vedie časom k vyhoreniu ľudí, o čom sa už v súčasnosti našťastie začína otvorene hovoriť.

 

Zabudli sme, že výskumníci dokážu hrať v orchestri

Zdroj kľúčovej nestability organizačného modelu pre výskumníkov sa však ukazuje aj v inom než je konflikt odborných a administratívnych aspektov práce. Verejne financovaný výskum sa do veľkej miery realizuje na pracoviskách na univerzitách, inštitúciách s primárnou vzdelávacou funkciou, hoci sa v ostatnom čase od nich v spoločnosti očakávajú už aj ďalšie ‘misie’. Napríklad komercializácia nádejného obsahu výskumu a výchova mladých odborníkov k súkromnému podnikaniu. So vzdelávaním budúcich výskumníkov a ich komerčnou sebarealizáciou súvisia, ale súčasne aj odčerpávajú energiu a kapacitu pracovníkom, ktorí sú vyťažení zabezpečovaním chodu vzdelávania a výskumu. Nie je prekvapivé, že sú vnímané v akademickej komunite prinajmenšom diskutabilne.

Výskum a vzdelávanie zdieľajú odborný obsah, ktorým sa detailne zaoberajú, dynamicky ho aktualizujú a po dosiahnuteľných krokoch posúvajú za hranu súčasného poznania. Práca s obsahom je zdrojom reprodukcie profesionálnych vzťahov v akademickej komunite. Aj medzi výskumom a vzdelávaním je však potrebná deľba práce a spolupráca, ktorou sa dá dosiahnuť čo najmenší konflikt v podmienkach rešpektu k obmedzenej časovej kapacite. Táto kolízia je v akademickej komunite už menej diskutabilná, ale naše výsledky naznačujú, že výkonnosť tímov poškodzuje prinajmenšom rovnako ako tá predchádzajúca.

V prieskume sme na individuálnej úrovni výskumníkov zisťovali aký podiel ich pracovného času im zaberá výskum, vzdelávacie, odborné, technické a iné činnosti, ktoré by mohli byť v kolízii s administratívnymi a ekonomickými činnosťami organizačného zabezpečenia finančných zdrojov z výskumných projektov. Za kontrolné kategórie sme si zvolili riadiacu pozíciu pracovníka a univerzitný typ inštitúcie, ktorú sme postavili do modelového ‘protikladu’ k iným typom výskumných pracovísk, u ktorých neočakávame vysoký vklad do vzdelávacej funkcie. V organizácii práce manažérov očakávame nárast zodpovednosti za organizačné zabezpečenie výskumu, zvládnutie administratívy a súvisiacich technických činností.

Okrem zmerania typických hladín podielov pracovného času venovaných jednotlivým činnostiam sme namodelovali aj sieť vzájomných štatisticky významných vzťahov medzi nimi. Tie môžu byť pozitívne, ak sa činnosti v práci jedného výskumníka navzájom podporujú v jeho synergickej špecializácii, alebo sú negatívne, čím nám signalizujú nesúlad v organizačnom modeli práce. Pracovisko by podľa našich zistení malo pozitívne väzby medzi činnosťami podporovať, a naopak brániť zdieľaniu zodpovedností s negatívnymi vzájomnými vzťahmi.

 

Výskumná činnosť potrebuje ochrannú atmosféru

Výskum by sme radi umiestnili v do význačnej pozície v strede vzťahov, v skutočnosti sú tam však činnosti zabezpečujúce dostupnosť finančných zdrojov. Samotný výskum je s nimi spojený pozitívnym vzťahom, čo signalizuje, že účasť ľudí, ktorí pracujú s obsahom výskumu je nevyhnutná v príprave vecnej stránky výskumných projektov. Okrem toho je však už výskum spojený s ďalšími typmi činností iba negatívne.

Vzdelávacie činnosti a administratívne zodpovednosti ho ochudobňujú a ak inštitúcia očakáva súbeh kvalitného výskumu a pedagogiky od vysokoškolských učiteľov, alebo vedenie precíznej administratívy od tvorivých výskumníkov, vnáša si do jadra svojho organizačného modelu vážnu vnútornú brzdu. Do súkolia jeho fungovania vhadzuje cudzorodý materiál, piesok ktorý nemôže spôsobiť nič iné ako frikcie, opotrebovanie, a napokon zlyhanie celého funkčného mechanizmu v najnevhodnejšej možnej chvíli.

