Denník N

Paleolitička o štúdiu v Moskve: Rusko človeka šokuje aj očarí, II. časť

Práca v teréne, Zdroj: archív B.H.
Práca v teréne, Zdroj: archív B.H.

Biba Hromadová v pútavom rozhovore rozpráva o tom, ako sa jej študovalo na najznámejšej ruskej univerzite, ako sa robí terénny archeologický výskum a čo zaujímavé na svojich cestách po Rusku zažila. Rozprávali sme sa aj o špecifikách ruského akademického prostredia a o tom, ako ruskí vedci a vedkyne čelia pseudovede a dezinformáciám. Článok je rozdelený do troch častí, ktoré zverejňujeme postupne.

Prvú časť rozhovoru o špecifikách štúdia na ruskej univerzite nájdete tu.

II. časť – archeológia a terénny výskum

Čomu presne sa vo svojej práci venuješ a ako prebieha tvoj výskum?

Som archeologička a tak trochu nedokončený zoológ, čo sa u mňa prepojilo v celkom špecifickej špecializácii. V centre môjho záujmu je Homo 2xSapiens a rekonštrukcia jeho života v úplných začiatkoch, t.j. v období paleolitu. Zaujímajú ma predovšetkým paleoekologické otázky jeho existencie, formovanie materiálnej kultúry človeka, adaptačné mechanizmy, rozširovanie technologických inovácií či zmena jeho myslenia a zručností pod vplyvom rôznych okolností.

Odkiaľ vieš získať všetky tieto informácie?

Zdrojom mojich záverov je praveká technológia a spôsoby použitia nástrojov, vyrobených zo zvieracích pozostatkov. V podstate skúmam desiatky tisíc rokov staré artefakty vyrobené z kostí, parohu a mamutích klov. Na základe tohto štúdia dokážem prispieť k znalostiam o fungovaní ľudských spoločenstiev počas poslednej doby ľadovej – ako sa zmenili, čomu sa prispôsobovali a čo si z toho odniesli ich potomkovia.

Čo všetko si na starých nástrojoch všímaš – ako vieš, že išlo práve o nástroj?

Čítam stopy po výrobe a používaní nástrojov. Pomocou viacerých vedeckých metód viem identifikovať stopu ako dnešný kriminalista – ako vznikla, za akých okolností, ako bol predmet používaný a prečo bol vyhodený a zabudnutý. Ak nevieme, ako sa nástroj používal, vieme to vyčítať práve z takýchto stôp, či zrekonštruovať celý výrobný proces.

K čomu vedie takéto bádanie, čo všetko sa dá zistiť zo starých kostí?

Na základe niektorých poznatkov vieme prispieť údajmi k rekonštrukciám socio-kultúrneho a prírodného prostredia, spôsobov využitia prírodných zdrojov v kontexte meniacich sa klimatických podmienok, ale aj povedať viac o ľudskej zručnosti, adaptabilite a kapacite vytvárať inovácie.

Prečo je dôležité mať tieto informácie o vývoji človeka a spoločnosti v dávnej minulosti? Čo nám to vie povedať o našej budúcnosti, napríklad v súvislosti s prebiehajúcou zmenou klímy?

Obzvlášť v mladom paleolite, odkedy sa rozšírili ľudia moderného typu po celej Európe, čelili meniacim sa prírodným podmienkam, často idúcim do extrémov a spojeným s postupným vymiznutím pre nich tradičných ekosystémov. Ku koncu tohto obdobia v podstate vyhynula, alebo sa transformovala celá im známa biota (rastliny a živočíchy, pozn. red.).

Materiálna kultúra, ktorú ľudia vytvorili, bola na takéto zmeny citlivá – človek priamo závisel od prírodných zdrojov. Základná jednotka tejto materiálnej kultúry je práve nástroj. Je to hmotný dôkaz toho, čoho bol človek schopný a čo k životu potreboval. Ak spojí archeológia svoje údaje s geológiou, paleoantropológiou, genetikou, paleozoológiou, paleontológiou či paleobotanikou, dokážeme postupne zrekonštruovať jednotlivé interakcie medzi klímou, druhmi a človekom a vyvodiť závery vo vzťahu k súčasnosti.

