Nedočkavá múdrosť
Živý Betlehem
*
Blížime sa ku koncu jedného dramatického roka. Nikto nemôže povedať, že by ho niečím nezaskočil. Veľa sme vydržali. V jeho kotli sa ocitli všetky oblasti nášho života, neistotou to horelo všade.
Možno niekoho kruto neminul krach v zamestnaní, podnikaní, reštrikcie príjmu, lavína povinností… A to je naozaj nevina, pretože napríklad pokrok priniesla deľba práce.
Možno iného zaskočila bolesť, náhle podlomenie zdravia a musel si po rokoch začínania, úspechu, absurdných koncov a ďalšieho začínania v zamestnaniach vybrať veľmi zvláštnu chvíľu na zamyslenie, či nastúpiť na PN, hoci inej cesty občas nebolo, nie je a nebude.
Akoby sme všetci získali náskok pred niečím, čomu nerozumieme. Otázka je, či sme si nevylepšili zručnosť preskakovať sami seba. Rešpekt pred neistotou nás držal v opatrnosti, ale v posledných týždňoch už dochádzajú sily.
Pred nami sú milované sviatky – obrazy, vône, čas, ktorý dojíma mnohých… Živý Betlehem, jemná štedrosť skrze človeka… Advent 24hodinového dňa, ktorému nekraľujú informácie, krutosť, výsmech, moc, forma. Navštívenie dieťaťa, ktoré má večný náskok – vždy bude pred nami ako pozvanie nechať za sebou všetko, čo nás ťahá preč od dobroty. Prichádza ako pomoc, aby sme nezostarli uhasením najvnútornejšej potreby radosti a pokoja.
Možno máme pocit, že sa v tomto roku iba Zem točila stále rovnako. Ale nakoľko sme si veci pripúšťali, natoľko sme si tak ako inokedy mohli rozširovať svoje srdce, rany, pokoru alebo horšie stránky: požiadavky, „licoměrnost“, ktorú sa mi nechce prekladať z krásnej češtiny, pomstychtivosť s prejavmi výčitiek a nielen vo svedomí. Na týchto poznaniach, o ktorých hovorí nejedna tradícia, možno vidieť túžbu opäť rodiť slová a spájajúce formy: počúvať, písať, hovoriť, mlčať, rozmýšľať aj preto, aby sme sa stávali konkrétnymi.
*
Zo zázrakov,
na ktoré premieňaš konce,
len s Tebou
je toľkokrát prvýkrát.
Mám pocit,
akoby z toho bola večnosť.
A šanca na zmenu,
keď sme najsmelšie kamenní.
*
Ochutnali sme zimu, leto,
zamilovali si svetlo a aj tmu.
Takmer by mohli zaniknúť
klavír, struny plné váz…
Srnky, ktoré učia srdce
veľmi nežne inak
dvíhať zrak
stopený v poznaniach.
*
Na nohách 12 stupňov.
Zakrývame sa Tvojím menom
Chceme viac,
všetko na všetko z nás.
Keď otvoríš,
aby to hralo.
Keď zavrieš,
aby básne vystáli nebo.
*
Rozsvieť sa,
rozsvieť si.
Poslúž si
kúskami mojej podstaty.
Za uši chytám dych,
na struny pridávam bozk.
Nechodíš ďalej,
len s ramenom
v ramene
aj s tieňmi na stene.
*