Prvá súvislosť s riadiacou funkciou pracovníkov nie je prekvapivým zistením. Manažéri nemajú dosť času ponoriť sa do detailov odborného obsahu, chýba im kapacita sústrediť sa, často dlho neefektívne experimentovať a hľadať riešenia. Ich práca koreluje len s administratívnymi a finančnými činnosťami a mali by na nich dostať dostatočný priestor. Nie je vhodné očakávať, že pracovník s riadiacou pozíciou bude naďalej aktívne participovať vo výskume a nerušene dosahovať výsledky. Nebude, a obzvlášť nie na univerzitách.

Na druhej strane, ani výkonný tvorivý pracovník nebude skutočne riadiť výskumné pracovisko, činnosť svojich kolegov a pracovné vzťahy medzi nimi. Napriek tomu, že ide o vžitý kariérny model, keď sa vedúce pozície obsadzujú seniornými pracovníkmi katedier a inštitútov, zdá sa že nejde o dedičstvo, ktoré by sme mali udržiavať. Výskumníci by mali byť v kontakte len s obsahom projektov a ich komunikácia s riadením by mala prebiehať cez mediátora, administratívu pracoviska.

Výskumníci by mali byť v ideálnom organizačnom modeli, ktorý sa opiera o kolektívne vyhodnotenie dát priamo od členov komunity, na súčasné pomery, v ‘luxusnej’ pozícii. S ostatným dianím v ekosystéme špecializácií a spoluprác sú priamo spojení iba cez činnosti súvisiace s financovaním výskumu. Všetko ostatné by malo byť od nich odklonené. Priame pracovné väzby administrátorov, manažérov, technikov, ale aj učiteľov a iných s výskumom súvisiacich profesií sa organizujú v špecifickom reťazci mimo nich. Väzba na výskumníkov však nie je jednosmerná. Práve z ich okruhu sa do systému ako z jediného možného zdroja dostáva originálny obsah, nové poznatky, riešenia odborne relevantných problémov, na ktorých hodnote môžu stavať svoju prácu všetci ostatní. Bez poznatkov, ktoré absorbujú, tvoria a šíria výskumníci nemá všetko ostatné v ekosystéme skutočný zmysel vôbec byť.

V takto konfigurovanom výskume a vzťahoch okolo neho by mali byť pracovné pozície obsadené skutočne talentovanými osobnosťami. Za výskumníkov by sa nemali zamaskovať ľudia, ktorí nadovšetko radi komunikujú so študentmi a dokážu im sprostredkovať náročný odborný obsah na hrane súčasného poznania. Toto sú talentovaní pedagógovia, vysokoškolskí učitelia, a tých potrebujeme aby sme dokázali vychovávať nové generácie nadšených odborníkov.

Výskum by nemali predstierať organizačne schopní byrokrati, ktorí výskumné pracoviská premieňajú na úrady s pribúdajúcimi nariadeniami, posadnutosťou kontrolovať a usmerňovať slobodne mysliace a konajúce, súčasne však aj nepredvídateľné tvorivé osobnosti. A už vôbec nie typy, ktoré sú v sektore prítomné iba preto, že cez neho pretekajú rieky verejných prostriedkov, z ktorých vedia viac ako ktokoľvek iný manévrovať. Ich úloha je v zázemí výskumu, kde treba ich schopnosti naplno využiť.

 

Tušíme už, ako zmeniť vzťah k práci a pracovné vzťahy

Kolízie nekompatibilných typov činností prenášajú na pracovníkov vo výskumnom sektore záťaž, ktorej by sa dalo pomerne ľahko zabrániť racionálnym riadením pracovísk a výskumných tímov, rešpektom k špecializácii vhodných ľudí na základe ich preferencií a talentu, a popri tom živej spolupráci medzi nimi vrátane funkčnej komunikácie.

Súčasný stav svedčí podľa nášho názoru o jedinom možnom spoločnom menovateli, ktorý však nemá technický charakter, ale je skôr spoločenským a etickým fenoménom: Nevážime si prácu ľudí okolo nás. A nevážime si ani vlastnú prácu, pretože dovolíme ostatným ľuďom, aby na primárne zodpovednosti našich profesií navrstvili činnosti, ktorých sa s ľahkosťou zbavujú. S prostredím, kde napokon už nikto nevie čo vlastne ‘má’ robiť a akým spôsobom tým prispieva ku kolektívnemu dielu, nevyhnutnému v časoch vysoko komplexných a dlhodobých výskumných zámerov, sa to predsa nemôže vyvíjať dobre.