Rieka Agidel, rezervácia Šulgantaš, Južný Ural. Zdroj: archív B.H.

Je pre tvoje zameranie nejako špeciálne výhodné práve Rusko – je tam napríklad veľa nálezísk z obdobia paleolitu, väčšia sieť ľudí, ktorí sa venujú podobnému výskumu, alebo niečo podobné?

Kolískou paleolitického výskumu je Francúzsko, kde je stále veľmi silná a vplyvná škola. V Rusku je zas obrovské množstvo kľúčových a výnimočných archeologických lokalít so storočnou tradíciou v metodike terénneho výskumu a fantastickými nálezmi. Tak, ako je pre egyptológa kľúčový Egypt, pre európsky zameraného paleolitika sú Rusko a Francúzsko ideálnym skĺbením pre teoretický aj terénny výskum. Ja sa poznatky z oboch škôl snažím prepojiť vo vlastnom výskume, vysvetliť aj ponúknuť malú alternatívu k tomu, čo už vieme o paleolite u nás na Slovensku.

Tvoja práca sa ale neodohráva výlučne v labáku, chodievaš aj do terénu…

Ja som v súčasnosti viac salónny vedec ako terénny, čo je výhodnejšie popri malom dieťati. Napriek tomu, že malé deti aj dojčatá sú bežným inventárom na expedíciách, rozhodla som sa “užiť si” pokojnú materskú a venovať sa aktivitám doma. V teréne som však strávila veľa rokov, zbierala údaje, ktoré teraz spracovávam v laboratóriu a pomocou experimentov. Zároveň pomaličky konsolidujeme s kolegami náš malý tím a pracujeme na výskume na Slovensku. Začali sa nám objavovať prvé výsledky a ja dúfam, že už budeme zaujímaví aj pre grantové agentúry, aby sme mali z čoho zafinancovať i masu interdisciplinárnych analýz a pripojili sa k väčším projektom.

Aké to pre ženu-vedkyňu bolo cestovať po takej obrovskej krajine akou je Rusko?

Cestovanie pre ženu po Rusku, ak vynecháme Kaukaz, nie je problém. Časom som pochopila stratégiu – zabudnúť na “komfort” kupé a chodiť vlakom iba v “plackartoch” (otvorené spacie vagóny s priečkami), kde som ľuďom na očiach.

Cestovanie v Rusku trvá hlavne dlho. Logistika na miesto, kde sa kope je osobitná časť plánovania a treba dobre poznať miesto alebo miestnych. Ideálne aj miestnu faunu :). Väčšinou je to úplne odlišný svet od Moskvy. Odlišná realita a životná úroveň, ktorá v je v ostrom kontraste s Moskvou, ale aj so Slovenskom.

Aké formy dopravy si si vyskúšala?

V Rusku premáva naozaj všeličo a cestovanie je hádam celá forma kultúry. Je to o zvyku, veľkej trpezlivosti a často minimálnom komforte. Iba posledných pár rokov chodia z veľkých európskych miest do oblastí rýchle a dobre vybavené vlaky, zvlášť zaujímavý je Sapsan medzi Moskvou a Petrohradom. Do vzdialenejších oblastí sa lieta. Treba si však uvedomiť, že väčšina ľudí si môže dovoliť len niekoľkodňovú cestu vlakom a lístok na Sapsan ich stojí polovicu platu.

Niekoľkodňová cesta v plackarte nie je žiaden relax, mne dva dni úplne stačili. Deň som sa natriasala cez tajgu aj v strašidelne starom UAZiku idúcom na bohvie aký pohon, absolvovala som aj cesty v “buchankach”, nákladiakoch, bizarných prehistorických autobusoch, robotníckych maršrutkách, letela z terénu lietadlom, čo mal záves medzi pilotnou kabínou a chodbou a ledva sa vznášal.

