Denník N

Gastro krváca a dostáva tretiu ranu istoty

Náš gastropríbeh o podnikaní v kríze. O tom, čo prežívame. Či nám štát pomôže, či si treba radšej pomôcť sám.

Už treba aj terasy zatvoriť. Za rohom tvrdý lockdown. Tretí v poradí.

Na ten prvý sa pamätám, akoby to bolo dnes.

  1. marca. Bol to piatok. Piatok trinásteho. Taký čierny piatok ako noc.

Už pár hodín sme v kancelárii počúvali správy a čakali na verdikt. Neviem prečo, ale mala som pocit, že to bude verdikt zásadný. Veď aj bol. Vtedy sme ešte netušili, že to nebudú len ťažké tri mesiace, ktorých sme sa báli. Že to bude celý rok, to by nás nenapadlo ani v tých najčiernejších snoch.

V expedičných chladiacich boxoch máme čerstvé zákusky za takmer desaťtisíc eur. Koláčiky, ktoré si objednalo približne 120 gastroprevádzok, ktoré denne zásobujeme. Produkty, ktoré od zajtra už nepredáme nikomu. O dva dni sa pokazia a my ich vyhodíme.

Našich 60 zamestnancov čaká nastúpených vo výrobe. Čakajú na verdikt. Ten od nás, majiteľov.

Že od zajtra majú zostať doma. Zatvorili nám totiž všetkých odberateľov. Odberateľov rozmanitých – cukrárne, kaviarne, reštaurácie, hotely, akcie hromadných podujatí vrátane svadieb. O pár týždňov nám má začať svadobná sezóna. Máme objednané koláčiky na zhruba 400 svadieb na celý rok dopredu. Na našom zákazníckom servise vyzváňajú telefóny ostošesť. Nevesty rušia svadby. Jednu po druhej. Malé gastroprevádzky nevedia, čo majú robiť. Volajú tiež. Neviem, kde mám hlavu. Myšlienky víria. Víria po tomto dni niekoľko týždňov. Cez deň i v noci.

Myšlienky na to, že nebudeme vedieť udržať našich ľudí. Náš tím, na ktorom makáme 10 rokov. Zodpovedný a pracovitý tím. Z ktorého 20 ľudí je z našej najbližšej rodiny. Ďalších 10 je s nami od začiatku nášho podnikania. Od našich dvadsiatich rokov, od doby, keď sme sa presťahovali z našej pivnice na obecné družstvo. Už nie sme ani na družstve. Máme vlastnú výrobnú halu. Náš splnený sen. Sťahovali sme sa do nej iba pred rokom. Napadne ma, že nám ju možno banka zoberie a možno nám zoberie aj celú firmu. Hlboká depresia. Zopár týždňov sa nedá na mňa pozerať. Nemáme nápad, ako z toho von.

Trčíme doma a čakáme. Vláda sa zatiaľ medzi sebou háda. Sľubujú dotácie. Študujem ich a študujem. Prvýkrát v živote dlhujeme na odvodoch za našich ľudí. Zisťujem, že keď ich nevyplatíme, žiadne dotácie neuvidíme. Tak ich z posledného vyplácam. Náš bankový účet krváca. Na odvody dávam posledné eurá nášho štedrého kontokorentu. Nakoniec nazbieram odvahu požiadať iba o dotácie na zopár našich ľudí, lebo za týchto neskutočne sa meniacich podmienok neviem garantovať, že ich neprepustíme. Ak ich náhodou prepustíme, dotácie budeme musieť vrátiť. Vyplatiť štátu musím naraz 18-tisíc, aby sme dostali 3 naspäť.

Naše mesačné fixné náklady sú 50-tisíc eur. To sú tie, ktoré musíme vyplatiť, aj keby sme vyrobili nula zákuskov a nula tort. Za tri mesiace 150-tisíc. Tak žiadam o príspevky. V súhrne 10-tisíc, čo nám vláda dáva po dvoch mesiacoch od žiadosti.

Búchame si hlavu o stenu, prečo nemáme odložených viac peňazí. Veľkú časť, čo sme kedy zarobili, sme investovali ďalej. Ak neinvestujeme a neodpočítavame si DPH-čku, nezostane nám nič. Zoberie si to štát na daniach a odvodoch. Nie sme ochotní podporovať „našich ľudí“, tak radšej investujeme. Aj na úkor rezervy.