Nerovnováha v ekosystéme profesionálnych vzťahov sa dá vnímať aj v podobe nevhodne silného dôrazu na konkurenčný formát kolektívnej interakcie v kontraste s kooperáciou. Ak sa hodnotenie pracovného výkonu sústreďuje iba na súťaž medzi jednotlivcami, porovnávanie a stanovovanie prahov, spôsob organizácie výskumnej práce sa na neho nevyhnutne adaptuje. Sieťovanie vnútri pracovných tímov, deľba zodpovedností medzi ich členov, ale aj sloboda prepájať tímy a pracoviská medzi sebou navzájom uviazne v atmosfére bez vzájomnej dôvery, že si druhí urobia svoj diel práce a schopnosti rozpoznať hodnotu úzko špecializovanej práce.

Pre ľudí v riadiacich pozíciách je úsporný organizačný model pracovných vzťahov vyhovujúci, zaťažuje ich najmenej zo všetkých alternatív. Presúva zodpovednosť formou ‘samoorganizácie’ pracoviska na kolegov, ktorí správne vnímajú limity individuálnej snahy o pokrok vo výskume, dnes už prakticky čohokoľvek relevantného so šancou uspieť v rýchlo napredujúcom svete.

Potvrdenie tejto interpretácie môžeme nájsť v inom rozmere štandardu v slovenskej vede, ktorou je chýbajúca schopnosť tvoriť a realizovať rozmerné, komplexné a dlhodobé výskumné projekty na jednom pracovisku. Nehovoriac o schopnosti zorganizovať medzinárodné skupiny partnerov, ktoré by dokázali získať financovanie takýchto rozmernejších projektov s koordinujúcim partnerom na slovenskej výskumnej inštitúcii. V jadre problému otvorene priznaného už aj najvyššími úrovňami riadenia rezortu vnímame presne tú istú neschopnosť koordinácie práce väčšieho počtu špecializovaných ľudí, ktorá je zodpovedná aj za kolízie nekompatibilných typov činností počas bežného pracovného týždňa slovenských výskumníkov.

 

Budú sa hľadať skutoční lídri namiesto vedúcich

Prvým krokom k riešeniu by mohlo byť začať preferovať oddelenie profesionálnych zodpovedností vo výskume a v riadení výskumu – dôsledná profesionalizácia riadenia pracovísk, inštitútov, katedier. Mohli by sme prenechať výskumníkom čas na tú prácu, ktorú namiesto nich nemôže urobiť nikto iný. Máme však podozrenie, že k zmene dobrým smerom nemôže dôjsť iba v dôsledku nových regulácií pracovných vzťahov vo verejnom sektore.

Dosiahnuť je potrebné zmenu v nazeraní na hodnotu nielen výskumnej práce, ale aj pedagogickej práce, administratívnej, manažérskej alebo technickej práce. Každá z nich je pre rozpohybovanie mechanizmu výskumu do lepšej kondície nenahraditeľná a mali by ju preto vykonávať ľudia plne sústredení na svoj diel zodpovednosti v kolektívnom diele, ktoré nevznikne na pracovnom stole každého z nich, ale paradoxne kdesi medzi ich pracovnými stolmi, v tvorivej atmosfére kvalitného pracoviska. Medzi nimi potrebujeme vidieť ľudí s pravými líderskými schopnosťami a charizmou.

Slavomír Ondoš, senior expert a odborný garant

Tento blog je výstupom projektu Lepšie politiky pre výskum a inovácie v menej rozvinutých regiónoch Slovenska (SciPol:SK), ktorý je financovaný z Európskeho sociálneho fon

Teraz najčítanejšie

SOVVA

Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) je mimovládnou neziskovou organizáciou s celoštátnou pôsobnosťou, ktorej cieľom je podporovať výskum a inovácie na Slovensku. Aktivity SOVVA sa zameriavajú na päť oblastí: • Výskumné a inovačné politiky • Analýzy a hodnotenia • Popularizácia vedy • Prepájanie vedy a spoločnosti • Spolupráca medzi akademickými inštitúciami a priemyslom