Ležadlový vozeň, tzv. plackart. Zdroj: archív B.H.

Ako to v teréne prebieha? Niekam prídete, nazbierate kosti a ide sa späť do labáku :-)?

V teréne človek prežije ako v paralelnej realite, v inom svete. Mnohé expedície sú veľmi vzdialené od dedín a jediným zdrojom vody je napríklad rieka, tepla – ohnisko a na umývanie v lepšom prípade k dispozícii miestna báňa (ruská sauna). Iné sú na okrajoch malých dedín, v dedinských školách, ale jediný luxus je tak maximálne vlastná latrína.

Podmienky sú terénne, ale výskum je moderný a klasický: na overenom mieste sa rozmeria jama, vykope. V paleolite kopeme zvyčajne hlboko a materiál čo nachádzame sa ďalej dovyberá aj s pomocou drobných nástrojov, lyžičiek, nožíkov, bambusových paličiek (know-how od japonských kolegov). Všetko sa nafotí, zakreslí, zameria, zavzorkuje. Pracujeme naozaj po centimetroch, sediment sa často premýva alebo preosieva. Materiál sa potom privezie späť do mesta (na univerzity, na ústav, do múzea), kde sa ďalej spracúva v laboratóriu, reštauruje, archivuje.

Kto všetko je súčasťou tímu?  

V archeologickej expedícii sa bežne ocitli geológovia so svojim výskumom, mohli si prísť zahrať futbal neďaleko „zabázovaní“ zoológovia či klimatológovia, pedológovia a etnografi, paleontológovia, geografi, etológovia či glaciológovia. Mnohé expedície na izolovaných miestach zbierali nielen údaje k predmetu svojho výskumu, ale aj iným vedným odborom, snažili sa uchovať pamäť o miznúcej prírode či miestnej kultúre. Zapája sa aj miestna komunita, pre ktorých to často prináša kus mestskej kultúry do zabehnutého vidieckeho života. A naopak – kolegovia rúbu drevo či opravujú strechu nad hlavou a potreby k životu.

Ako sa takýto tím tvorí a odkiaľ sa financuje?

Expedície nekomerčných odborov v Rusku v podmienkach stabilne mizerného financovania fungujú v prvom rade na báze zotrvačnosti. Jadro tvorí malá komunita vedcov a miestnych nadšencov, ktorí už roky prichádzajú v lete do expedície v rámci oddychu. Ďalej prichádzajú ich priatelia a rodiny a v neposlednom rade – študenti. Spolu títo ľudia dokážu často zázrak – napríklad potiahnuť dva mesiace v náročných terénnych podmienkach s akýmsi “príspevkovým rozpočtom”. To je taký, v ktorom každý prispeje, čím môže a funguje sa podľa momentálnych potrieb kolektívu. Jedlo, financie, zručnosti – všetko sa ráta. Financie z grantov idú väčšinou na transport študentov a analýzy.

Ako sa nadväzujú medzinárodné spolupráce?

Rusi v expedíciách radi privítajú zahraničných kolegov a tí sa pre mnohé zaujímavé perspektívy do Ruska hrnú. Ale dostať sa na tieto miesta môže byť pre cudzinca náročné technicky a byrokraticky. Najprv cudzinec zistí, že cesta môže trvať aj pár dní a vyžaduje občas znalosť klimatických podmienok či etnografických špecifík regiónu, s ktorými pri návšteve Ruska, ako európskej krajiny, nerátal. Potom odhalí všetky byrokratické okolnosti – prítomnosť zakázaných/uzavretých zón a strategických podnikov v blízkosti (kam nesmie ísť) až po nemožnosť získať registráciu uprostred stepí, tundry, či tajgy (bez nej hrozia pokuty a problémy s vízami).  A krajina je taká veľká a taká komplikovaná, že prakticky vždy na jednu z týchto okolností človek narazí.