Ľudí máme na OČR-kách, zopár na PN-kách, sedem z nich prepúšťame úplne. Sľubujem, že ich prijmem naspäť, len čo sa situácia utrasie. Sama tomu spočiatku neverím. Moja sestra dáva výpoveď, aby nám pomohla. Aj ďalšia kolegynka z kancelárie. Naši najvernejší prichádzajú, že sú ochotní pracovať aj za nižšie mzdy, niektorí aj zadarmo. Dáva nám to novú nádej. Takúto podporu sme nečakali. Nechceme ich sklamať. Objavuje sa v nás nová energia. Ako keby v nás kolovala čerstvo okysličená krv.

Začíname tvoriť. Inovovať. Vymýšľame nové produkty, nachádzame nové distribučné kanály. Už robíme aj slané pečivo. Bezlepkové aj mrazené zákusky. Menšie torty. Všetko dovážame každému až k dverám. Naši šoféri vozia aj zmrzlinu, potraviny, či iné lokálne produkty. Produkty konkurencie, známych, po ktorých je zvýšený dopyt – keďže všetci objednávajú cez internet a nikto nemá dostatočný autopark, aby svoje čerstvé produkty dopravil zrazu toľkým záujemcom. Púšťame sa do vývoja e-shopu, ktorý plánujeme niekoľko rokov. Nie je to až také jednoduché, keďže cezeň chceme predávať naše čerstvé výrobky, ktoré majú veľmi krátku dobu trvanlivosti. E-shop bude na mieru šitý, napojený na náš celý účtovný a skladový systém. Nebude lacný, ale sme si istí, že sa nám vyplatí. Ktovie dokedy toto celé potrvá.

Ako rýchlo to ubehlo. Ten celý nešťastný magický rok 2020. Už je december. Finišujeme s vianočnými objednávkami. Keďže ide o naozaj čerstvé koláčiky, zákazníci si ich musia prevziať deň pred Vianocami. Tak ako každý rok 23. decembra.

Aha, čítam ďalší verdikt. Opäť to nie je možné. Od 21-ho bude lockdown. Paráda. Do Štedrého dňa sa zákusky pokazia. Našťastie sme už po tých extrémne náročných mesiacoch, ktoré naše gastro zažíva, nejakí obrnení voči tomu všetkému. Tak budeme ostošesť rozvážať. Asi aj môj muž, jeho brat aj ja sadneme do auta a naložíme ho zákuskami. To sme my, majitelia. V pohode, keď treba, vyhrnieme rukávy aj bez toho.

Pomedzi to mi kolegynka z účtovného posiela reporty. Medziročné porovnania tržieb za každý mesiac zvlášť. Obraty nižšie o vyše 200-tisíc. Nikdy sme neklesali. Je to zvláštny pocit. V troch inkriminovaných mesiacoch, keď nás zatvorili na úroveň okienkového predaja, poklesy aj 80 %-né.

Čítala som, že aj ministerstvo dopravy poskytne dotácie pre gastro. Vychádzajú celkom slušné sumy, podľa toho, čo píšu. Aha, problém. Sme predsa gastrofirma. Jedna z tých väčších v krajine. Tak kde je problém? Vyrábame pre gastroprevádzky: hotely, reštaurácie, cukrárne, kaviarne, cateringové spoločnosti, konferencie, športové podujatia – firmám, čo fungujú v cestovnom ruchu. Čože? My pod to nespadáme? Nemáme vhodné SK NACE (kategorizáciu odvetví). Najbližšie nám je 56.300-ka, pohostinské činnosti. Niektoré naše vlastné prevádzky by pod to spadali, pokiaľ by fungovali ako samostatná firma. Lenže naša prevažujúca činnosť je výroba. Výroba pre tieto prevádzky. To už zjavne gastro nie je. Že už ma toto celé ani neprekvapuje.

Že sme prekopali firmu od základov. Že nesedíme so založenými rukami tie dlhé mesiace a nenariekame. Tak si nezaslúžime nič. Jedine tak päsťou do oka. Ranu pod pás tesne pred sviatkami. Tie dva dni si naozaj mohli odpustiť.

Ďakujem. Strácam posledné zrnko nádeje, ktoré som vkladala do tejto vlády ako podnikateľ. Do vlády, od ktorej som čakala, že sa bude rozhodovať kompetentne, na základe analýz, dát a čísiel. Tak ako sa to snažíme robiť my, podnikatelia. Teraz to však nejde. Rozhodnutia musíme prijímať rovnako impulzívne z večera do rána. Ako oni.

Ale ako oni? Tie všetky malé podniky? Naši zákazníci? Ako to zvládnu oni, to ozaj neviem. Už melú z posledného. Zdá sa, že im však nikto neverí. Prečo by ich bolo treba zvýhodňovať oproti iným odvetviam? No asi preto, že dosiahnuť zisk v gastro je vecou tvrdej driny. Aj za bežných okolností, keď sa darí, je mať dostatočnú rezervu takmer nemožné. Ako tak v ňom už zopár rokov podnikáme a zároveň aj vyrábame, prišla som na jednu vec.

Existujú materiálovo náročné odvetvia ako výroba rôzneho druhu, kde je možné automatizovať procesy a tak zvyšovať produktivitu práce. Človek tak potrebuje menej zamestnancov na to, aby vytvoril rovnakú hodnotu. Mzdy a odvody tvoria potom menší podiel a dá sa vytvoriť zisk. To je napríklad naša výroba, kde zákusky krájame ultrazvukom, poťahujeme čokoládou pod štvormetrovým tunelom a vajíčka rozbíjame mašinou.

Potom tu sú materiálovo nenáročné odvetvia, ale s potrebou hodnotných zamestnancov. Tu tvorí materiál menšiu nákladovú zložku, ale drahí sú ľudia. Napríklad IT, účtovníctvo, poradenstvo a tak ďalej. Tiež sa dá dosiahnuť slušný zisk.

A potom je tu gastro. Veľký podiel surovín a veľký podiel osobného vkladu zamestnancov. Aj-aj. Kupujte kvalitné potraviny. Zaplaťte dobre človeka. Stroj vás neobslúži v reštaurácii ani nepripraví gurmánsky zážitok v podobe vášho obľúbeného jedla. Treba na to predsa človeka. Navyše človeka školeného, ústretového, usmievavého, ochotného pracovať v časoch, keď si všetci ostatní užívajú voľný čas. Po večeroch, po víkendoch a cez sviatky. Apropo, presne vtedy mu platíme zo zákona aj mzdové príplatky.

Takto sa zisk dosiahnuť nedá. Hlavne nie vtedy, ak chceme ľudí platiť oficiálne. Ak to chceme robiť poctivo a srdcom. Tak ako to chcú robiť dnešné gastropodniky. Už v nich dávno nesedia hrubokrkí majitelia, ako to bolo po vzniku republiky. Makajú v nich sami majitelia. Majitelia, ktorí majú radi dobré jedlo, a také jedlo chcú dopriať aj svojim zákazníkom. Nám všetkým, ktorí tiež máme radi dobré jedlo.

Vidím tu jedinú možnosť. Zníženie DPH. Razantné a trvalé. Tak, ako to majú vyspelé európske krajiny. Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia. Na úrovni 5-5,5 %. Nemajú to tak z plezíru. Majú to tak preto, lebo si uvedomujú tieto rozdiely medzi odvetviami. Je to extrémne potrebné, lebo sa to v číslach ukáže okamžite. Bez rozdielu a spravodlivo pre všetkých.

Všetky iniciatívy na záchranu gastra to podporujú. Len je ich akosi priveľa. Zachráňme gastro, Pomoc pre gastro, Pomáhame si – gastro v korone, 10 pre gastro. Rastú ako huby po daždi a asi to nie je dobre.

Že je ten hlas taký roztrúsený. Myslím, že ten hlas by mal byť jeden.

Hlas silný a rozhodný. Ťahajúci za jeden povraz. Chápajúci, že v jednote je sila.

Spojme sa, prosím.

Teraz najčítanejšie

Bea-Liscikova-fotka

Beata Liščíková

CEO FLORIL Cukrárne, spoluzakladateľka jedného z najrodinnejších podnikov Slovenska. Podnikateľka v gastre. Manželka a maminka dvoch pokladov. Nevyliečiteľný maximalista túžiaci meniť veci k lepšiemu. https://www.linkedin.com/in/bealiscik/