Juhoruské stepi, v popredí ruiny antického Tanaisu. Zdroj: archív B.H.

Aký je tvoj najbizardnejší zážitok z expedícií?

Raz som sa dostala na naozaj hluché miesta na Urale, bez šance nájsť v okruhu 50 kilometrov bez auta a ciest policajnú stanicu, ktorá mi vydá novú registráciu na pobyt v mojom stane na brehu rieky Agidel. O týždeň sa nejakou vesmírnou zhodou náhod rozhodol navštíviť našu expedíciu veľký fanúšik archeológie – Vladimír Vladimírovič Putin. Na druhý deň sa naše tri skromné stany ocitli v záplave cudzích stanov plných policajtov a ľudí z ministerstva vnútra a ja ako najsviežejšie vyzerajúci člen tímu som bola vybraná za hovorcu. Pár dní som bola v ohromnom strese, medzitým postavili uprostred lesa asfaltovú cestu idúcu presne po dohľad kamier, z okolitého lesa zmizlo všetko živé a V.V. nakoniec aj tak neprišiel :)

Kam všade si sa v rámci Ruska dostala? 

Za tie roky je jednoduchšie povedať, kde som nebola – na Sibíri, Ďalekom Východe. Na Kaukaze, iba málinko poznám ruský Sever, a Polárny Ural je len v mojich snoch. Nemám ani konkrétne obľúbené miesta kam by som delegovala záujemcov o turizmus, lebo takých je po krajine veľa.

Ktoré oblasti boli pre teba najzaujímavejšie a čím? 

Osobne som si zamilovala stepi, kozácke komunity a dediny na Podoní a v Severnom Priazoví, majú krásnu kultúru a výborné jedlo, viažu ma tam priateľstvá, dlhoročné kontakty a stovky príbehov. Chýba mi Baškirsko – Ural síce vôbec nevyzerá pre Slováka exoticky, ale je to úžasná krajina so zaujímavými ľuďmi.

Pracovala som tam vo fascinujúcej jaskyni Kapova (Šulgantaš), čo je príbeh sám o sebe a je v ňom zamontovaná krásna eurázijská legenda o tom, odkiaľ má pohorie Ural svoj názov. Našli sme tam tuším v 2009 nejaké ľudské pozostatky, čo si pol regiónu spojilo s miestnymi legendami o obetovaných princeznách a začala k nám doslova púť miestnych veriacich.

V tretej časti článku si prečítate o tom, ako sú ruskí akademici a vedci vnímaní v spoločnosti, ako sa snažia bojovať proti pseudovede a dezinformáciám a ako na tieto fenomény reagujú bežní ľudia.

Bibiana (Biba) Hromadová

Všetky tri stupne vysokoškolského štúdia absolvovala na Lomonosovej Moskovskej Štátnej Univerzite v Moskve (2003 – 2012). Po obhajobe dizertácie 4 roky pôsobila ako vedecká pracovníčka Archeologického ústavu SAV. V súčasnosti pôsobí ako asociovaný výskumník v laboratóriu PréTech pri CNRS vo Francúzsku. S francúzskou komunitou ju spájajú výskumné záujmy už od študentských čias v Rusku, kde má spolupráca s Francúzskom dlhú a plodnú tradíciu. Obe krajiny zohrali významnú úlohu pri budovaní odboru paleolitickej archeológie. Dnes sa tento potenciál snaží prepojiť, vysvetliť a preložiť do slovenčiny.

S Bibou sa rozprávala a blog spracovala Dominika Hroššová.

Viac informácií o Žijem vedu nájdete tu, na Facebooku na stránke Žijem vedu, na TwitteriLinkedIne alebo Instagrame.

Žijem Vedu

Žijem Vedu je platforma, ktorá dáva priestor všetkým slovenským vedkyniam a vedcom prispieť k napredovaniu vedy na Slovensku.